Vatikán 22. augusta (VaticanNews) „Našla som Boha cez jeho chudobných. Od ateizmu k viere: moja vnútorná cesta“, to je názov autobiografie Dorothy Day, iniciátorky hnutia „Catholic Worker“ (Katolícky robotník). Kniha bola vydaná v utorok 22. augusta vo Vatikánskom knižnom vydavateľstve (LEV). Pápež František k nej napísal predslov, v ktorom zdôraznil tri prvky z jej života: nepokoj, Cirkev a služba.
Dorothy Day (1897 - 1980) bola americká novinárka, spisovateľka, pacifistka a aktivistka, a bola známa svojou angažovanosťou v prospech chudobných, proti zbrojeniu a za sociálnu spravodlivosť.
Prinášame plné znenie predslovu pápeža Františka:
Život Dorothy Day, ako nám ho ona sama na týchto stránkach rozpráva, je jedným z možných potvrdení toho, čo už pápež Benedikt XVI. veľmi podporoval a čo som ja sám pri viacerých príležitostiach pripomenul: «Cirkev rastie príťažlivosťou, nie prozelytizmom». Spôsob, akým Dorothy Day rozpráva o svojej ceste ku kresťanskej viere, dosvedčuje skutočnosť, že k Bohu nepriťahujú ľudské snahy alebo ľsti, ale priťahuje milosť prameniaca z dobročinnej lásky, krása prameniaca zo svedectva, láska, ktorá sa mení na konkrétne skutky.
Celý príbeh Dorothy Day, tejto americkej ženy, vyhlásenej v roku 2000 za Božiu služobnicu a angažovanej počas celého života v sociálnej spravodlivosti a za práva ľudí, zvlášť chudobných, vykorisťovaných robotníkov, marginalizovaných spoločnosťou, je svedectvom toho, čo napísal apoštol svätý Jakub vo svojom liste: «Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru» (2,18).
Chcel by som zdôrazniť tri prvky, ktoré vychádzajú z autobiografických stránok Dorothy Day ako cenné lekcie pre každého v našej dobe: nepokoj, Cirkev, služba.
Dorothy bola nepokojná žena: keď hľadala svoju cestu ku kresťanstvu, bola mladá, nemala ešte ani tridsať rokov, keď už dávno opustila náboženské praktiky, ktoré sa jej zdali «chorobnými», ako zdôraznil jej brat, ktorému venovala túto knihu. Namiesto toho, rastom vo vlastnom duchovnom hľadaní, prišla k tomu, že vieru a Boha nepovažuje iba za «pomoc v núdzi», aby použila známu definíciu luteránskeho teológa Dietricha Bonhoeffera, ale za to, čím by v skutočnosti mala byť, teda za plnosť života a cieľ vlastného hľadania šťastia. Dorothy Day napísala: «Väčšinou sa záblesky Boha objavovali, keď som bola sama. Moji neprajníci nemôžu povedať, že to bol strach zo samoty a bolesti, čo ma prinútilo obrátiť sa k nemu. Práve v týchto niekoľkých rokoch, keď som bola sama a prežiarená radosťou, som Ho našla. Nakoniec som Ho našla vďaka radosti a vďačnosti, nie vďaka bolesti».
Dorothy Day nás tu učí, že Boh nie je pre človeka len nástrojom útechy alebo odcudzenia v horkosti jeho dní, ale naopak, v hojnosti napĺňa našu túžbu po radosti a naplnení. Pán túži po nepokojných srdciach, nie po meštiackych dušiach, ktoré sa uspokoja s existujúcim. A Boh mužovi a žene všetkých čias nič neberie, iba stonásobne dáva! Ježiš neprišiel hlásať, že Božia dobrota je náhradou za ľudskú bytosť, namiesto toho nám dal oheň Božej lásky, ktorý privádza k naplneniu všetko krásne, pravdivé a spravodlivé, čo prebýva v srdci každého človeka. Čítanie týchto stránok Dorothy Day a pozorovanie jej cesty k náboženstvu sa stáva dobrodružstvom, ktoré je dobré pre srdce a môže nás naučiť veľmi veľa, aby sme si v sebe udržali pravý obraz Boha.
Dorothy Day použila krásne slová o Katolíckej cirkvi, ktorá sa jej, pochádzajúcej a patriacej do sveta sociálnej a odborovej angažovanosti, často javila postavená na strane bohatých a vlastníkov pôdy, nezriedka necitlivá voči požiadavkám skutočnej sociálnej spravodlivosti a konkrétnej rovnosti, na ktoré sú – ako sama Day pripomína – bohaté mnohé stránky Starého zákona. Ako rástlo jej priľnutie k pravdám viery, rástlo aj jej uvažovanie o božskej povahe Katolíckej cirkvi. Nie s pohľadom nekritického fideizmu či takmer úradnej obhajoby svojho nového duchovného „domova“, ale pozerala sa s úprimným a osvieteným postojom, ktorý vedel v samotnom živote Cirkvi rozoznať prvok neredukovateľného spojenia s tajomstvom, napriek mnohým a opakovaným pádom jej členov.
Dorothy Day poznamenáva: «Samotné útoky namierené proti Cirkvi mi dokazovali jej božskosť. Iba božská inštitúcia mohla prežiť Judášovu zradu, Petrovo zapretie, hriechy mnohých, ktorí vyznávali jej vieru, ktorí sa mali starať o jej chudobných». A na inom mieste textu uvádza: «Vždy som si myslela, že ľudské slabosti, hriechy a nevedomosť ľudí vo vysokých funkciách v priebehu dejín len dokazovali, že Cirkev musí pochádzať od Boha, keď pretrvala celé veky. Neobviňovala by som Cirkev za to, čo boli chyby duchovných».
Aké krásne je počuť takéto slová od veľkej svedkyne viery, lásky a nádeje v 20. storočí, v storočí, v ktorom bola Cirkev predmetom kritiky, odporu a opustenosti! Slobodná žena, Dorothy Day, bola schopná neskrývať to, čo sa nebojí nazvať «chybami duchovných!», a ktorá uznala, že Cirkev súvisí priamo s Bohom, pretože je Jeho, nie naša, On ju chcel, nie my, je Jeho nástrojom, nie niečím, čo môžeme my využívať. Toto je povolanie a identita Cirkvi: má božský pôvod, nie ľudský. Ona nás vedie k Bohu a cez ňu sa k nám môže dostať Boh.
A napokon „služba“. Dorothy Day slúžila iným po celý svoj život. Dokonca slúžila ešte predtým, ako naplno začala veriť. A toto pomáhanie iným sa prostredníctvom jej práce novinárky a aktivistky stalo akousi „diaľnicou“, ktorou sa Boh dotýkal jej srdca. Je to ona sama, kto pripomína čitateľovi, že boj za spravodlivosť je jedným zo spôsobov, ako môže každý človek, hoci aj nevedomky, uskutočniť Boží sen o zmierenom ľudstve, v ktorom vôňa lásky prekoná odporný zápach sebectva. Najosvetľujúcejšie slová Dorothy Day, ktoré sa tohto týkajú, sú: «Ľudská láska v najlepšej podobe, nesebecká, žiarivá, osvetľujúca naše dni, nám dáva nahliadnuť do Božej lásky k človeku. Láska je to najlepšie, čo nám bolo dané poznať v tomto živote». To je skutočne poučné aj v súčasnosti: veriaci aj neveriaci sú spojencami pri podporovaní dôstojnosti každého človeka, vtedy keď milujú a slúžia tým najopustenejším ľudským bytostiam.
Keď Dorothy Day píše, že heslom sociálnych hnutí pre robotníkov jej doby bolo «problém jedného je problémom nás všetkých», to mi pripomenulo slávny výrok, ktorý don Lorenzo Milani, kňaz z Barbiany, ktorého 100. výročie narodenia si tento rok pripomíname, napísal v liste istej profesorke: «Naučil som sa, že problém iných je podobný môjmu. Vyjsť z toho všetkého spoločne je politika. Vyjsť z toho sám je chamtivosť». Služba sa preto musí stať politikou: to znamená konkrétnymi rozhodnutiami, aby zvíťazila spravodlivosť a bola zachovaná dôstojnosť každého človeka. Dorothy Day, ktorú som spomenul vo svojom príhovore v Kongrese USA počas mojej apoštolskej cesty v roku 2015, je pre nás podnetom a príkladom na tejto náročnej, ale fascinujúcej ceste.