Nemecko 1. decembra (VaticanNews) Štyri angažované nemecké katolíčky nedávno spôsobili rozruch spoločným listom pápežovi. Vyjadrili v ňom svoje obavy z vývoja cirkevnej politiky v Nemecku. Pápežova odpoveď na seba nedala dlho čakať a adresátky – po tom, čo sa uistili, že pápež súhlasí – zverejnili jeho list.
Vatican News Germany kontaktoval jednu z autoriek listu, Katharinu Westerhorstmannovú, profesorku teológie a lekárskej etiky na Františkánskej univerzite v Steubenville (USA).
Pani profesorka, ako vznikol nápad napísať ďalší list pápežovi? Je to už druhý list, ktorý ste napísali, ale o reakcii na ten prvý nie je nič známe. Čo vás podnietilo k jeho napísaniu?
Videli sme, že vývoj v Nemecku pokračuje v synodálnej ceste, a zároveň sme, samozrejme, zaznamenali zámery formulované z Ríma. Chceli sme teda dať najavo naše znepokojenie pápežovi, ktorý má v tejto veci, samozrejme, zásadnú úlohu a v istom zmysle je za tieto veci sám zodpovedný. A my samy sme cítili, že je našou povinnosťou ako laikov, ako žien v Cirkvi, podeliť sa s ním o naše obavy, pretože veríme, že ho veľmi zaujíma spätná väzba z miestnej Cirkvi.
Existuje nejaký konkrétny dôvod na načasovanie listu?
Načasovanie nebolo konkrétne zvolené, ale určite je pravda, že začatie činnosti synodálnej komisie v nás vyvolalo osobitné obavy, pretože nás zaujímalo, ako sa bude reagovať na hlasy z Ríma. Mali sme dojem, že sú ignorované. A to nás na jednej strane prekvapilo, na druhej strane nás to prinútilo obrátiť sa aj na pápeža."
A prekvapenie prišlo... Pápež teraz dokonca odpovedal, a to listom z 10. novembra. Očakávali ste túto odpoveď a čo si o nej myslíte?
Áno, priznávam, že to bolo pre nás veľké prekvapenie. Po prvé, rýchlosť odpovede: list prišiel do Vatikánu v stredu 8. novembra a dostať odpoveď s dátumom 10. novembra bolo niečo, čo sme vôbec nečakali. A samozrejme nás potešilo, že pápež vzal takýto list vážne a odpovedal tak jasne a ochotne. Z textu máte naozaj pocit, že mu ide o vec, ktorá ho zaujíma, a nielen o povinnosť. Myslím, že najmä v druhej časti je naozaj počuť jeho hlas. Píše o zmene svojho pohľadu, o pohľade na chudobných a o akejsi korekcii zamerania. Takže som veľmi vďačná za tento list, za jeho vážnosť, angažovanosť a tiež jasnosť.
Myslíte si, že pápež chcel, aby bol list zverejnený, ako sa to stalo, hoci išlo o osobnú korešpondenciu?
Premýšľali sme o tom, a tak sme sa pre istotu ešte raz opýtali Vatikánu, či je v záujme Svätého Otca zverejniť tento list, a dostali sme kladnú odpoveď. V opačnom prípade by sme list nezverejnili. Je to úplne zrejmé. Otázka znela, či je pre pápeža dôležité zverejniť ho, aj keď napísal len štyrom ľuďom? Myslím si, že tento dialóg je pre neho dôležitý, nechce len poslať vyhlásenie do Nemecka, v ktorom by povedal: „Sme proti!“ Chce reagovať na niečo, čo prichádza z miestnej cirkvi. Aj to je pre mňa dôkaz, že má záujem o takýto dialóg, že si sám pamätá, ako v začiatkoch Cirkvi ľudia reagovali na situácie v miestnych cirkvách formou listov. Neviem to, samozrejme, s istotou, ale zdá sa mi dôležité, že chce tento dialóg a uprednostňuje tento druh komunikácie, ktorý vidíme v iných častiach sveta, že rád komunikuje veci formou listu a nie iba vyhlásenia.
Čo hovoríte na obvinenie, ktoré tiež zaznelo, že ste svojím listom vlastne prispeli k vyvolaniu konfliktu?
To ma dosť prekvapuje. Ak vyjadrujete znepokojenie, je to preto, že existujú konflikty a tiež nezhody o tom, ako by mala Cirkev v Nemecku v budúcnosti postupovať. A pomenovanie tých prvých nie je aktom rozdelenia, najmä keď sa obraciate na niekoho, kto je za to priamo zodpovedný. Zdá sa mi, že to je priama cesta, vôbec nie obchádzka alebo niečo podobné. Podľa mňa ide skôr o – neviem, nakoľko to vnímate zvonka – ale išlo nám o posilnenie jednoty. Dúfali sme, že to možno bude akýsi impulz, ktorý nás všetkých udrží pod jednou strechou. Napriek rôznym pohľadom, obavám a predstavám o tom, ako by mala Katolícka cirkev vyzerať v budúcnosti, musíme zostať spolu pod jednou strechou. O tom je Petrov úrad a napokon aj Cirkev. A ak máte dojem, že miestna cirkev sa jednoducho uberá určitým smerom, ktorý vedenie univerzálnej Cirkvi neschvaľuje, znepokojuje ma to. Viedli sme kampaň za jednotu, nie za rozdelenie, a preto sme napísali pápežovi.
Hovorili ste o impulze k jednote, ktorý, ako dúfate, list prinesie. Ako chcete v tomto zmysle ďalej konať?
Ja napríklad nemám v tomto zmysle žiadny program. Nie som v žiadnom združení, nie som v žiadnom spoločenstve, som jednoducho katolíčka. To znamená, že sa budem, samozrejme, naďalej angažovať v Cirkvi, ako sa len dá, na mieste, kde sa nachádzam, v práci, v osobnom živote, v živote viery, normálne. Ale my nie sme skupina. Všetky štyri sme boli delegátkami Nemeckej biskupskej konferencie, a tak sme sa, takpovediac, našli. Ale nie sme skupina, a preto nemáme žiadne špeciálne plány do budúcnosti.
Jediné, čo budem naďalej robiť, a teraz to hovorím za seba osobne, je, že budem naďalej robiť všetko pre to, aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie. Aby sme ako katolíci mohli robiť to, na čo sme povolaní, a to ako jednotlivci, tak aj ako spoločenstvo. A preto si myslím, že najmä druhá časť listu je povzbudením, pripomienkou, že sme povolaní žiť lásku vo svete, hľadať Pána v chudobných, a to si musím stále pripomínať. A som za toto povzbudenie vďačná.
Možno sa môžeme spýtať aj opačne, aké pozitívne impulzy by mohli vyplynúť z tohto pápežského listu pre jednotu Cirkvi v Nemecku?
Myslím si, že je to len list. Z Vatikánu prišlo viacero vyhlásení, ale myslím si, že táto kombinácia kritiky, obáv a výzvy sústrediť sa na to, k čomu sme ako kresťania povolaní, je silným impulzom. Trochu som premýšľalal o tom, čo mal pápež na mysli, keď hovoril o kombinácii modlitby, pokánia a bohoslužby. A keď som myslela na pokánie, prirodzene som si spomenula na prípady zneužívania. Pokánie musí byť vždy praktické, nemôže to byť len úvaha. A v tomto kontexte je dôležité pracovať na náprave, aj keď nemôžete dosiahnuť úplné zadosťučinenie. Modlitba je, podľa mňa, pozvaním pre celú Cirkev, ale aj pre každého katolíka, aby sa skutočne usiloval o spoločenstvo s Pánom v adorácii. Zaujala ma pápežova osobitná zmienka o adorácii. Možno tým chce upriamiť pozornosť na toho, kto je skutočne hlavný, kto musí byť skutočne v centre. A, samozrejme, nesmie to byť zámienka, aby sme sa len nejako odvolávali na Ježiša, ale aby sme sa skutočne podriadili Božej vôli, ako ju poznáme, a jeho slovu. A o tom budem v nasledujúcich týždňoch určite veľa premýšľať.
Dostali ste nejaké priame odpovede od vedenia Synodálnej cesty? Vyvolal tento list, ktorý ste napísali a na ktorý ste dostali odpoveď od najvyššej autority, nejaký dialóg?
To je dobrá otázka. Z inštitucionálneho hľadiska nie. Od vedenia Synodálnej cesty sme priamo nič nepočuli. Ale ani sme ich nekontaktovali. List sme jednoducho sprístupnili verejnosti a neposlali sme ho samostatne napríklad Konferencii biskupov alebo KN. To znamená, že z inštitucionálneho hľadiska sme nedostali odpoveď ani opätovné pozvanie na dialóg. Samozrejme, každá z nás dostala množstvo spätnej väzby zo všetkých strán. Patria sem pozitívne ohlasy, vďačnosť, radosť, súhlas s pápežovým listom, ale aj kritika. Inými slovami, otázka, prečo sme vôbec mali túto obavu, prečo sme ju chceli vyjadriť pápežovi a prečo sme sa cítili povinní to urobiť. Reagovali aj ľudia, ktorí boli sami zapojení do Synodálnej cesty.
Rozhovor viedla Christine Seussová