Bratislava 14. februára (TK KBS) V liturgickom kalendári si dnes, v stredu 14. februára 2024, pripomíname spomienku Valentína, biskupa a mučeníka. Najstaršia zmienka o sv. Valentínovi sa nachádza v oficiálnych dokumentoch Cirkvi z 5. – 6. storočia, kde sa hovorí o dni jeho smrti. Z 8. storočia máme ďalší dokument, ktorý rozpráva o jeho umučení – o priebehu mučenia, o sťatí, o pochovaní, o ktoré sa zaslúžili jeho učeníci Prokulus, Efebus (Ephibius) a Apolónius, ktorých vzápätí tiež umučili.
Ďalšie pramene zo 6. storočia hovoria, že sv. Valentín bol biskupom v meste Terni od roku 197. Bol tretím biskupom v Terni, vysvätil ho biskup sv. Felicián z Foligna v roku 197. Jeho predchodcami boli sv. Pellegrinus a sv. Antimus, brat sv. Kozmu a Damiána. Stal sa známym vďaka svojmu svätému životu, láske a zhovievavosti, horlivému účinkovaniu a zázrakom, ktoré robil. Istý rímsky rečník menom Kratonus ho požiadal, aby mu uzdravil syna, ktorý bol viac rokov chorý. Valentín teda prišiel do Ríma, uzdravil ho. Chlapec s celou rodinou prijal krst a dal sa na štúdiá gréčtiny a latinčiny spolu s Prokulom, Efebom a Apolóniom. Za čias cisára Aureliána ho uväznili a sťali. Stalo sa to 14. februára roku 273 v Ríme. Spomínaní traja učeníci – Prokulus, Efebus a Apolónius previezli jeho telo do Terni. Kvôli tomu zabili aj ich.
V roku 1605 na podnet pápeža Pavla V. nariadil biskup Giovanni Antonio Onorati exhumovať telo sv. Valentína. V tých časoch sa aj v Ríme robil podobný výskum kvôli overeniu autenticity a vôbec existencie svätých, aby sa mohli oficiálne uctievať v Cirkvi. Pozostatky sv. Valentína našli pomerne rýchlo v zapečatenej rakve z neopracovaného mramoru. Hlava bola oddelená od tela, čo potvrdzuje, že sv. Valentína sťali.
Pozostatky preniesli do katedrály, no nikto z obyvateľov s tým nesúhlasil, chceli, aby telo zostalo na mieste svojho odpočinku. Rozhodli sa teda postaviť nad hrobom sv. Valentína baziliku. Prvé práce na nej sa začali v roku 1606. V roku 1609 prišli karmelitáni. Telo sv. Valentína do baziliky slávnostne preniesli v roku 1618. V roku 1625 navštívil baziliku arcivojvoda Leopold d’Austria, ktorý podaroval nový mramorový oltár. Dokončili ho v roku 1632. Za týmto hlavným oltárom sa nachádza ďalší oltár, postavený priamo nad hrobom sv. Valentína.
Podľa jednej z mnohých legiend sviatok sv. biskupa a mučeníka Valentína v istom zmysle nadväzuje na staré oslavy Grékov, Italov a Rimanov, ktorí 15. februára slávili sviatok pohanských bohov. Tento sviatok sa spájal s očistou po bojoch a obradným smilstvom. Časom to prerástlo do veľmi neviazaných a vášnivých orgií. Zakázal ich Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494. Cirkev zmenila tento pohanský sviatok tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň predtým, zverila do ochrany snúbencov a zaľúbených. Iná legenda hovorí, že sviatok sv. Valentína ako sviatok zamilovaných sa začal sláviť v stredoveku v Anglicku a Francúzsku.
Práve v polovici februára si vtáci začínajú hľadať svoj pár, preto sa 14. február začal sláviť ako sviatok zamilovaných. Mnoho literatúry z tých čias odkazuje práve na tento zvyk. Zaujímavá je aj legenda, ktorá hovorí, že sv. Valentín mal rád ruže a iné voňavé kvety, ktorými obdarúval snúbencov a prial im šťastný život, a preto sa považuje za patróna snúbencov a mladomanželov. Iný výklad odkazu tohto sviatku zas hovorí o láske medzi Bohom a človekom, ktorý je stvorený na obraz Boha. V Láske prichádza pokoj a solidarita, jednota a čistota. Dnes je sviatok sv. Valentína populárny najmä ako sviatok zaľúbených.
Zdroj: zivotopisysvatych.sk