Vatikán 25. mája (VaticanNews) Pápež František dnes prijal talianskych biskupov a referentov synodálneho procesu talianskej cirkvi. Povzbudil ich k ďalšej, nezaujatej ceste v pokore a blahoslavenstve, lebo kresťanský život je neustály pohyb, k spoločnému utváraniu cirkvi a jej otvorenosti. Zároveň varoval pred klerikalizovaným laikmi a laičkami, ktorí sa opevňujú v obranných pozíciách za neustálych sťažností na okolitý svet. Buďte nepokojnou cirkvou v našej nepokojnej dobe, vedomou si svojej zraniteľnosti, vyzýval František.
Synodálny proces je jedinečná duchovná skúsenosť, vedúca k obnove a obráteniu, prostredníctvom ktorej vaše cirkevné spoločenstvo nadobudne silnejšiu misionársku orientáciu a lepšie sa pripraví na hlásanie evanjelia v súčasnom svete, povedal pápež v úvode svojho príhovoru. „Ako vieme, synodalita neznamená, že zbierame názory ľudí, ani to neznačí snahy o dohodu, je to niečo iné.“
Pápež sa potom venoval otázkam, ktoré mu predložil výbor talianskeho synodálneho procesu a ktoré sa zameriavali na priority cirkvi vo vzťahu k spoločnosti, prekonanie rôznych typov odporu a obáv, zapojenie kňazov a laikov a prípady marginalizácie v cirkvi. Najprv taliansku cirkev vyzval, aby sa nestarala o záchranu samej seba a vlastných záujmov, ale pokorne, nezaujato a v postoji evanjeliových blahoslavenstiev nezištne a starostlivo slúžila evanjeliu, pestovala slobodu a kreativitu a čerpala z toho podstatného, teda radosti.
„Cirkev zaťažená štruktúrami, byrokraciou a formalizmom môže len ťažko kráčať dejinami a udržiavať krok s Duchom. Zotrvá na mieste a nevyjde v ústrety mužom a ženám našej doby.“
Pápež ďalej naliehal na spoluzodpovednosť v cirkvi a jej spoločné utváranie bez toho, aby sa rozdeľovala na oprávnených pastoračných činiteľov a zvyšok Božieho ľudu ako príjemcu ich činnosti.
„Každý pokrstený je povolaný k tomu, aby sa aktívne zúčastňoval na cirkevnom živote a poslaní, počnúc svojim vlastným povolaním a jeho vzťahom k ostatným povolaniam a charizmám, ktoré Duch dáva na dobro všetkých. Potrebujeme také kresťanské spoločenstvá, ktoré by rozširovali svoj priestor, kde by sa všetci mohli cítiť doma, ktorých usporiadanie a pastoračné prostriedky by neuprednostňovali utváranie malých skupiniek, ale posilňovali radosť zo spoločne nesenej zodpovednosti.“
Vedomie tejto spoluzodpovednosti však neznamená rozdiel moci, podotkol František, ale túžbu po poznaní druhého človeka v bohatstve jeho chariziem a jeho výnimočnosti.
„Takto môžu v Cirkvi nájsť miesto všetci, ktorých prítomnosť býva doteraz len s namáhou uznávaná: tí, ktorí nemajú hlas, alebo ktorých hlasy sú umlčované a prehliadané, tí, ktorí sa necítia na primeranej výške, pretože za sebou majú ťažké a zložité životné cesty. Niekedy bývajú a priori exkomunikovaní. Pamätajme však, že cirkev sa má prejavovať ako Božie srdce, ktoré je otvorené všetkým (…), chorým a nie spravodlivým, hriešnikom, všetkým. (…) Mali by sme si položiť otázku, nakoľko je v našich spoločenstvách reálne počuť hlas mladých ľudí, žien, chudobných ľudí, tých, ktorí prežili sklamanie a boli v živote zranení, tých, ktorí sa na cirkev hnevajú. Kým bude ich prítomnosť sporadická, nebudeme cirkvou synodálnou, ale cirkvou niekoľkých málo jedincov.“
Pápež potom poukázal na pretrvávajúcu sebavzťažnosť niektorých rehoľných komunít, farností či biskupských kúrií, ktoré pestujú autoreferenčnú teológiu opierajúcu sa o zhliadanie vlastného obrazu v zrkadle.
„Zdá sa, že sa sem trochu skryto vkráda akýsi druh obranného neoklerikalizmu. Klerikalizmus je zvrátenosť a klerikálni biskupi či kňazi sú zvrátení. Ešte zvrátenejší sú ale klerikálni laici a laičky. Tento neoklerikalizmus vzniká zo strachu a bedákania nad svetom, ktorý nás už nechápe, v ktorom sú mladí ľudia stratení, a z potreby uplatniť a prejaviť vlastný vplyv („Ja to tak nenechám“). Synoda nás volá k tomu, aby sme sa stávali cirkvou, ktorá kráča v radosti, pokore a tvorivosti touto našou dobou, za vedomie, že sme všetci zraniteľní a potrebujeme sa navzájom. Rád by som, aby sme v tomto synodálnom procese vzali vážne toto slovo „zraniteľnosť“ a hovorili o ňom, hovorili o zraniteľnosti v cirkvi.“