Rím 10. augusta (VaticanNews) V utorok 8. augusta sme si pripomenuli rok od úmrtia kardinála Jozefa Tomka. Pri tejto príležitosti sa uskutočnila zádušná svätá omša v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Ríme, po ktorej nasledovalo krajanské stretnutie. Podujatia sa zúčastnili veľvyslanec pri Svätej stolici Marek Lisánsky, konzulka Marianna Pilátová a riaditeľ Slovenského historického ústavu v Ríme Daniel Černý. Hlavným celebrantom a kazateľom bol rektor Kolégia a ústavu sv. Cyrila a Metoda Pavol Zvara.
Prinášame myšlienky z homílie pána rektora Pavla Zvaru.
Milí hostia, drahí bratia a sestry,
Dnes pri rannej návšteve kaplnky, ktorú pán kardinál používal vo svojom byte a kde sme sa pomodlili za zosnulého pána kardinála, som si uvedomil ako rýchlo plynie náš čas. Možno aj Vám prišlo na um, keď ste dostali oznámenie, že v dnešný deň sa bude sláviť zádušná sv. omša za otca kardinála, že ten rok prešiel nejako rýchlo. Áno, tak je to, veď už starí Rimania vravievali tempus fugit – čas plynie, lepšie by však bolo preložiť túto frázu ako čas uteká. To nás kresťanov má nabádať k zamysleniu nad darom života, ktorý sme dostali. V dnešný deň sa chceme nad týmto darom zamýšľať vo svetle života kardinála Jozefa Tomka, pretože je si čo všimnúť a inšpirovať sa. V čítaniach sme počuli, ako nám treba chváliť slávnych predkov, či už mužov alebo ženy, ktorí náš predišli a ich život bol inšpiratívny, pretože sa sami inšpirovali príkladom evanjelia.
Keď si všimneme bližšie život pána kardinála, tak by som chcel podčiarknuť najmä tri jeho vlastnosti alebo mohutnosti, ktoré ho charakterizovali a ktoré sa môžu pre nás samých stať inšpiráciou: 1. skromnosť; 2. pracovitosť a 3. láska k evanjeliu. Respektíve asi by bolo vhodnejšie začať presne opačne, pretože láska k Evanjeliu bola motorom jeho skromnosti a pracovitosti. Už ako malý chlapec sa učil žiť životom evanjelia. Každodenná účasť na svätej omši sa stala pre neho samozrejmosťou už v mladom veku. Neobchádzal bránu kostola bez toho aby sa v ňom nezastavil a nepozdravil svojho Pána. Tu spoznával krásu Božieho slova a začínal vnímať Božie posolstvo. Zaiste v chráme, pri eucharistickom Kristovi sa zrodilo i jeho povolanie.
Ešte pred svojimi sedemnástimi rokmi veku sa rozhodol stať sa kňazom a aj sa k tomu priznal. Jedného dňa na túto tému povedal: „V nazeraní na svoju budúcnosť ako kňaza nie som optimistom, ale ani pesimistom. Aurea est via media – toho sa chcem držať. Cítim ťažkosti kňazského stavu, ale neľakám sa ich, vidím jasné a dobré stránky, ale nie bez toho, aby som si všimol obiet, ktoré sú s ním spojené. Ale dôstojnosť tohoto stavu vyváži všetky ťažkosti a obety. Dúfam, že mi Pán Boh pomôže v mojom predsavzatí.“ Jedine láska k Pánovi a jeho slovu ho motivovala vydať sa cestou kňazského povolania a to vo svojom mladom veku ani netušil, že bude za jeho ohlasovanie zodpovedný ako biskup a neskôr aj ako kardinál prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Božie slovo sa stalo jeho každodenným chlebíkom. Zo svedectva sestier vieme, že do svojich posledných dní, pred hospitalizáciou si pravidelne robieval rannú meditáciu nad Božím slovom a svätá omša bola niečím, bez čoho si nevedel predstaviť deň: hľa učeník so svojim Majstrom.
Aj pracovitosť pána kardinála bola známa. Jeho erudovanosť v najrozličnejších oblastiach nielen náboženského, teologického a cirkevného života bola excelentná. Sám mi hovoril ako sa cez prázdniny na statku, ktorý malo Nepomucenum pri Livorne naučil po anglicky. Vzal si učebnicu a poďme na to. Jeho osobný archív predstavuje obrovské množstvo článkov, výstrižkov, fotokópii z novín, z časopisov, vedeckých a teologických, z histórie, sociológie a z ďalších oblastí a je svedkom usilovnej a mravenčej práce. O jeho pracovnom nasedení pre jednotlivé oblasti, ktoré mal pripraviť, či už v oblasti teológie alebo riadenia Cirkvi, či v oblasti misiológie a iných svedčia hrubé archívne zložky s osobnými poznámkami, s komentármi, návrhmi a riešeniami. V týchto veciach pracoval prísne systematicky ale s pohľadom na človeka a jeho život a každodenné okolnosti. Keď nastúpil do úlohy prefekta pre evanjelizáciu otvoril sa mu svet misií. Svet, ktorý bol v mnohých ohľadoch ďaleko od európskych či severoamerických bulvárov, obchodov či rozvinutej infraštruktúry. Svet, kde ľudia každodenne v pote svojej tváre zápasia o skyvu chleba, ktorý nie je samozrejmosťou.
Otázka, ktorá mu rezonovala v srdci do posledných okamihov bola ako týmto ľuďom pomôcť? Tým, že im ohlási Kristovu zvesť, ktorá je pre chudobných a maličkých, pre opustených a tých, čo potrebujú pomoc, pre tých, ktorí sú na okraji spoločnosti. Jozef Tomko bol o zmysle tejto úlohy presvedčený do špiku kosti. Evanjelium vnímal ako prameň pozdvihnutia človeka a jeho záchrany v zmysle duchovnom ale i telesnom. Ježiš uzdravoval, kriesil, naprával, odpúšťal a dával človeku synovstvo Božie, možnosť prináležať do rodiny Boha a svojim vykupiteľským dielo vykúpil človeka celého, so všetkým, čo mu patrí a čo je jeho. Kardinál píše: „Ihneď od začiatku som pochopil, že tieto cirkvi a misie sa vôbec nedajú riadiť spoza stola, ale že treba ísť do terénu.“ 50 x Afrika, 20 x Ázia, viac ako 10x Latinská Amerika, 3x Oceánia a nespočetné stretnutie s misionármi, biskupmi, kňazmi, rehoľníčkami z misií. Tisíce ľudských osudov, stretnutí, informácii. To človeka zaiste zasahuje.
A napokon nám je známa skromnosť pána kardinála. O tejto veci by zaiste nebol veľmi rád, aby sme hovorili. Ale za tie roky, čo som mal možnosť vedieť ho takpovediac zblízka som si uvedomoval, že bol veľmi skromný. To čo sa naučil doma, v rodine, čo zažíval aj počas svojich teologických štúdií tu v Ríme, keď po vojne tu bola veľmi ťažká situácia, zostalo mu vpísané do srdca: Pánov učeník má byť skromný, aby nasledoval príklad svojho Majstra. Len vtedy bude jeho svedectvo presvedčivé.
Drahí bratia a sestry, zaiste by sme mohli pokračovať výpočtom ďalších a ďalších pekných a príkladných vecí zo života slávneho muža nášho národa a našej Cirkvi. Nech mu Nebeský Otec odplatí večným životom v jeho sláve všetky námahy, obety a prácu, ktorú vykonal pre šírenie Božieho kráľovstva, pre záchranu človeka, pre záchranu duší. Z jeho života si zapamätajme, že nech za všetkým, čo konáme nech stojí Kristus a on nech je cieľom všetkých našich snažení, aby sme ho raz mohli vidieť z tváre do tváre. Tempus fugit. Amen.
-
Po krajanskom stretnutí na mikrofón sr. Zuzany Škrinárovej pre Vatikánsky rozhlas porozprával veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici a Zvrchovanom maltézskom ráde Marek Lisánsky svoje spomienky. Na spomienke na kardinála sa zúčastil aj riaditeľ Slovenského historického ústavu v Ríme Daniel Černý, ktorý priblížil svoj pohľad gréckokatolíka a ocenil prínos kardinála pre obnovenú gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Konzulka Marianna Pilátová počas svojho predošlého pôsobenia na Slovenskom veľvyslanectve pri Svätej stolici a Zvrchovanom maltézkom ráde mala možnosť častých stretnutí s kardinálom Tomkom, podelila sa o ne na mikrofón sr. Zuzany. V Ríme pôsobí viac rokov sr. Damiána, ktorá tiež spomína na kardinála Tomka.
Martin Jarábek - Vatikán