Vatikán 12. septembra (VaticanNews) „Bezpečnosť pri práci je ako vzduch, ktorý dýchame: jej dôležitosť si uvedomíme, až keď tragicky chýba, a to je vždy príliš neskoro!“ To sú slová pápeža Františka členom talianskej organizácie ANMIL združujúcej osoby s amputovanými končatinami a osoby, ktoré sa stali invalidmi v dôsledku pracovných úrazov. Prijal ich na audiencii v pondelok 11. septembra.
Svätý Otec sa v príhovore vrátil k téme potreby zaručiť pracovníkom bezpečnosť, pričom varoval aj pred tendenciou podnikateľov či zákonodarcov „umývať“ svoje svedomie nejakou tou benefičnou činnosťou.
„Tragédie a drámy na pracoviskách, žiaľ, neutíchajú, a to aj napriek technológiám, ktoré máme k dispozícii na uľahčenie bezpečnosti miest“, uviedol pápež. Práca sa podľa neho častokrát „dehumanizuje a namiesto toho, aby bola nástrojom, prostredníctvom ktorého sa človek realizuje“, „stáva sa z nej uštvaný hon za ziskom.“ „Tragédie sa začínajú vtedy, keď cieľom už nie je človek, ale produktivita, a človek sa stáva akýmsi výrobným strojom.“
Vo svete práce sme častokrát „oddaní modloslužbe trhu“, skonštatoval pápeža a dodal:
„Na pracovné nehody si však nemôžeme zvyknúť, ani sa zmieriť s ľahostajnosťou voči úrazom. Nemôžeme prijať skartovanie ľudského života. Úmrtia a zranenia sú tragickým spoločenským ochudobnením, ktoré sa týka všetkých, nielen konkrétnych podnikov alebo rodín. Nesmieme sa unaviť v neustálom osvojovaní si umenia starostlivosti v mene spoločnej ľudskosti. Bezpečnosť nezaručujú len dobré právne predpisy, ktoré treba presadzovať, ale aj schopnosť žiť na pracovisku ako bratia a sestry. (...)
Ústredné postavenie osoby ako chrámu Ducha Svätého nepozná skartovanie, obchodovanie či čachrovanie s ľudským životom. Nemožno v mene väčšieho zisku požadovať príliš veľa pracovných hodín, čo spôsobuje pokles koncentrácie alebo myslieť na poistné zabezpečenie či žiadosti o bezpečnosť ako na zbytočné výdavky a stratu zárobku.
Pápež odsúdil fenomén tzv. carewashingu – keď si podnikatelia či zákonodarci namiesto investícií do bezpečnosti „radšej ,umývajú' svoje svedomie nejakou tou benefičnou činnosťou“.
„Tak stavajú svoj verejný obraz pred všetko ostatné, stávajú sa dobrodincami v kultúre či športe, v dobrých dielach, sprístupňujú umelecké diela alebo kultové budovy, no neberú ohľad na to, že, ako učí veľký otec a učiteľ Cirkvi, ,Božou slávou je živý človek' (sv. Irenej z Lyonu).“
Zodpovednosť voči pracovníkom je prvoradá: život sa nepredáva za žiadnu cenu, o to viac, ak je chudobný, neistý a krehký. Sme ľudské stvorenia a nie stroje, jedineční ľudia a nie náhradné diely. A mnohokrát sa s niektorými pracovníkmi zaobchádza ako s náhradnými dielmi.“
Zuzana Klimanová - Vatikán