Nimnica 26. januára (TK KBS) Nezabúdajme, že prirodzené povolanie nás kresťanov je dynamika, pohyb. Našou misiou je vychádzať, žiť s ľuďmi tam, kde sme, aby sme im prinášali Svetlo, ktoré nás vnútorne posilňuje. Otvorme sa teda, aby sme nanovo objavili zmysel nášho poslania, povedal na siedmom stretnutí biskupov s laikmi, zasvätenými osobami a klerikmi v Nimnici Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska. Prinášame plné znenie jeho úvodného príhovoru.
-
Milí bratia biskupi, kňazi, rehoľníčky a rehoľníci, zasvätené osoby, drahí zástupcovia laických združení a cirkevných hnutí, všetci laici a laičky, vzácni priatelia!
Som veľmi rád, že vás môžem dnes večer privítať na VII. stretnutí biskupov s laikmi, zasvätenými osobami a klerikmi, ktoré organizuje KBS na tému Spoločne kráčajme ako pútnici nádeje. Spoločne chceme tieto dva dni rozvíjať prácu prvého zasadnutia XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov a zaoberať sa niektorými vybranými témami, ktoré vzišli zo súhrnnej správy. Hlavnou otázkou je Ako byť synodálnou Cirkvou v misii. Budeme sa modliť, pracovať v skupinách, počúvať sa, viesť dialóg a spoločne rozlišovať.
Zdá sa, že máme pred sebou nemalú výzvu, na ktorú v takom krátkom čase, aký máme k dispozícii, azda ani nemožno nájsť postačujúce odpovede. Nezastavil by som sa však ani pri čase, ani komplexnosti otázok, ani ďalších neznámych, ktoré sa v priebehu dní môžu objaviť.
To najdôležitejšie, prečo tu sme, prečo každý z nás meral cestu a je ochotný vložiť svoje sily a ponúknuť svoje talenty do tohto spoločenstva, je možnosť byť jeden s druhým a dať priestor aj niekomu inému, tretiemu, kto túži s nami prebývať. Ty a ja dúfame, že bude s nami Kristus. V ňom a pre neho má cenu tento spoločne strávený čas, on môže vniesť nové svetlo do našich úvah a rozhovorov a otvoriť naše mysle a srdcia pre svojho Ducha. Iba v ňom dáva toto všetko zmysel.
Nazval som vás priateľmi a tak to aj úprimne myslím.
Základom priateľstva je jednoducho byť spolu. Je to radosť̌ z prítomnosti druhého.
Máme tvorivú úlohu nielen sa navzájom obohacovať, ale predovšetkým sa do hĺbky počúvať a prijímať sa aj v odlišnosti názorov.
„To najodvážnejšie, čo môžeme na tomto stretnutí urobiť, je byť voči sebe pravdiví v našich pochybnostiach a otázkach, na ktoré nemáme jasné odpovede. Potom sa k sebe priblížime ako bratia a sestry, ako úprimní hľadači pravdy.“ Takto sa vyjadril p. Timothy Radcliff v jednom zo svojich zamyslení v rámci duchovných cvičení pre účastníkov synody.
Pochybnosti nás môžu spájať viac ako presvedčenie.
Priateľstvo prekvitá, keď sa odvážime podeliť práve o svoje neistoty a spoločne sa vydáme hľadať pravdu, ktorú môžeme nájsť iba v Kristovi, ak mu vytvoríme medzi sebou priestor.
Verím, že ak sa budeme naozaj počúvať, naše hotové odpovede sa jednoducho vyparia. Zmĺkneme v úžase nad krásou a odleskom pravdy, ktorá sa ukrýva v každom z nás. Skúsme sa pozerať na veci očami druhého, vžiť sa do jeho skúsenosti. Isteže, takto chápaný a prežívaný rozhovor je aj istým rizikom a vyžaduje si našu vnútornú flexibilitu. Ak toto riziko však nepodstúpime, Ježiš nás nebude môcť prekvapiť. Dovoľme preto druhému, aby vstúpil do nášho vnútra, a dajme sa aj my poznať jemu.
Prajem si, aby sme tieto spoločne strávené chvíle brali ako príležitosť dávať – darovať svoj čas, názor, ticho, otázky aj obavy. Všetci túžime po tom, aby Cirkev bola domov, miesto, kde sme prijatí a kde môžeme zároveň rásť a nebojíme sa vyjadriť všetko, čo cítime.
Nie vždy to tak býva. Ani medzi kňazmi, ani v rehoľných komunitách. Nebýva to ani v širších spoločenstvách.
Domov nemusia nevyhnutne tvoriť štyri múry príbytku. Tento pojem sa dá rozšíriť na vnímanie, ktoré by sa asi najlepšie dalo vystihnúť slovami: „Je nám tu dobre…“ A o to sa chceme spoločne snažiť aj tu. To však nestačí.
Nezabúdajme, že prirodzené povolanie nás kresťanov je dynamika, pohyb. Našou misiou je vychádzať, žiť s ľuďmi tam, kde sme, aby sme im prinášali Svetlo, ktoré nás vnútorne posilňuje. Otvorme sa teda, aby sme nanovo objavili zmysel nášho poslania.