Bratislava 4. decembra (TK KBS) Cirkev a synoda sú synonymá, pretože Cirkev je spoločným kráčaním celého Božieho ľudu, píše pre portál nm.sk teológ Pier Coda.
Synoda je meno Cirkvi
V spoločnej deklarácii pápeža Františka a ekumenického patriarchu Bartolomeja z 25. mája 2014 v Jeruzaleme čítame: „Spoločné bádanie nás neodďaľuje od pravdy, ale skôr nás prostredníctvom vzájomnej výmeny darov privedie pod vedením Ducha Svätého k plnej pravde.“
Ide o vyhlásenie, ktoré zdôrazňuje potrebu prebývať s vedomím, otvorenosťou a prijatím rizika, ktoré počúvanie Ducha Svätého vždy prináša, aby sme boli verní Ježišovmu evanjeliu, to špecifické „medzi“, ktoré charakterizuje život a misiu Cirkvi.
Ide o „medzi“, v ktorom sa vo vernosti Ježišovmu slovu vteľuje Boží plán pre Cirkev v dejinách: „medzi“ ideálom navrhnutým Ježišom a jeho konkretizáciou v čase a v korelácii s tým „medzi“, ktoré sa otvára vo vzťahu medzi tými, ktorí vedú dialóg v uplatňovaní komunitného rozlišovania, v ktorom sa realizuje jazyk a význam pravdy, slobody a spravodlivosti evanjelia.
Z toho vyplýva veľký a bezprecedentný rozsah reformy, ku ktorej pápež František v nadväznosti na Druhý vatikánsky koncil pozýva dnešnú Katolícku cirkev a do ktorej ju vlastne uvádza.
Najpriaznivejší kontext – pretože je zjavne prozreteľný –, v ktorom charizma jednoty vystupuje do popredia a môže nájsť úrodnú pôdu pre osvietenie a vtelenie, ktorá – ako to tušil budúci pápež Pavol VI. vo svojom prvom rozhovore s Chiarou Lubichovou – ukazuje, že má v sebe zdroje na pretvorenie kresťanskej existencie zhora nadol v tom rýdzom duchu evanjelia.
Stručne a s poriadnou dávkou zjednodušenia sa mi zdá, že v Magistériu slov, gest a rozhodnutí pápeža Františka vnímam aspoň tri hlavné línie pochodu týmto smerom. Vyjadrím ich tromi heslami: synoda je meno Cirkvi; pravda sa uskutočňuje v láske; dialóg je cesta evanjelizácie.
Tentoraz pár slov o prvom z nich, aby som sa potom v nasledujúcich textoch zastavil pri ďalších dvoch.
Cirkev je „spoločným kráčaním“ celého Božieho ľudu v rozmanitosti jeho členov, povolaní, chariziem a služieb, na cestách dejín v službe bratom a sestrám a v ústrety vzkriesenému Ježišovi, ktorý prichádza.
Prvé heslo preberá výrok Jána Chryzostoma, cirkevného otca z prelomu štvrtého a piateho storočia, ktorý pápež František pripomenul vo svojom prejave 17. októbra 2015 pri príležitosti 50. výročia ustanovenia Synody biskupov, jednej z najvýznamnejších noviniek na úrovni riadenia univerzálnej Cirkvi, ktorú zaviedol Pavol VI. ako realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu.
Tento výrok potvrdzuje základnú pravdu: totiž – slovami Chryzostoma –, že „Cirkev a synoda sú synonymá“, pretože Cirkev je „spoločným kráčaním“ celého Božieho ľudu v rozmanitosti jeho členov, povolaní, chariziem a služieb, na cestách dejín v službe bratom a sestrám a v ústrety vzkriesenému Ježišovi, ktorý prichádza.
A to znamená (citujem pápeža Františka): že v Cirkvi „ako v pyramíde obrátenej hore nohami sa vrchol nachádza pod základňou“; že „jedinou autoritou“ je Ježiš a je to „autorita služby“; že cesta Cirkvi je načúvanie – „načúvanie Bohu až tak, že budú spolu s ním počuť výkriky ľudu; načúvanie ľudu až tak, že sa nadýchnu tej vôle, ku ktorej nás Boh povoláva“.
Evangelii gaudium je v istom zmysle programovým manifestom tohto prvého usmernenia reformy: znovuobjavenie a realizácia Cirkvi, ktorá je celá synodálna, aby „vyšla“ svedčiť a ohlasovať Ježišovo evanjelium.
Prevzaté z cittanuova.it a nm.sk