Bratislava 15. januára (TK KBS) V nedeľu 21. januára 2024 o 16:00 bude v sále Vincentínum pod kostolom sv. Vincenta de Paul v Bratislave premiéra nového dokumentárneho filmu o P. Jánovi Hutyrovi, CM, po ktorom bude rozhovor s autorom filmu, avizuje Farnosť.
Ján Hutyra sa narodil 1. februára 1912 v obci Jablonov v okrese Levoča. Pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval v malom seminári v Levoči, po maturite v roku 1931 začal teologické štúdiá v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. V druhom ročníku ochorel na tuberkulózu. Ako pacient levočskej nemocnice mal možnosť stretnúť sa s rehoľnými sestrami vincentkami (Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) a začal sa zaujímať o ich zakladateľa sv. Vincenta de Paul (1576-1660).
Po uzdravení vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (lazaristi). Odišiel do ústredného domu rehole v Ladcoch. Tu sa ho ujal vtedajší predstavený lazaristov na Slovensku Jozef Danielik. Odtiaľto ho poslal do noviciátu do Štajerského Hradca 12. novembra 1933. Za kňaza ho vysvätili 19. júla 1936. Prvú misiu dostal v Bratislave v internáte Svoradov, kam sa už presťahoval zo Štajerského Hradca slovenský noviciát lazaristov. Určili ho za duchovného otca vysokoškolskej mládeže.
Úzko spolupracoval so zakladateľom a riaditeľom Svoradova Eugenom Filkornom. Aktívne sa zapájal do redakčných prác časopisov Nová žena, Rozvoj a Svoradov. Bol odporcom extrémnych prosocialistických a nacionalistických prúdov, okrajovo prítomných aj v Svoradove. Rozhodne sa zasadzoval proti deportáciám Židov a na jeho žiadosť sestry vincentky ukryli niekoľko židovských detí v bratislavskom sirotinci „Mária ochrana“. Osobne intervenoval aj u Vojtecha Tuku, no nepochodil.
Sociálny cit mladých rozvíjal na Konferenciách sv. Vincenta de Paul. Ich poslaním bolo hmotne a materiálne podporovať obyvateľov chudobných štvrtí mesta. Neskôr prevzal nad nimi aj duchovný patronát. Svoradovský kostol navštevovali aj viacerí univerzitní profesori a verejní činitelia. Hutyra sa stal obľúbeným kazateľom a vyhľadávaným spovedníkom. Usiloval sa o spoluprácu aj s inými rehoľnými spoločenstvami.
Dňa 26. júna 1942 ho vymenovali za vicevizitátora Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ako aj za riaditeľa Spoločnosti dcér kresťanskej lásky pre celé Slovensko. Presťahoval sa do Ladiec, odkiaľ intenzívne budoval zverené spoločenstvá. Viedol mnoho exercícií, napríklad pre študentky učiteľského ústavu v Nitre, členky Katolíckej jednoty žien, ktorú sám viedol. Pričinil sa o to, aby sa v tlačiarni ústredného domu v Ladcoch rozvinula vydavateľská činnosť (vychádzali tu modlitbové knihy, náboženské brožúry a pod.). Dôsledne sa venoval sestrám vincentkám. Osobitne si dal záležať na duchovnej formácii novicov a noviciek a poskytol im solídny teologický základ. V týchto rozsiahlych a priekopníckych prácach mu pomáhala najmä obdivuhodne obetavá provinciálna predstavená sestra Vincencia Valéria Olšovská (1882 – 1959).
V januári 1945 sa pokúsil zachrániť 20 mužov v obci Ladce, ktorých mali zastreliť. Nemeckému veliteľovi ponúkol spolu s tridsiatimi sestrami a riaditeľom školy – aj svoj život. Nemci však omilostili len jedného staršieho občana. V lete 1947 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Paríži. Vzápätí navštívil Rím a tu sa stretol aj s Karolom Sidorom. Keď sa 23. septembra 1947 vrátil do Ladiec, polícia ho odviezla do Bratislavy, kde ho vyšetrovali a mučili. Na základe rázneho odvolania ho 27. januára 1948 prepustili. Musel sa liečil v nemocniciach v Bratislave a Martine. Účelovo ho zatiahli do politického procesu Dr. Ivan Murín a spol. a 28. januára 1950 ho odsúdili na osem mesiacov.
Ako chorý na trest nenastúpil, ale ostal v nemocnici pod policajným dozorom. Pri násilnej likvidácii kláštorov r. 1950 lazaristov z Ladiec deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci. Hutyru odtiaľ zakrátko odviezli do Belušských Slatín (Marianum), kde sústreďovali chorých a starších rehoľníkov. Dňa 16. januára 1951 odtiaľ ušiel a osem rokov sa skrýval na viacerých miestach (Bánovce nad Bebravou, rodisko, Ružomberok ai.), 17. marca 1958 ho polícia zatkla v Liptovskej Štiavnici. Uväznili ho spolu s ďalšími v Prahe-Ruzyni.
Po šesťmesačnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na desať rokov nepodmienečne. Považovali ho za duchovného otca väzňov vo Valdiciach. Na slobodu sa dostal až v auguste 1965, lebo sa naň ako na predstaveného rehole nevzťahovala amnestia z r. 1960. Po zotavení v rodisku sa zamestnal v pražskej nemocnici Na Františku. Ďalej rozvíjal intenzívnu dušpastiersku činnosť najmä medzi pražskou vysokoškolskou slovenskou inteligenciou, ktorá sa už tradične schádzala v Kostole sv. Salvátora.
Od r. 1968 dostal aj štátny súhlas na pôsobenie v tomto kostole. Zaviedol tu viaceré reformy a viedol diskusné semináre. Prejavil sa v plnej miere ako kňaz Druhého vatikánskeho koncilu. Bol iniciátorom modlitbových stretnutí v internátoch, prázdninových pobytov na horách a iných apoštolských podujatí. Jeho progresívne metódy práce neskôr na Slovensku prevzali najmä Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Aktívne podporoval práce v Diele koncilovej obnovy. R. 1969 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Ríme.
Po návrate sa presťahoval do novozriadeného Ústredného domu Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Mendrike pri Svitavách), kde bol v r. 1969 – 1972 otvorený legálny noviciát. R. 1974 musel z Mendriky odísť a ako „Boží bezdomovec“ sa uchýlil v Brne. Tu pokračoval v duchovnej formácii vincentiek. Navštevoval zdravotné ústavy po celej Morave i Čechách, najviac však v Krásnej Lípe. Postupne získaval pôdu nielen v Česku, ale aj na Slovensku, kde boli podmienky oveľa horšie. V práci sa riadil heslom, ktoré odporúčal aj svojim zverencom: „Musíme druhých šokovať dobrotou!" Roky väznenia, týrania, nepravidelná životospráva a veľká zodpovednosť za vincentskú rodinu, poznačili jeho zdravie. Koncom januára 1978 ešte prijal mladé sestry a zakrátko v brnianskej nemocnici zomrel.
Často si tu opakoval vetu „Večnosť začína dnes“, čo vystihuje jeho život strávený v ustavičnej Božej prítomnosti. Je pochovaný na brnianskom cintoríne. Slovenským veriacim priblížil sv. Vincenta de Paul svojou dizertáciou Svätý Vincent a jeho dielo so zreteľom na územie bývalej Česko-Slovenskej republiky (1943). Prispieval tiež do časopisov Kultúra, Obroda a Verbum.
Zdroj životopisu: Letz Ján / Pašteka Július a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000, str. 542 – 544