Vatikán 25. septembra (VaticanNews) V nedeľu 24. septembra sa k mariánskej modlitbe s pápežom Františkom na Námestí sv. Petra zhromaždilo okolo 18 tisíc veriacich. Svätý Otec hovoril o dvoch aspektoch Božie konania z príbehu nedeľného evanjelia: Božie vychádzanie, aby nás povolal; a Boh sa každému odvďačuje rovnakou „mincou“.
Prinášame plné znenie pápežovho príhovoru.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium dnešnej liturgie nám predkladá prekvapujúce podobenstvo: hospodár vinice vychádza od skorého svitania až do večera najať robotníkov, ale nakoniec zaplatí všetkým rovnako, aj tým, ktorí pracovali iba jednu hodinu (porov. Mt 20, 1 - 16). Zdalo by sa, že je to nespravodlivé, ale podobenstvo netreba čítať cez kritéria mzdy; skôr nám chce ukázať Božie kritériá, Boh, ktorý nevypočítava naše zásluhy, ale miluje nás ako deti.
Zastavme sa pri dvoch Božích konaniach, ktoré z príbehu vyplývajú. Po prvé, Boh vychádza v každú hodinu, aby nás povolal; po druhé, každému sa odpláca rovnakou „mincou“.
Po prvé, Boh je ten, ktorý vychádza v každú hodinu, aby nás povolal. V podobenstve sa hovorí, že hospodár „vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice“ (v. 1), ale potom vychádza znovu v rôznych hodinách dňa až do západu slnka, aby hľadal tých, ktorých ešte nikto nenajal. Chápeme teda, že v podobenstve sú robotníkmi nielen ľudia, ale predovšetkým Boh, ktorý neúnavne vychádza po celý deň. Taký je Boh: nečaká na naše úsilie, aby nám vyšiel v ústrety, nepodrobuje nás skúške, aby zhodnotil naše zásluhy a až potom nás hľadal, nevzdáva sa, ak meškáme s odpoveďou; naopak, sám prevzal iniciatívu a v Ježišovi nám „vyšiel v ústrety“, aby nám ukázal svoju lásku. A hľadá nás vo všetkých hodinách dňa, ktoré, ako uvádza svätý Gregor Veľký, predstavujú rôzne fázy a obdobia nášho života až do staroby (porov. Homílie na evanjeliá, 19). Pre jeho srdce nikdy nie je neskoro, vždy nás hľadá a čaká na nás. Toto nikdy nezabudnime: Pán nás hľadá a vždy na nás čaká, vždy!
Po druhé, práve preto, že má také veľkorysé srdce, Boh sa každému odvďačuje rovnakou „mincou“, ktorou je jeho láska. Tu je konečný zmysel podobenstva: robotníci, ktorí pracovali iba poslednú hodinu sú odmenení rovnako ako tí prví, pretože v skutočnosti Božia spravodlivosť je väčšia. Presahuje všetko. Ľudská spravodlivosť hovorí, aby sme „dali každému to, čo mu patrí“, zatiaľ čo Božia spravodlivosť nemeria lásku na váhach našej výkonnosti, našich činností, či našich zlyhaní: Boh nás jednoducho miluje, miluje nás, pretože sme jeho deti a robí to bezpodmienečnou a nezištnou láskou.
Bratia a sestry, niekedy nám hrozí, že máme s Bohom akýsi „obchodný“ vzťah, že sa spoliehame viac na svoju vlastnú zručnosť než na štedrosť jeho milosti. Niekedy sa dokonca ako cirkev namiesto toho, aby sme vychádzali von v každú dennú hodinu a otvárali náruč pre všetkých, môžeme cítiť ako tí lepší, odsudzujúc iných zďaleka, bez toho, aby sme mysleli na to, že aj ich Boh miluje rovnakou láskou, akou miluje nás. A dokonca aj v našich vzťahoch, ktoré sú spojivom spoločnosti, sa spravodlivosť, ktorú praktizujeme, niekedy nedokáže vymaniť z akéhosi ohraničeného vypočítavania a obmedzujeme sa na dávanie podľa toho, čo dostávame, bez toho, aby sme sa odvážili urobiť niečo navyše, bez toho, aby sme stavili na účinnosť dobra vykonaného nezištne a lásky ponúknutej s veľkorysým srdcom.
Bratia a sestry, pýtajme sa sami seba: viem ja, kresťan, kresťanka, vyjsť v ústrety druhým? Som štedrý voči všetkým, viem dať aj niečo „naviac“ z porozumenia a odpustenia, ako to robí denne Ježiš voči mne a voči druhým? Nech nám Panna Mária pomáha obrátiť sa na Božiu mieru, na mieru lásky bez miery.
Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Beáta Dorková