Katechéza o evanjelizačnom nadšení (8): Svedectvo

TK KBS, VaticanNews, mj; rp | 22. 03. 2023 16:57



Vatikán 22. marca (VaticanNews) Svedectvo – to je názov katechézy pápeža Františka, ktorú dnes v stredu 22. marca predniesol pri stretnutí s veriacimi pri generálnej audiencii. Svätý Otec pokračoval v cykle o evanjelizačnom nadšení, dnes vychádzal z apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi. Pápež František všetkých pozval prečítať si toto „majstrovské dielo svätého Pavla VI.“ Ako povedal, „je to odkaz, ktorý nám zanechal o evanjelizácii“.



Na Námestí sv. Petra dnes Svätého Otca privítali vlajkonosiči a bubnári v dobových kostýmoch z oblasti Florencie. Medzi pútnikmi bola aj slovenská skupina z Gyňova.



Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého listu sv. apoštola Petra:



«[Milovaní,] buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.» 



(1 Pt 3, 8-9)



Prvá cesta evanjelizácie: svedectvo (porov. Evangelii nuntiandi)



 



8. pokračovanie cyklu Evanjelizačné nadšenie: apoštolská horlivosť veriaceho človeka



Drahí bratia a sestry, dobré ráno!



Dnes sa započúvame do „magna charty“ evanjelizácie v súčasnom svete: do apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi svätého Pavla VI, ktorá je stále aktuálna. Bola napísaná v roku 1975, ale zdá sa, akoby bola napísaná včera (EN, 8. decembra 1975). Evanjelizácia je viac než len jednoduché odovzdávanie učenia a morálky. Je to predovšetkým svedectvo: nedá sa evanjelizovať bez svedectva. Svedectvo o osobnom stretnutí s Ježišom Kristom, vteleným Slovom, v ktorom sa uskutočnila spása.



Svedectvo je nevyhnutné, pretože svet potrebuje predovšetkým „hlásateľov evanjelia, ktorí by hovorili o Bohu, ktorého sami osobne spoznali ako dôverne blízkeho“ (EN, 76). Nejde o odovzdávanie ideológie alebo náuky – v úvodzovkách – o Bohu, to nie. Je to sprostredkovanie Boha, ktorý sa vo mne stáva životom: to je svedectvo. A tiež, „súčasný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, [...] a učiteľov počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (tamže, 41). Svedectvo o Kristovi je teda prvým evanjelizačným prostriedkom (porov. tamže) a zároveň základnou podmienkou účinnej evanjelizácie (porov. tamže, 76), aby ohlasovanie evanjelia bolo účinné je potrebné byť svedkami.



Pripomeňme, že svedectvo zahŕňa aj vieru, ktorá je vyznaná, teda presvedčené a zjavné priľnutie k Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, Bohu, ktorý nás z lásky stvoril a vykúpil. Viery, ktorá premieňa nás, ktorá premieňa naše vzťahy, kritériá a hodnoty, ktoré podmieňujú naše rozhodnutia. Svedectvo preto nemožno oddeliť od súladu medzi tým, čomu človek verí, a tým, čo hlása a čo človek žije. Aby bol človek dôveryhodný, nestačí len vysloviť nejakú doktrínu alebo ideológiu, nie. Človek je dôveryhodný, ak je v súlade to, čomu verí s tým, čo žije. Harmónia spôsobu viery a štýlu života. Toľko kresťanov len hovorí, že verí, ale žijú podľa niečoho iného, akoby neboli kresťanmi. A to je pokrytectvo. Pokrytectvo je opakom svedectva. Koľkokrát sme už počuli: „aha, ten, čo chodí každú nedeľu na omšu, a potom žije tak a onak“: je to pravda, je to proti-svedectvo.



Každý z nás je povolaný odpovedať na tri základné otázky, ktoré Pavol VI. formuloval takto: „Veríš tomu, čo hlásaš? Žiješ podľa toho, čomu veríš? Ohlasuješ skutočne to, čo žiješ?“ (porov. tamtiež). Existuje harmónia medzi tým, čomu veríš a tým, čo ohlasuješ? Žiješ to, čomu veríš? Hlásaš to, čo žiješ? Nemôžeme sa uspokojiť s jednoduchými, vopred pripravenými odpoveďami. Sme povolaní prijať riziko, dokonca aj destabilizujúce riziko hľadania, plne dôverujúc pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý pôsobí v každom z nás a vždy nás pohýna k tomu, aby sme prekročili naše hranice, naše zábrany, naše obmedzenia akéhokoľvek druhu.



V tomto zmysle svedectvo kresťanského života zahŕňa cestu svätosti, ktorej základom je krst, ktorý nás urobil „účastnými na božskej prirodzenosti, a tým svätými" (Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 40). Svätosť nie je vyhradená pre niekoľkých; svätosť je darom od Boha a vyžaduje si, aby sme ju prijali a aby prinášala ovocie pre nás a pre druhých. My sme vyvolení a milovaní Bohom a máme túto lásku priniesť iným. Pavol VI. učí, že evanjelizačná horlivosť pramení zo svätosti, pramení zo srdca, ktoré je plné Boha. Evanjelizácia, živená modlitbou a najmä láskou k Eucharistii, zasa spôsobuje, že tí, ktorí ju vykonávajú, rastú vo svätosti (porov. EN, 76). Zároveň bez svätosti reč hlásateľa evanjelia „ťažko prenikne k srdcu súčasného človeka“, naopak „hrozí nebezpečenstvo, že bude prázdna a neplodná“ (tamže), budú to len slová, obyčajné slová.



Preto si musíme byť vedomí, že adresátmi evanjelizácie nie sú len druhí, tí, ktorí sa hlásia k iným vierovyznaniam alebo sa nehlásia k žiadnemu, ale aj my sami, veriaci v Krista a živé údy Božieho ľudu. A my sa musíme každý deň obrátiť, prijať Božie slovo a zmeniť svoj život: každý deň. A takto sa uskutočňuje evanjelizácia srdca. Aby samotná Cirkev vydávala svedectvo, musí začať „evanjelizovať samu seba“. Ak Cirkev neevanjelizuje samu seba, zostáva muzeálnym exponátom. Naopak, to, čo ju neustále aktualizuje, je evanjelizácia samej seba.



„Cirkev neustále cíti potrebu počúvať to, v čo verí, aj dôvody svojej nádeje, aj nový príkaz lásky. Cirkev, ktorá je Božím ľudom, zapojeným do sveta a často pokúšaným mnohými modlami, sama neprestajne musí počúvať ohlasovanie Božích skutkov. Skrátka, Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, potrebuje vziať Evanjelium, modliť sa a vnímať silu Ducha, ktorý premieňa srdce (porov. EN, 15).



Cirkev, ktorá evanjelizuje seba, aby evanjelizovala iných. Cirkev vedená Duchom svätým je povolaná kráčať náročnou cestou neustáleho obrátenia a obnovy. To znamená aj schopnosť meniť spôsob chápania a prežívania svojej evanjelizačnej prítomnosti v dejinách a vyhýbať sa tomu, aby sa uchýlila do bezpečných zón zmýšľania typu „vždy sa to robilo takto“. Sú to útočiská, ktoré spôsobujú, že Cirkev chorľavie. Cirkev musí napredovať, musí neustále rásť, aby zostala mladá. Cirkev musí byť úplne obrátená k Bohu, a preto je účastná na jeho pláne spásy ľudstva, a zároveň je celkom obrátená k ľudstvu.



Je to Cirkev, ktorá sa dialogicky stretáva so súčasným svetom, utkáva bratské vzťahy, vytvára priestory na stretnutie, koná dobré skutky pohostinnosti, prijatia, uznania a integrácie iných aj odlišností a stará sa o spoločný domov, ktorým je stvorenie. Je to Cirkev, ktorá sa dialogicky stretáva so súčasným svetom, vedie s ním dialóg, ale ktorá sa každý deň stretáva s Pánom a vedie dialóg s Pánom a dovoľuje vstúpiť Duchu Svätému, ktorý je protagonistom evanjelizácie. Bez Ducha Svätého by sme mohli Cirkvi robiť iba reklamu, nie však evanjelizovať. Duch Svätý, ktorý je prítomný v nás, vedie nás k evanjelizácii, a to je skutočná sloboda Božieho dieťaťa.



Drahí bratia a sestry, znovu vás pozývam, aby ste si doma prečítali Evangelii nuntiandi. Hovorím vám pravdu, čítam ho často, pretože je to majstrovské dielo svätého Pavla VI., je to odkaz, ktorý nám zanechal o evanjelizácii. Veľmi pekne vám ďakujem.




(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka)




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024