Bratislava 16. marca (TK KBS) Gréckokatolícky kňaz, redemptorista Metod Marcel Lukačik odpovedal v rozhovore pre TK KBS na otázky o modlitbe a meditácii. Zdôrazňuje v ňom, že modlitba sa musí spájať so životom, musí sa života dotýkať a meniť ho. Zdôrazňuje, že skutočný život nie je iba práca, aktivita, výkon, ale aj chvíle modlitby, ticha, odpočinku, samoty, relaxu.
V našej dobe nás zamestnáva mnoho aktivít a záväzkov, starostí, problémov. Často sme naklonení vyplniť všetky priestory dňa, bez chvíľky na zastavenie, zamyslenie a kultiváciu duchovného života, kontaktu s Bohom. Je pôstne obdobie časom duchovného skúmania a prehlbovania nášho vzťahu s Bohom?
Nielen aktuálna doba, s tým čo ju charakterizuje ako ste spomínali, nás pozýva zastaviť sa a uvažovať nad sebou a svojím životom, ale aj samotná prirodzenosť človeka. Človek totiž nie je len telo a psychika, ale aj duša a duch, ten najvyšší rozmer nášho človečenstva. Preto sa potrebujeme starať nielen o telo a jeho prirodzené potreby, nielen o našu psychiku a prežívanie, ale aj o nášho ducha a duchovný život. Pekne ste to nazvali v otázke, „kultivovať duchovný život“, totiž starať sa o zmysluplný, autentický, hlboký, radostný vzťah s Bohom, našim Pôvodcom a Cieľom. A zvlášť pôstne obdobie nám pripomína a vyzýva nás vrátiť sa k Bohu. Opustiť naše „cestičky“, slepé uličky a vrátiť sa na skutočnú cestu k Bohu. Rozpáliť v sebe túžbu po ňom, hľadať ho prakticky aj cez pôstne predsavzatia, prekladať našu vieru a lásku do skutkov vôči blížnym i voči Bohu. Na začiatok však treba zachytiť Boží pohľad lásky. Kresťanská viera nás učí, že to predovšetkým Boh hľadá človeka, že to Boh ako prvý miluje bezvýhradne človeka. Až keď si to uvedomíme a precítime, môžeme mu výjsť v ústrety, začať ho kontaktovať a túžiť po ňom.
Často sú však duchovné hľadania len vznešene znejúce slová a prehlbovanie vzťahu s Bohom zlyháva, pretože na to nie sú dobré podmienky. Múdrosť a skúsenosť Cirkvi hovorí jednoducho: modlitba je základom pre hlbšiu spiritualitu a skutočný osobný vzťah s Bohom. To je recept?
Modlitba áno, ale musí sa spájať so životom, musí sa toho života dotýkať a meniť ho. Ak sa len modlím a nemením svoje správanie, zmýšľanie a cítenie, tak niečo nie je v poriadku, potom sa modlitba stáva jalová, neplodná, ba až nepravdivá, stáva sa len nejakým odriekaním modlitieb, bez nejakého dosahu na náš konkrétny život, Boh vtedy naďalej zostáva vzdialený a cudzí. Takže pôst nás učí, že k Bohu ideme aj modlitbou, čiže srdcom, ale aj s telom, našimi skutkami a životom. Všetko však stojí na viere. Aj modlitba, aj pôst, aj môj život majú byť výsledkom mojej viery v Božie slovo. Veď to Božie slovo ma pobáda modliť sa, postiť a konať skutky lásky.
Čo je kresťanská meditácia?
Meditácia je jedna forma, či spôsob kresťanskej modlitby. Jedno z klasických delení modlitby je ústna modlitba, rozjímavá modlitba alebo meditácia a tretí stupeň je kontemplácia. V meditácii sa ani tak nesústredíme na slová, ale na význam, na zmysel, na ich hĺbku a celú pravdu, na ktorú nás odkazujú. Hoci každá modlitba musí vychádzať zo srdca, aj ústna, predsa len v meditácii sa viac zameriavame na rozjímanie určitej pravdy viery, nedbáme tak na slová ako skôr na city a reflexiu o danej skutočnosti. Zvlášť ako kresťania sme pozývaní meditovať, rozjímať nad Božím slovom, do hĺbky pochopiť jeho význam, nechať ním naplniť nielen svoju mysleľ, ale aj city, celé srdce. A potom prakticky, svojím životom aj odpovedať na to Božie slovo, na to, čo sme v modlitbe meditovali. Nemá to ostať len v nejakom slastnom uvažovaní, pobožnom hútaní, ale to slovo sa má stať telom, životom, skutkom.
Znamená to „udržiavať si v pamäti“ to, čo Boh urobil, a nezabúdať na jeho mnohé dobrodenia, ako hovorí Žalm 103?
Nielen modlitba, ale aj samotná viera vedie k pamätaniu na Boha. Veriť v Boha akoby tiež znamenalo mať ho na mysli, mať Pána pred očami, kráčať s Bohom, nezabúdajúc na jeho lásku a starostlivosť. K tomu nám pomáha neustále uvedomovanie si Božej prítomnosti, že Boh nie je ďaleko, že On nezabudol, ale pozerá sa na mňa s láskou a veľmi záleží mu na mne.
Dnes je problém akoby s generačnou pamäťou. Skúsenosťou dospelej generácie a jej odovzdávaním mladšej generácii. Nevieme si hovoriť o veľkých Božích dielach, o Božích zázrakoch či jednoduchšie o Božích pravdách. Starší čoraz menej, alebo dokonca nevhodne či nedostatočne, odovzdávajú vieru mladším. A práve ide o udržiavanie tej spoločenskej pamäte, že Boh je tu a neustálem koná. Nielen v Starom Zákone, nielen v časoch Ježiša Krista, ale v každom čase a na každom mieste. K tej biblickej pamäti je však potrebná živá viera a modlitba a dobré vzťahy k blížnym. Vtedy to pamätanie na Boha je veľmi prirodzené a delíme sa ním denno denne, každým rozhovorom, stretnutím, už len tým, že toho Boha spomenieme v našej konverzácii alebo jednoducho tým, že ho nosíme v srdci.
Často vidíme len negatívne veci; mali by sme si uchovať v pamäti aj dobré veci, dary, ktoré nám Boh dal, zvlášť si všímať pozitívne signály prichádzajúce od Boha a pripomínať si ich. Hovoríme teda o druhu modlitby, ktorý by sme mohli nazvať duševná modlitba?
V živote zažívame tak pozitívne ako aj negatívne veci. Náš život je totiž poznačený hriechom a zlom a to plodí bolesť, utrpenie a nešťastie. Napriek tomu ako kresťania vieme, že sme boli vykúpení a sme pozvaní učiť sa prežívať aj tie ťažké chvíle a pocity s Bohom a jeho Slovom. Neustále sme pokúšaní, niekto viac a iný menej, sústreďovať sa len na tie bolestné a negatívne veci, ale ako kresťania vieme, že sme povolaní sústreďovať sa predovšetkým na tajomstvo Božej lásky a milosrdenstva. Božie dielo je dôležitejšie ako ľudské, preto mu treba venovať väčšiu pozornosť. Kríž máme prijímať s dôverou a láskou, tak ako Ježiš Krsitus. Kríž nie je tragédia, ale ako súčasť života. Zakusujú to aj neveriaci, hoci ho takto nenazývajú. Jednako každý v svojom živote by mal pochopiť jednu duchovnú nerovnicu, že v živote som dostal a neustále dostávam stále viac dobra ako zla, deje sa mi viac dobrých vecí ako zlých. Ak preváži tá nerovnica zo strany zla, že dostal som a dostávam viac zla ako dobra, tak potom budem prežívať svoj život ako obeť, ako nešťastník, ako pesimista a cynik. Bude to smutný a ťažký život. O výsledku tej nerovnice rozhodujem ja sám a môj postoj k životu. Ja tam dávam to znamienko nerovnosti či rovnosti. Takisto len ja sám dokážem zmeniť a napraviť svoj postoj k môjmu životu, aby to dobro bolo pre mňa dôležitejšie a cennejšie, aby som ho videl viac, aby som naozaj vedel správne vyhodnotiť svoj život. Dobrom premáhaj zlo, hovorí Písmo.
Vyjadruje sa meditácia slovami, či ide skôr o nadväzovanie kontaktu medzi našou mysľou a Božím srdcom?
Aj v meditácii používame slová, veď aj slovami komunikujeme s Bohom, ale v meditácii je kladený väčší dôraz na uvažovanie a city srdca, na túžby a postoje, je to skôr vnútorná práca duše. V meditácii sa nechávame dotknúť tou Božou pravdou, či Božou rečou zo Svätého Písma alebo aj z udalostí nášho života, ktoré nás zasiahli. Človek môže totiž meditovať aj nad svojím životom, správaním, či tým, čo zažil. Meditovať nad svojím životom, aby ho pochopil a uchopil podľa Božej vôle. Takto vlastne hľadáme Boží pohľad, či zámer s naším životom. Avšak chcem zdôrazniť, že v každej modlitbe, aj v tej ústnej, aj meditácii sa snažíme skontaktovať s Božím srdcom, priblížiť sa k Bohu, prebývať s ním, byť naň otvorený a vnímavý. Každá modlitba, každý druh autentickej modlitby nás spája s Bohom.
Môže nám byť v tomto prípade Mária veľmi reálny vzor. Evanjelista Lukáš mnohokrát opakuje, že Mária „všetko tieto veci uchovávala a premýšľala o nich vo svojom srdci“. Kto uchováva, stráži, nezabúda. Všíma si všetko, čo jej Pán hovorí a čo voči nej robí, a premýšľa, čiže prichádza do styku s rôznymi vecami, hľadá hlboko vo svojom srdci.
Príklad Panny Márie je veľmi dobrý vzor na meditáciu - uchovávať v svojom srdci, čo mi Boh povedal, čo mi Boh dal a uvažovať nad tým, nielen suchým rozumom, ale aj s citom srdca a viery. Ak sme vo vzťahu s Bohom, tak podobne ako každý iný vzťah, aj ten riešime, premýšľame nad ním, čo nám chcel povedať, čo nám dal, aký k nám je, čo my máme spraviť pre neho. A modlitba je ďalším stretnutím sa s Bohom a premýšľaním nad jeho tajomstvom.
Mária žila svoj život naplno, svoje každodenné povinnosti, svoje poslanie matky, no dokázala si ponechať vnútorný priestor na uvažovanie o Božom slove a vôli, o tom, čo sa v nej udialo a o tajomstvách života jej Syna. Znamená to, že treba si ponechať vo svojom srdci vnútorný priestor na uvažovanie?
Samozrejme, skutočný život nie je iba práca, aktivita, výkon, ale aj chvíle modlitby, ticha, odpočinku, samoty, relaxu. Nie je to o tom, že ona žila nejaký iný život. Prežívala svoj život so všetkým čo prinášal a čo si vyžadoval, ale prežívala ho predovšetkým vo viere, s Bohom, s hľadaním a plnením Božej vôle. Mária žila veľmi reflexijný život, plný uvedomovania si a hľadania zmyslu, pretože často meditovala vo svojom srdci. V tom je vzorom a príkladom pre každého kresťana i človeka žiť život nielen v jeho rozmere materiálnom, vonkajšom, ale žiť aj životom ducha, uvažovania, hľadania, trpezlivosti, opúšťania svojích predstáv a prijímania iného rozmeru reality, prijímanie Božích výziev, budovania svojho osobného vzťahu s Bohom. Je veľkým požehnaním zachovať si živé vnímavé srdce a v tom nám pomáha meditácia a meditatívny spôsob života. Meditácia rozširuje naše vnímanie a vedomie. Môže to robiť každý podľa svojich životných podmienok. Meditovať môže každý, kto chce.
Je nevyhnutné si nájsť v našich dňoch pri všetkej ich aktivite chvíle pokojnej spomienky a zamyslenia sa nad tým, čo nás chce Pán naučiť, ako je prítomný a aktívny vo svete a v našich životoch: vedieť sa zastaviť chvíľu a meditovať?
Nedávno ma oslovil rozhovor s mladým a úspešným športovcom v istom podcaste. Veľmi živo a autenticky vysvetľoval koľko on premýšľa nad svojím životom, nad svojími neúspechmi i úspechmi, že zo všetkého sa chce poučiť a žiť lepšie. Takto by mal postupovať aj kresťan, vedieť svoj život zhodnotiť a vytiahnuť z neho ponaučenie. Tak nás Pán dennodenne vedie a vychováva, aby sme sa naučili žiť v pokore, miernosti, v láske a milosrdne. Všetko, čo sa deje v našom živote má význam a zmysel a slúži pre naše budovanie, pre náš osobný rast na ceste svätosti. Aby sme vedeli porozumieť Bohu, ktorý sa k nám prihovára a vedie nás nevyhnutne potrebujeme pravidelné chvíle ticha a stíšenia. Chvíle, kde som veľmi, ale veľmi úprimný pred sebou samých a kde hľadám pravdu a zmysel všetkého. Najlepšie ak to robíme pravidelne v modlitbe, v rozhovore s Bohom, v jeho prítomnosti lásky. Kresťan by mal vedieť vnímať Boha v svojom živote. A každý človek by mal objaviť Boha, ktorý miluje všetky svoje deti.
Sv. Augustín prirovnáva meditáciu o božských tajomstvách k prijímaniu jedla a používa slovo, ktoré sa opakuje v celej kresťanskej tradícii: „prežúvanie“. Meditácia znamená teda vytvoriť v nás stav sústredenia, vnútorného ticha, meditovať, absorbovať tajomstvá našej viery a to, čo v nás robí Boh, nielen veci, ktoré prichádzajú a odchádzajú?
Áno, slovo meditácia pochádza zo slova prežúvanie a jej prirovnanie k prežúvaniu jedla je veľmi výstižné. V tom prežúvaní chceme nielen jedlo spracovať, ale aj si ho vychutnať. Podobne aj v meditáciii chceme nielen Božiu pravdu pochopiť a spracovať, ale ju aj precítiť a vložiť si ju do srdca, aby tvorila súčasť nášho presvedčenia viery. Tak ako pri jedení sa odporúča jesť pomaly, dobre poprežúvať, vychutnať si jedlo, tak aj v modlitbe tá vnútorná práca, „meditovanie“ neznáša zhon, stress, hltavosť a povrchnosť, takže meditovať sa dá len v tichu a uzobranosti. Na dobrú meditáciu si treba aj vyhradiť čas, najmenej 15-20 minút a to kvalitný čas, nie keď sme už úplne vyšťavení a unavaní. Len správna meditácia nám pomáha načerpať a občerstviť sa. Meditovať nám pomáha hlbšie, autentickejšie prežívať svoju vieru. Pamätajme, že ona nie je len o modlitbe, ale aj o skutkoch a našich postojoch.
Ako toto „prežuvanie“ môžeme robiť?
Spôsobov meditácie je veľa. Ich mnohoraké variácie, štruktúry, postupy (rôzne v rôznych dejinných obdobiach) by som zhrnul len do pár základných bodov každej meditácie. Ako úvod v meditácii je predovšetkám vzbudenie si viery, uvedomenie si Božej prítomnosti. To robíme pri každej modlitbe, pomáha nám v tom znak kríža, ktorý robíme na sebe a potom prosíme Boha o pomoc v tej meditácii, vzývame Svätého Ducha, aby nám otvoril uši i srdce, aby nás osvecoval a viedol. Potom si pomaly a pozorne čítame úryvok zo Svätého Písma, alebo z nejakej duchovnej literatúry (toto čítanie si môžeme zopakovať aj dvakrát, trikrát), alebo si živo predstavíme konkrétnu udalosť a tak „prežúvame“ to čo sa stalo, z rôznych strán, chceme vnímať udalosť z nášho života, ktorá nás zasiahla a je pre nás výzvouv jej plnosti a viacrozmernosti. Premýšľame, asi aký mal Boh zámer, že nám to dal zažiť a prežiť. Či už pri nejakom texte či udalosti, pracujeme predovšetkým s našou mysľou, všímame si naše pocity a vnútorné hnutia, rôzne myšlienky. Nakláname svoj duchovný sluh k Bohu, hľadáme jeho slovo a svetlo. A o tom všetkom sa jednoducho zhovárame s Bohom, alebo len v tichu ich necháme na seba pôsobiť, aby sme si ich vychutnali, či pochopili, či im lepšie porozumeli. Na záver, ako tretia časť, je vzbudenie si vďačnosti, že tento čas meditácie, ticha, sústredenia a inšpirácie. Ďakujeme Bohu za tú modlitbu i za celý náš život a hlavne za jeho starostlivosť o nás a jeho bezpodmienečnú lásku. A keďže modlitba má formovať náš život, dáme si aj konkrétne predsavzatie, ktoré nejako prirodzene vyplýva z našej meditácie. Ak chceme prehĺbiť ovocie meditácie, tak dobre je sa k nej vracať, hoci len na krátko, nejakou spomienkou, či strelnou modlitbou alebo si ju ešte aj zopakovať. Možno budeme prekvapený, že nej stále niečo nové, či zaujímavé nájdeme. Podľa toho evanjeliového: kto hľadá, nájde… Na záver by som jednak zdôraznil, aby sme metódu nepovýšili na cieľ, ale aby to všetko bolo predovšetkým hľadaním a milovaním Boha. Samozrejme, že ak meditáciu praktizujeme často podľa nejakého spôsobu, potom sa nám to stáva ľahké a prirodzené, hoci stále modlitba môže byť aj náročnou námahou a úsilým.
Je napríklad aj Ruženec meditatívna modlitba: opakovaním „Zdravas Mária…“?
Ruženec sa dá modliť ako ústna modlitba, sústrediac sa len na slová modlitby „Zdravas“ či „Otče náš“ alebo „Sláva Otcu“, jednako sa odporúča modliť sa sv. ruženec aj meditatívnym spôsobom, kde sa nesústredujem na tieto základné modlitby, ale na celkový zmysel tajomstva radostného, bolestného, slávnostného ruženca či novších tajomstiev svetla. Tam vlastne rozjímame evanjeliové state a príbehy a učíme sa z nich žiť podľa vzoru Márie a Ježiša. Meditujeme, pripomíname si, čo pre nás Boh urobil a premýšľame čo my môžeme spraviť pre neho. Hľadáme v tom príklady pre náš život s Bohom. Myslíme na neho, lebo ho milujeme. Je na nás, ktorý spôsob modlitby si zvolíme, či ústny, či meditatívny. Aj jeden aj druhý vedie k Bohu.
Napokon, čo je cieľom meditácie?
„Meditovať je pre nás kresťanov spôsob ako sa stretnúť s Ježišom“. Povedal na jednej generálnej audiencii pápež František. Týmto jednoducho zhrnul cieľ meditácie, ktorá nás má priviesť k Bohu, k živému vzťahu s Ním. Ešte inými slovami má nás priviesť k pravej láske, lebo láska je z Boha a každý kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha (porov. 1 Jn 4, 7).