Charkov 24. januára (VaticanNews) Podľa biskupa latinského obradu Pavla Hončaruka, ktorý sa zúčastňuje na Týždni modlitieb za jednotu kresťanov, kresťania rôznych konfesií v ukrajinskom Charkove prejavujú hmatateľnú solidaritu s ľuďmi, ktorí znášajú ťažkosti spôsobené vojnou.
Od začiatku vojny, 24. februára 2022, takmer každý deň na severovýchodné ukrajinské mesto Charkov útočia ruské rakety. Mnohí obyvatelia utiekli, ale mnohí ďalší ešte stále zostávajú, buď preto, že nechcú opustiť svoje domovy, alebo preto, že nechcú opustiť svojich starých a chorých príbuzných. V rozhovore pre Vatican News biskup Pavlo Hončaruk, biskup Charkovsko-Zaporižskej latinskej diecézy, hovorí o ťažkostiach, ktoré ľudia v týchto podmienkach prežívajú, o tom, ako im Cirkev pomáha, a o ekumenickom dialógu vo vojnovom období.
Neustále nebezpečenstvo a napätie
„Naše mesto je vystavené neustálemu, náhlemu a ničivému bombardovaniu. Asi pred týždňom tu v centre mesta dopadli dve rakety, ktoré zničili obytné budovy a časť nemocnice,“ hovorí 42-ročný biskup. Vysvetľuje, že na rozdiel od minulosti, keď Rusi odpaľovali rakety v noci, v poslednom čase bombardujú večer, keď sú na uliciach ešte ľudia. „Táto situácia vytvára pocit napätia a nebezpečenstva,“ poznamenáva biskup, „a keď je psychika neustále v takomto stave, človek sa začne cítiť nielen unavený, ale aj vyčerpaný. Keď ste unavení, môžete odpočívať, ale keď ste vyčerpaní, je veľmi ťažké nájsť zdroje na zotavenie.“
Biskup hovorí, že toto neustále napätie ovplyvňuje aj kvalitu vnímania, a teda aj kvalitu komunikácie medzi ľuďmi, preto nedorozumenia môžu niekedy viesť k agresívnym reakciám.
„Žijeme pod veľkým tlakom,“ pokračuje biskup Hončaruk, „jedna vec je, keď človek žije sám, ale keď má niekoho, o koho sa musí starať, či už sú to deti, manžel, rodičia alebo niekto iný, je to ešte ťažšie. Nastupuje únava, je to veľmi ťažké, veľmi nebezpečné a dokonca tragické. Často vidíme krásny bytový dom, v ktorom ešte včera niekto býval a kde sa svietilo, ktorý je potom na druhý deň zničený a zasypaný snehom. Keď idem okolo takejto budovy, úplne prázdnej a tichej, dojem je veľmi silný. Akoby to bolo znamenie smrti.“
Cirkev: maják na brehu mora
Charkovsko-Zaporižský biskup zdôrazňuje, že prítomnosť Cirkvi je v týchto podmienkach mimoriadne dôležitá. „Je ako maják na brehu mora; musí byť znamením svetla, ktoré ukazuje, kde hľadať oporu a silu, kde je zdroj, kde sa človek môže občerstviť. Týmto prameňom je Pán Ježiš; on sýti dušu a živí vnútorný zmysel našej identity,“ hovorí biskup Hončaruk. „Je to veľmi dôležité, pretože vonkajšie krízy, nespravodlivosť, bolesť a smrť zraňujú základy identity človeka a jeho zmysel pre seba ako ľudskú bytosť. Na druhej strane, stretnutie s Ježišom Kristom, prijatie svätých sviatostí alebo aj samotná prítomnosť v kostole pri modlitbe posilňuje tento vnútorný pocit hodnoty človeka, ktorý v ňom môže nájsť aj zdroj na prekonávanie ťažkostí a prekážok, s ktorými sa stretáva.“
„Cirkev,“ pokračuje biskup, „pomáha ľuďom zachovať a znovuobjaviť ich identitu ako ľudských bytostí, ako jednotlivcov, a dáva im silu ísť vpred, brániť a slúžiť blížnemu. Preto je prítomnosť Cirkvi medzi ľuďmi, ktorí trpia, veľmi dôležitá a cenná.“
Ekumenický dialóg v čase vojny
Od prvého dňa ruskej invázie Cirkev na Ukrajine pomáha ľuďom obnoviť ich duchovné a psychické sily, a zároveň poskytuje konkrétnu podporu tým, ktorí potrebujú základné potreby, prístrešie, jedlo, oblečenie či úkryt pred chladom. Táto misia spája rôzne kresťanské denominácie, ktoré sa napriek ťažkým okolnostiam naďalej usilujú o jednotu. Od roku 2015 sa zástupcovia rôznych konfesií v Charkove každoročne zúčastňujú na Týždni modlitieb za jednotu kresťanov. Zvyčajne sa pri tejto príležitosti striedajú v modlitbách v mestských kostoloch. Tento rok, poznačený vojnou, nebol výnimkou. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov však iniciatíva trvala len tri dni, pretože niektorí predstavitelia cirkví mesto opustili. Biskup Pavlo Hončaruk opisuje modlitbové stretnutia v gréckokatolíckej katedrále, potom v rímskokatolíckej katedrále a v luteránskom kostole. „V ťažkostiach, ktoré prežívame, sa táto jednota a otvorenosť premieta do priestoru vzájomnej pomoci,“ zdôrazňuje. Okrem spoločných modlitbových stretnutí, uzatvára, sa spolupráca medzi konfesiami uskutočňuje aj v oblasti humanitárnej pomoci, kde sa „stierajú všetky rozdiely,“ pretože sa jasne ukázalo, že „musíme pomáhať ľuďom a musíme pomáhať našej krajine, aby sa ubránila.“