Vatikán 19. júna (VaticanNews) Svätý Otec František dnes 19. júna pri príležitosti štvorstého výročia narodenia Blaisa Pascala zverejnil apoštolský list „Sublimitas et miseria hominis“ (Veľkosť a bieda človeka), ktorý venoval životnému dielu spomínaného francúzskeho filozofa a teológa. Je ako „spolucestujúci, ktorý sprevádza naše hľadanie pravého šťastia“ a „naše pokorné a radostné uznanie Pána, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“. Bol to brilantný mysliteľ pozorný k potrebám chudobných.
Pápež o Pascalovi v apoštolskom liste píše: bol to „neúnavný hľadač pravdy“, „brilantný mysliteľ“, a pri tom bol veľmi „pozorný k materiálnym potrebám všetkých“. Bol „zamilovaný do Krista“, „kresťan výnimočnej racionality“ a súčasne „nesmiernej a nepokojnej inteligencie“. To sú len niektoré z definícií francúzskeho filozofa a teológa Blaisa Pascala, ktoré pápež František spomína v apoštolskom liste Sublimitas et miseria hominis, napísanom pri príležitosti štvorstého výročia narodenia tohto muža, ktorý bol aj matematikom a fyzikom. „Veľkosť a bieda človeka“, vysvetľuje v liste pápež, tvoria paradox, ktorý je jadrom úvah a posolstva Pascala, ktorý sa narodil 19. júna 1623 v Clermonte v strednom Francúzsku a zomrel vo veku iba 39 rokov 19. augusta 1662 v Paríži.
Večná otázka „Čo je človek?“
Svätý Otec František pripomína, že Pascal od detstva a počas celého svojho života „hľadal pravdu“ a rozumom „sledoval jej znaky, najmä v oblasti matematiky, geometrie, fyziky a filozofie“. „Už v mladom veku urobil mimoriadne objavy“, ale neuspokojil sa a v storočí veľkého vedeckého pokroku, „sprevádzaného rastúcim duchom filozofickej a náboženskej skepsy“, sa Blaise Pascal „prejavil ako neúnavný hľadač pravdy“, vždy „nepokojný“, priťahovaný „novými a ďalšími obzormi“. Preto nedokázal umlčať prastarú otázku v ľudskej duši, o ktorej píše žalmista: „Čože je človek, že naň pamätáš, syn človeka, že sa ho ujímaš?“ „Nič v porovnaní s nekonečnom, celok v porovnaní s ničím,“ píše v meditácii zaznamenanej v jeho zbierke Pensieri - „posmrtne vydaných fragmentov, ktoré sú poznámkami alebo náčrtmi filozofa oživeného teologickým projektom“.
Napriek ťažkej chorobe zostal vnímavý na iných
Jeho základným postojom je podľa pápeža „žasnúce priľnutie k realite“, ktoré ho viedlo k otvorenosti voči iným rozmerom poznania, ale aj voči spoločnosti. Pascal napríklad v roku 1661 vymyslel v Paríži „prvú sieť verejnej dopravy v dejinách, 'Carriages à cinque sols'“. Ani jeho obrátenie ku Kristovi, ani „jeho mimoriadne intelektuálne úsilie brániť kresťanskú vieru“, zdôrazňuje pápež František, „z neho neurobili človeka izolovaného od svojej doby“. Bol taký pozorný k sociálnym problémom, že „sa neuzatváral pred druhými ani v poslednom štádiu choroby“. Jeden z jeho životopiscov uvádza tieto jeho slová, ktoré, ako komentuje pápež, „vyjadrujú záverečný krok jeho evanjeliovej cesty“: „Ak lekári povedia pravdu a Boh mi dovolí uzdraviť sa z tejto choroby, som rozhodnutý, že do konca života nebudem mať iné zamestnanie alebo povolanie ako službu chudobným“. Je dojemné, píše pápež František, že taký geniálny mysliteľ ako Pascal na sklonku svojho života „nevidel žiadnu inú naliehavosť ako vloženie svojich síl do skutkov milosrdenstva: «Jediným cieľom Písma je láska»“.
Sprievodca hľadaním skutočného šťastia
Pápež chce svojím listom „vyzdvihnúť to, čo sa v jeho myšlienkach a v jeho živote javí ako vhodné na povzbudenie kresťanov našej doby a všetkých mužov a žien dobrej vôle pri hľadaní pravého šťastia“, pretože Pascal po štyroch storočiach „zostáva pre nás spoločníkom, ktorý sprevádza naše hľadanie pravého šťastia a podľa daru viery aj naše pokorné a radostné uznanie Pána, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“. Je to preto, že „obdivuhodne hovoril o ľudskom stave“, ale nielen ako odborník na ľudské zvyky, ale ako človek, ktorý do centra svojich myšlienok postavil Ježiša Krista a Sväté písmo. Skutočne dospel k istote, že, slovami filozofa, „nielenže nepoznáme Boha inak ako cez Ježiša Krista, ale nepoznáme ani seba samých inak ako prostredníctvom Ježiša Krista“.
Mimo lásky „niet pravdy, ktorá by mala cenu“
Pascalovi ako „mužovi obdivuhodnej inteligencie“, záležalo na tom, aby sa všetci dozvedeli, že „Boh a pravda sú neoddeliteľné“, ale aj to, že „mimo perspektívy lásky niet pravdy, ktorá by mala cenu“. „Človek si robí modlu aj zo samotnej pravdy,“ čítame v zbierke Pensieri: „pretože pravda mimo lásky nie je Boh, ale je jeho obrazom a modlou, ktorú nemožno ani milovať, ani uctievať“. Pápež je presvedčený, že „inteligencia a živá viera Pascala, ktorý chcel ukázať, že kresťanské náboženstvo je „úctyhodné, lebo dobre poznalo človeka“, a „milé, lebo sľubuje pravé dobro“, nám môže pomôcť napredovať v nejasnostiach a nešťastiach tohto sveta.
Túžba zomrieť v spoločnosti chudobných
Napokon, keď v roku 1659 skladá svoju veľkolepú Modlitbu na vyprosenie dobrého využitia choroby, „Pascal je pokojný človek, ktorý sa už nevkladá do polemiky, ba ani do apologetiky“. Na prahu smrti, píše jeden z jeho životopiscov: „mal veľkú túžbu zomrieť v spoločnosti chudobných“. Po prijatí sviatostí jeho posledné slová boli: „Nech ma Boh nikdy neopustí“. Pápež František si želá, aby nám pomohli „jeho svetlé dielo a príklady jeho života, tak hlboko ponoreného v Ježišovi Kristovi, ísť až do konca cestou pravdy, obrátenia a lásky“.
Martin Jarábek - Vatikán