Vatikán 14. októbra (TK KBS) Prítomnosť žien v Cirkvi a spoluzodpovednosť boli témou duchovného zamyslenia, ktoré včera ráno zhromaždeniu v Aule Pavla VI. ponúkla matka Maria Ignazia Angeliniová z kláštora Viboldone. Nejde o uznanie a povýšenie vo svetskom zmysle, ale o dobro Cirkvi. Nie je to otázka práv, ale prijatých darov.
Podľa matky Angeliniovej, benediktínskej rehoľníčky, ktorá sprevádzala duchovné zamyslenie Synody o synodalite, to znamená chápať a podporovať poslanie žien v cirkevnom spoločenstve. V úvode svojho príhovoru sestra Maria Ignazia zdôraznila silu svedectva synodálnej konfrontácie v čase, keď vo svete „zúri hrôza špirály násilia“.
Ježiš a ženy
„Žena je prítomnosť, ktorá – v kritických, zlomových či znepokojujúcich chvíľach – intuitívne vycíti pohyb života, vytvára nové vzťahy, aj také, ktoré sú zdanlivo nepravdepodobné, trpezlivo nesie a rozpúšťa konflikty.“ „Ježiš,“ poznamenala benediktínska rehoľníčka, „vytvoril nový štýl vo svojom spôsobe vzťahu k ženám.“ Druhý vatikánsky koncil „započal istú reformu, ktorá však bola prerušená“. Práve príspevok žien „neprestajne oživuje duchovný dynamizmus reformy“.
Volanie žien
Z tohto dôvodu matka Angeliniová účastníkom synody predstavila niekoľko príkladov ženských postáv z Nového zákona, ktoré oživovali skutočnú synodálnu cestu. Lukášovo evanjelium rozpráva, že zo zástupu sa ozval hlas: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“ (Lk 11, 27) Bol to výkrik „anonymnej ženy, dotknutej Ježišovým zjavením“, vysvetlila Maria Ignazia, „ktorá vycítila pôvodné tajomstvo pokolenia, ktoré sa zjavilo v Ježišovi“. Výkrik, ktorý iným pripomína zvolanie Márie na svadobnej hostine v Káne Galilejskej, Samaritánky, Kanaánčanky či Márie z Magdaly. Výkrik, ktorý vyháňa „prázdne slová a spôsoby konania“, a tak vnáša svetlo do „zhromaždenia prítomného na synode, ktoré si kladie otázky“.
Ženy nie sú len doplnkom
Ženy nie sú len akýmsi doplnkom, ale otvárajú nové priestory pre misiu. Existujú rôzne formy misie. Synodálna Cirkev, ktorá „vychádza“, sa na začiatku, ako aj dnes, bezprostredne stretáva s prítomnosťou žien, ktoré sú rôzne vo svojej odlišnosti, nie sú homologické... Matka Angeliniová pripomenula, že keď sa svätý Pavol vylodil v Európe, našiel „ženy zhromaždené na modlitbách pod holým nebom“ a prijal ich jazyk. „Skromná predavačka purpuru Lýdia je prvou veriacou na pôde Európy. Počúva Slovo“ a ponúka útočisko apoštolom.
Dom, nevyhnutný pre „vychádzanie“
„Dom Lýdie“, pokračovala rehoľníčka, je tým domom, ktorý Ježiš pozýva hľadať v každom meste, keď posiela apoštolov: je to „priestor, ktorý tvoria skôr pevné vzťahy ako múry, ktorý dnes potrebujeme nanovo objaviť v nových jazykoch podľa pôvodnej múdrosti, čomu lepšie azda rozumejú ženy“. „Dom – domus,“ poznamenala rehoľníčka, „je nevyhnutný pre vychádzanie a ohlasovanie príchodu kráľovstva, je to miesto pevných vzťahov. Miesto modlitby...“ V tejto súvislosti pripomína Koncil, ktorý pri načrtnutí misijnej Cirkvi zdôrazňuje kontemplatívny život.
Ohlasovanie vzkriesenia
„Ohlasovanie vzkriesenia je zverené žene,“ poznamenala matka Angeliniová, ktorá povzbudila účastníkov synody, aby si kládli otázku, ako môže vychádzajúca Cirkev aktualizovať Ježišov štýl dnes „v globálnej kultúre, ktorá akoby stratila svoje kontúry“. „Začiatok evanjelizačnej misie v Európe,“ povedala na záver, „nám dáva podnet na zamyslenie.“
Paolo Ondarza - Città del Vaticano
Preložila Katarína Jančišinová