Vatikán 4. mája (VaticanNews) „Často sa zaoberáme vyučovaním doktríny, ale riskujeme, že zabudneme, že našou prvou úlohou je sprostredkovať krásu a radosť z poznania Ježiša.“ To sú slová prefekta Dikastéria pre biskupov Mons. Prevosta. V rozsiahlom rozhovore pre Vatikánske médiá, zverejnenom vo štvrtok 4. mája, okrem iného hovoril aj téme menovania žien v tomto dikastériu, či ekonomických problémoch biskupov.
Vo veku 67 rokov prežíva Mons. Robert Francis Prevost svoj „noviciát“ ako prefekt dikastéria pre biskupov. Rodák z amerického Chicaga, augustiniánsky rehoľník, bol najprv misionárom a potom biskupom v Peru. V rozhovore s edičným riaditeľom Vatikánskych médií Andreom Tornielim vykresľuje osobu biskupa pre časy, v ktorých žijeme. Prinášame časť z rozhovoru.
Čo pre vás znamenalo prejsť od misijného biskupa v Latinskej Amerike k vedeniu dikastéria, ktoré pomáha pápežovi vyberať biskupov?
Stále sa považujem za misionára. Mojím povolaním, ako povolaním každého kresťana, je byť misionárom, ohlasovať evanjelium všade, kde sa človek nachádza. Určite sa môj život veľmi zmenil: mám možnosť slúžiť Svätému Otcovi, slúžiť Cirkvi dnes, tu, z Rímskej kúrie. Úplne iné poslanie ako predtým, ale aj nová príležitosť prežívať rozmer môjho života, ktorý bol jednoducho vždy odpoveďou „áno“, keď ma požiadali o službu. V tomto duchu som ukončil svoju misiu v Peru, po osem a pol roku biskupského a takmer dvadsaťročného misionárskeho pôsobenia, aby som začal novú v Ríme.
Mohli by ste načrtnúť identikit biskupa pre Cirkev našich čias?
Človek musí byť predovšetkým „katolík“: niekedy hrozí, že sa biskup sústredí len na miestny rozmer. Biskupovi však odporúčame, aby mal oveľa širší pohľad na Cirkev a skutočnosť a aby túto univerzálnosť Cirkvi prežíval. Potrebuje tiež schopnosť počúvať blížneho a hľadať radu, ako aj psychologickú a duchovnú zrelosť. Základným prvkom identikitu je byť pastierom, schopným byť blízko členom spoločenstva, počnúc kňazmi, pre ktorých je biskup otcom a bratom. Žiť túto blízkosť všetkým bez toho, aby niekoho vylučoval. Pápež František hovoril o štyroch blízkostiach: blízkosť k Bohu, k bratom biskupom, ku kňazom a k celému Božiemu ľudu. Človek nesmie podľahnúť pokušeniu žiť izolovane, oddelene v paláci, naplnený určitou spoločenskou úrovňou alebo určitou úrovňou v Cirkvi. A nesmieme sa skrývať za predstavu autority, ktorá dnes už nemá zmysel. Autorita, ktorú máme, je slúžiť, sprevádzať kňazov, byť pastiermi a učiteľmi. Často sa zaoberáme učením doktríny, spôsobom, ako žiť vieru, ale riskujeme, že zabudneme, že našou prvou úlohou je učiť, čo znamená poznať Ježiša Krista a svedčiť o našej blízkosti s Pánom. To je na prvom mieste: sprostredkovať krásu viery, krásu a radosť z poznania Ježiša.
Aký význam má biskupská služba pre jednotu okolo Petrovho nástupcu v čase, keď aj v cirkevnom spoločenstve narastá polarizácia?
Odpoveď na túto otázku poskytujú tri slová, ktoré používame v práci synody - účasť, spoločenstvo a poslanie. Biskup je povolaný k tejto charizme, aby žil v duchu spoločenstva, aby podporoval jednotu v Cirkvi, jednotu s pápežom. To znamená byť aj katolíkom, pretože bez Petra - kde je Cirkev? Ježiš sa za to modlil pri Poslednej večeri: „Nech sú všetci jedno!“ A práve túto jednotu chceme vidieť v Cirkvi. Dnes nás spoločnosť a kultúra vzďaľujú od tejto Ježišovej vízie, a to veľmi škodí. Nedostatok jednoty je rana, ktorou Cirkev trpí, veľmi bolestivá rana. Rozdelenia a polemiky v Cirkvi ničomu nepomáhajú. Najmä my biskupi musíme urýchliť tento pohyb smerom k jednote, k spoločenstvu v Cirkvi.
Je možné zlepšiť proces menovania nových biskupov? V encyklike „Praedicate Evangelium“ sa uvádza, že by sa na ňom mali podieľať „aj členovia Božieho ľudu“. Deje sa to?
Medzi členmi dikastéria sme mali zaujímavú reflexiu na túto tému. Už nejaký čas počúvame nielen niektorých biskupov či niektorých kňazov, ale aj ďalších členov Božieho ľudu. Je to veľmi dôležité, pretože biskup je povolaný slúžiť konkrétnej Cirkvi. Preto je dôležité počúvať aj Boží ľud. Ak kandidáta nikto z jeho ľudu nepozná, je ťažké - nie nemožné, ale ťažké -, aby sa skutočne stal pastierom nejakého spoločenstva, miestnej Cirkvi. Preto je dôležité, aby bol proces trochu viac otvorený počúvaniu rôznych členov spoločenstva. To neznamená, že je to miestna cirkev, ktorá si má vybrať svojho pastiera, akoby povolanie za biskupa bolo výsledkom demokratického hlasovania, takmer „politického“ procesu. Je potrebný oveľa širší pohľad a apoštolské nunciatúry v tom veľmi pomáhajú. Som presvedčený, že sa postupne musíme viac otvoriť, viac načúvať rehoľníkom a laikom.
Jednou z noviniek, ktoré pápež zaviedol, bolo vymenovanie troch žien za členky dikastéria pre biskupov. Čo môžete povedať o ich prínose?
Pri viacerých príležitostiach sme sa presvedčili, že ich pohľad je obohacujúci. Dve sú rehoľníčky a jedna laička, a ich pohľad sa mnohokrát dokonale zhoduje s tým, čo hovoria ostatní členovia dikastéria, zatiaľ čo inokedy ich názor prináša iný pohľad a stáva sa dôležitým príspevkom k procesu. Myslím si, že ich vymenovanie je viac ako len gesto zo strany pápeža, ktorý chce povedať, že teraz sú tu aj ženy. Je to skutočná, nefalšovaná a zmysluplná účasť, ktorú ponúkajú na našich stretnutiach, keď diskutujeme o spisoch kandidátov.
Do akej miery ovplyvňujú ekonomické problémy život biskupov?
Od biskupa sa tiež žiada, aby bol dobrým administrátorom alebo aspoň aby bol schopný nájsť dobrého administrátora, ktorý mu bude pomáhať. Pápež nám povedal, že chce Cirkev, ktorá je chudobná a pre chudobných. Sú prípady, keď štruktúry a infraštruktúra z minulosti už nie sú potrebné a je ťažké ich udržať. Zároveň aj na miestach, kde som pôsobil, je Cirkev zodpovedná za vzdelávacie a zdravotnícke inštitúcie, ktoré poskytujú ľuďom základné služby, pretože štát ich mnohokrát nedokáže garantovať. Osobne nie som toho názoru, že Cirkev by mala všetko predať a „len“ hlásať evanjelium na uliciach. Je to však veľmi veľká zodpovednosť, neexistujú univerzálne odpovede. Je potrebné viac podporovať bratskú pomoc medzi miestnymi cirkvami. Tvárou v tvár potrebe udržiavať štruktúry služieb s príjmami, ktoré už nie sú také, aké bývali, musí byť biskup veľmi praktický. Klauzúrne sestry vždy hovoria: „Treba dôverovať a zveriť všetko Božej prozreteľnosti, pretože sa nájde spôsob, ako na to odpovedať“. Dôležité je tiež nikdy nezabúdať na duchovný rozmer nášho povolania. Inak riskujeme, že sa staneme manažérmi a budeme uvažovať ako manažéri. Niekedy sa to stáva.
Ako vnímate vzťah medzi biskupom a sociálnymi médiami?
Sociálne médiá môžu byť dôležitým nástrojom na šírenie posolstva evanjelia, ktoré osloví tisíce ľudí. Musíme sa dobre pripraviť na ich používanie Obávam sa, že niekedy táto príprava chýba. Dnešný svet, ktorý sa neustále mení, zároveň prináša situácie, v ktorých si naozaj musíme niekoľkokrát premyslieť, kým prehovoríme alebo kým napíšeme správu na Twitteri, odpovieme alebo aj len položíme otázku verejnou formou, pred očami všetkých. Niekedy hrozí riziko, že sa tým rozdúchajú rozpory a kontroverzie. Je veľkou zodpovednosťou správne využívať sociálne siete, komunikáciu, pretože je to príležitosť, ale aj riziko. A môže poškodiť spoločenstvo Cirkvi. Preto je potrebné byť veľmi obozretný pri používaní týchto prostriedkov.