Pápež František v Svetový deň chudobných: Chudoba je škandál

TK KBS, VaticanNews, ak, mj, ml; pz | 19. 11. 2023 14:05



Foto: Vatican Media

Vatikán 19. novembra (VaticanNews) V dnešnú nedeľu 19. novembra cirkev slávi Svetový deň chudobných. V Bazilike sv. Petra Svätý Otec František predsedal eucharistickému sláveniu za účasti vyše 6 tisíc veriacich, medzi nimi bolo množstvo chudobných nielen z Ríma.



Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka:



Traja muži sa ocitli s obrovským bohatstvom v rukách vďaka štedrosti svojho pána, ktorý odchádza na dlhú cestu. Tento pán sa však jedného dňa vráti a opäť si zavolá týchto sluhov v nádeji, že sa s nimi bude môcť radovať z toho, ako sa medzičasom zaslúžili o to, že jeho bohatstvo prinieslo ovocie. Podobenstvo, ktoré sme počuli (porov. Mt 25, 14 - 30), nás teda vyzýva, aby sme sa zastavili pri dvoch cestách: Ježišovej ceste a ceste nášho života.



Ježišova cesta. Na začiatku podobenstva Ježiš hovorí „o človeku, ktorý sa vydal na cestu, zavolal svojich sluhov a odovzdal im svoj majetok“ (v. 14). Táto „cesta“ nám pripomína samotné tajomstvo Krista, Boha, ktorý sa stal človekom, jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. On, ktorý vlastne zostúpil z lona Otca, aby vyšiel v ústrety ľudstvu, smrťou zničil smrť a zmŕtvychvstaním sa vrátil k Otcovi.



Zavŕšením svojho pozemského života teda Ježiš završuje svoju „spiatočnú cestu“ k Otcovi. Ale skôr než odišiel, odovzdal nám svoj majetok, skutočný „kapitál“: zanechal nám seba samého v Eucharistii, svoje Slovo života, svoju svätú Matku ako našu Matku a rozdal dary Ducha Svätého, aby sme mohli pokračovať v jeho diele vo svete.



Tieto „talenty“ sa udeľujú – upresňuje evanjelium – „podľa schopností každého“ (v. 15), a teda pre osobné poslanie, ktoré nám Pán zveruje v každodennom živote, v spoločnosti a v Cirkvi. Potvrdzuje to aj apoštol Pavol: každý z nás „dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. Preto hovorí: Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary“ (Ef 4, 7 – 8).



Opäť uprime svoj pohľad na Ježiša, ktorý dostal všetko z Otcových rúk, ale toto bohatstvo si nenechal pre seba, „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6 – 7). Obliekol si našu krehkú ľudskú prirodzenosť, utíšil naše rany ako dobrý Samaritán, stal sa chudobným, aby nás obohatil božským životom (porov. 2 Kor 8, 9), vystúpil na kríž. Jeho, ktorý bol bez hriechu, „Boh za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21). Za nás. Ježiš žil pre nás, v náš prospech. To je to, čo oživovalo jeho cestu vo svete pred návratom k Otcovi.



Dnešné podobenstvo nám však hovorí aj o tom, že „pán týchto sluhov sa vrátil a chcel si s nimi vyúčtovať“ (Mt 25, 19). V skutočnosti po prvej ceste k Otcovi bude nasledovať ďalšia, ktorú Ježiš vykoná na konci čias, keď sa vráti v sláve a bude sa chcieť s nami opäť stretnúť, aby „zúčtoval“ s dejinami a uviedol nás do radosti večného života. A tak sa musíme pýtať: akých nás Pán nájde, keď sa vráti? Ako sa predstavím na stretnutí s ním?



Táto otázka nás privádza k druhému momentu: k ceste nášho života. Ktorou cestou sa uberáme v našom živote, ideme cestou Ježiša, ktorý sa stal darom, alebo cestou sebectva? Ideme tou, kde máme otvorené ruky pre iných, aby sme darovali, darovali seba alebo so zatvorenými rukami, aby sme mali stále viac a chránili  si to?



Podobenstvo nám hovorí, že každý z nás podľa svojich schopností a možností dostal „talenty“. Pozor: nenechajme sa oklamať bežným jazykom: tu sa nehovorí o osobných schopnostiach, ale, ako sme povedali, o Pánovom majetku, o tom, čo nám Kristus zanechal pri návrate k Otcovi. Spolu s ním nám dal svojho Ducha, v ktorom sme sa stali Božími deťmi a vďaka ktorému môžeme svoj život prežiť tak, že budeme svedčiť o evanjeliu a budovať Božie kráľovstvo. Veľký „kapitál“, ktorý nám bol vložený do rúk, je Pánova láska, ktorá je základom nášho života a silou našej cesty.



Musíme si teda položiť otázku: Čo robím s takým veľkým darom na svojej životnej ceste? Podobenstvo nám hovorí, že prví dvaja sluhovia rozmnožujú prijatý dar, zatiaľ čo tretí namiesto toho, aby dôveroval svojmu pánovi, ktorý ho obdaroval, on sa ho bojí a zostáva akýsi ochrnutý, neriskuje, nevystavuje sa nebezpečenstvu a nakoniec talent zakopáva. A to platí aj pre nás: môžeme rozmnožiť to, čo sme dostali, a urobiť zo svojho života obetu lásky pre druhých, alebo môžeme žiť zablokovaní falošným obrazom Boha a zo strachu ukryť poklad, ktorý sme dostali, pod zem, myslieť len na seba, nevenovať sa ničomu inému ako vlastnému pohodliu a záujmom, neangažovať sa.



Otázka je veľmi jasná: prví dvaja obchodujú s talentami, riskujú. A ja sa pýtam: riskujem vo svojom živote? Riskujem silou svojej viery? Viem ako kresťan riskovať, alebo sa uzatváram do seba zo strachu či z ustráchanosti?



Pozrite, bratia a sestry, v tento Svetový deň chudobných je podobenstvo o talentoch mementom, aby sme si uvedomili, s akým duchom pristupujeme k životnej ceste. Dostali sme od Pána dar jeho lásky a sme povolaní stať sa darom pre iných. Láska, s ktorou sa o nás Ježiš staral, olej milosrdenstva a súcitu, ktorým liečil naše rany, plameň Ducha, ktorým otváral naše srdcia radosti a nádeji, sú dobrá, ktoré si nemôžeme nechať len pre seba, spravovať ich sami alebo ich skrývať pod zem.



Naplnení darmi sme povolaní stávať sa darom. Obrazy použité v podobenstve sú veľmi výrečné: ak nerozmnožujeme lásku okolo seba, život vyhasína v tme; ak nedáme do obehu talenty, ktoré sme dostali, život končí pod zemou, čiže akoby sme už boli mŕtvi (porov. v. 25.30). Bratia a sestry, koľkí kresťania sú pod zemou! Koľkí kresťania žijú svoju vieru tak, akoby ju žili pod zemou!



Pomyslime teda na mnohé materiálne, kultúrne a duchovné biedy nášho sveta, pomyslime na zranené životy, ktoré obývajú naše mestá, na chudobných, ktorí sa stali neviditeľnými, ktorých krik bolesti tlmí všeobecná ľahostajnosť zaneprázdnenej a roztržitej spoločnosti. Keď myslíme na chudobu, nesmieme zabúdať na skromnosť: chudoba je skromná, skrýva sa. Musíme ísť a odvážne ju hľadať. Myslíme na tých, ktorí sú utláčaní, unavení, odsunutí na okraj spoločnosti, na obete vojen a na tých, ktorí opúšťajú svoju krajinu a riskujú svoje životy; na tých, ktorí sú bez chleba, bez práce a bez nádeje. Je veľa každodennej chudoby. A nie je len jeden, dvaja alebo traja chudobní: je ich veľa.



Keď pomyslíme na tento obrovský zástup chudobných, posolstvo evanjelia je jasné: nezakopávajme dary od Pána! Rozdávajme dobrodenie, podeľme sa o chlieb, rozmnožujme lásku! Chudoba je pohoršením. Keď sa Pán vráti, bude sa nás na ňu pýtať a – ako píše svätý Ambróz – povie nám: „Prečo ste dopustili, aby toľko chudobných ľudí umieralo od hladu, keď ste mali zlato, za ktoré ste mohli zaobstarať jedlo, ktoré by ste im dali? Prečo bolo toľko otrokov predaných a týraných vašimi nepriateľmi bez toho, aby sa niekto posnažil a vykúpil ich?“ (Povinnosti služobníkov: PL 16, 148 - 149).



Modlime sa, aby sa každý z nás podľa daru, ktorý dostal, a poslania, ktoré mu bolo zverené, usiloval „s láskou prinášať ovocie“ a bol nablízku nejakému chudobnému. Modlime sa, aby sme aj my na konci našej cesty, po tom, čo sme prijali Krista v týchto bratoch a sestrách, s ktorými sa on sám stotožnil (porov. Mt 25, 40), počuli, ako nám hovorí: „Správne, dobrý a verný sluha [...], vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21).



Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek





[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2023