Vatikán 9. októbra (VaticanNews) „Svätosť je neustála, neúnavná túžba zostať pripútaný k Ježišovmu krížu, dať sa formovať logikou, ktorá vychádza z darovania seba samého, a z odolávania nepriateľovi, ktorý nás láka tým, že nám vštepuje presvedčenie o našej sebestačnosti,“ píše pápež František vo svojom predslove k novej knihe svojich textov z čias, keď bol arcibiskupom Buenos Aires.
Publikácia s názvom Svätí, nesvetácki. Božia milosť nás zachraňuje od vnútornej skazenosti (Santi, non mondani. La grazia di Dio ci salva dalla corruzione interiore) vyšla v piatok 6. októbra vo Vatikánskom vydavateľstve LEV (Libreria Editrice Vaticana).
Plné znenie pápežovho predslovu:
Kresťanská viera je boj, vnútorný zápas o to, aby sme prekonali pokušenie uzavrieť sa do nášho ja a dali sa obývať láskou Otca, ktorý túži po našom šťastí. Je to krásny boj, pretože keď dovolíme Pánovi, aby zvíťazil, naše srdce sa raduje plnosťou a náš život je ožiarený lúčom nekonečna.
Boj, pre ktorý bojujeme ako Ježišovi nasledovníci, je predovšetkým proti duchovnej svetskosti, ktorá je pohanstvom prezlečeným do cirkevného rúcha. Akokoľvek by bol zamaskovaný zdanlivou posvätnosťou, je to postoj, ktorý z nás v konečnom dôsledku robí modloslužbníkov, pretože neuznáva prítomnosť Boha ako Pána a osloboditeľa našich životov a dejín sveta. Zatiaľ čo nás ponecháva napospas nášmu rozmaru a naším chúťkam.
Musíme teda bojovať. Avšak náš boj nie je márny ani beznádejný, pretože tento boj už má víťaza: Ježiša, toho, kto svojou smrťou porazil moc hriechu. A svojím zmŕtvychvstaním nám dal možnosť stať sa novými ľuďmi.
Iste, Ježišovo víťazstvo má meno – kríž, ktorý v nás na prvý pohľad vyvoláva odpor a chuť vzdialiť sa. Kríž je však znakom bezhraničnej, pokornej a vytrvalej lásky. Ježiš nás miloval až po takú potupnú smrť, akou je smrť na kríži, aby sme už nemohli pochybovať, že jeho náruč zostáva otvorená aj pre posledného z hriešnikov. A táto večná láska je pre kresťana i pre samotnú Cirkev výzvou a usmerňuje naše cesty. Ježišov kríž sa stáva kritériom každého rozhodnutia vo viere.
Blahoslavený Pierre Claverie, biskup z Orana, to povedal v jednej zo svojich homílií veľmi krásnymi slovami, ktoré tu chcem citovať: „Verím, že Cirkev zomiera ak nie je dostatočne blízko krížu svojho Pána. Nech sa to zdá akokoľvek paradoxné, sila, vitalita, nádej, kresťanská plodnosť Cirkvi pochádza odtiaľ. Nie z iných miest. Všetko ostatné je len dym v očiach, svetská ilúzia. Cirkev klame samu seba a klame svet, keď sa tvári ako mocnosť medzi mocnosťami alebo ako organizácia, hoc aj humanitárna, či ako evanjeliové hnutie schopné predvádzať divadlo. Môže aj žiariť, no nemôže horieť ohňom Božej lásky, ‚silným ako smrť‘ – ako hovorí Pieseň piesní.“
Práve preto som chcel v tomto malom zväzku zhromaždiť dva texty publikované v rôznom čase: jeden, napísaný v roku 1991 a znovu vydaný v roku 2005, keď som bol arcibiskupom Buenos Aires, venovaný korupcii a hriechu; druhým je List kňazom Ríma. Čo ich spája? Starosť, ktorú cítim ako silné volanie Boha pre celú Cirkev, aby sme zostali bdelí a silou modlitby bojovali proti akémukoľvek podľahnutiu duchovnej svetskosti.
Tento boj má svoje meno: nazýva sa svätosť. Svätosť nie je stav blaženosti dosiahnutý raz a navždy, je to skôr neustála, neúnavná túžba zostať pripútaný k Ježišovmu krížu, dať sa formovať logikou, ktorá vychádza z darovania seba samého, a z odolávania nepriateľovi – tomu, kto nás láka tým, že nám vštepuje presvedčenie o našej sebestačnosti. Naopak, prospeje nám pripomenúť si, čo nám povedal Ježiš: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15, 5) Svätosť teda znamená zostávať otvorený pre to „viac“, ktoré od nás žiada Boh a ktoré sa prejavuje v priľnutí k nášmu každodennému životu. Otec Alfred Delp napísal: „Boh nás objíma realitou.“ Hľa, naša každodenná realita je miestom, v ktorom treba dať priestor Pánovi, ktorý nás zachraňuje z našej sebestačnosti a ktorý od nás žiada to „magis“, o ktorom hovorí svätý Ignác z Loyoly: to „viac“, ktoré nás podnecuje k šťastiu, ktoré nie je prchavé, ale plné a pokojné.
Ponúkam čitateľovi tieto texty ako príležitosť zamyslieť sa nad vlastným životom a nad životom Cirkvi v presvedčení, že Boh od nás žiada, aby sme boli otvorení pre jeho novosti, žiada od nás, aby sme boli nepokojní a nikdy sa neuspokojili, aby sme stále hľadali a nikdy sa neusadili v pohodlnom zatienení, aby sme sa nezabarikádovali vo falošnej istote, ale boli sme na ceste k svätosti.
Zuzana Klimanová – Vatikán