Vatikán 13. marca (VaticanNews) Edičný riaditeľ Vatikánskych médií Andra Tornielli a riaditeľ vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano Andrea Monda napísali k 10. výročiu pontifikátu Svätého Otca Františka spoločný editoriál. Pripájame aj ukážku svedectiev, ktoré majú charakterizovať hlavné aspekty jubilujúceho pontifikátu. Vatikánske médiá ich pripravili s cieľom ukázať dopady magistéria a osobného príkladu pápeža Františka na ľudí v rôznych častiach sveta.
Editoriál Andreu Tornielliho a Andreu Mondu sa začína slovami:
„Večer 13. marca 2013 sa Jorge Mario Bergoglio po prvýkrát objavil na centrálnej lodžii Baziliky sv. Petra zaodetý v bielom. Už jeho úvodný pozdrav obsahujúci láskyplnú poctu svojmu emeritnému predchodcovi, obsahoval niektoré výrazné črty pontifikátu: dôraz na to, že je biskupom Ríma - Cirkvi, „ktorá v láske predsedá všetkým cirkvám“; ústredné postavenie veriaceho Božieho ľudu, od ktorého nový duchovný pastier žiadal požehnanie skôr, než mu ho sám udelil; modlitba za „jedno veľké bratstvo“ vo svete zmietanom nespravodlivosťami, násilím a vojnami.
V nasledujúcich dňoch pápež vysvetlil význam mena, ktoré si zvolil, a spojil ho so snom o „Cirkvi, ktorá je chudobná a je pre chudobných“: František z Assisi, ako povedal, je „človek chudoby, človek pokoja, človek, ktorý miluje a chráni stvorenstvo“. O niekoľko mesiacov neskôr, v novembri toho istého roku, pápež zverejnil exhortáciu Evangelii gaudium, skutočnú mapu na ceste pontifikátu, v ktorej žiada kresťanov, aby svojím životom svedčili o radosti evanjelia, aby všade, a najmä tým, ktorí najviac trpia, prinášali blízkosť a nehu Boha, ktorý odpúšťa, prijíma, objíma.“
Ako sa ďalej píše v editoriáli, vatikánske médiá sa pri príležitosti desiateho výročia pontifikátu pápeža Františka rozhodli venovať hlavný priestor mozaike svedectiev, ktoré ukazujú, aký dopad má pápežovo svedectvo a jeho magistérium v rôznych častiach sveta, akým procesom napomáha. Ide o príbehy ukazujúce silu lásky a zázrak odpustenia v kontextoch nenávisti alebo ľahostajnosti. Každý zo svedkov „opísal dozvuk jednej z hlavných tém pontifikátu a doplnil tak mozaiku, ktorá oživuje nádej. Nádej, ktorá je možná aj napriek mnohým pochmúrnym znameniam, ktorých sme, žiaľ, svedkami, z ktorých prvým je stále konkrétnejšie riziko, že ľudstvo zničí seba samé“, píše Andrea Tornielli a Andrea Monda. Zároveň vysvetľujú:
„Dať hlas svedkom sa nám zdalo tým najvhodnejším spôsobom, ako sa zladiť s Božím ľudom, ktorý má pápeža Františka rád a naďalej sa za neho modlí. Tento ľud nasleduje pápeža a spolu s ním sa obracia na Ježiša Petrovými slovami: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“, v ktorých rozpoznáva zdroj nádeje a spásy.
Ad multos annos Svätý Otče!“
Prinášame vybrané myšlienky z niektorých svedectiev:
RADOSŤ EVANJELIA ako plod odpustenia
Čo je to radosť? Je to život podľa evanjelia. Evanjelia, ktoré nám hovorí, aby sme odpustili svojim nepriateľom, aby sme sa modlili za tých, ktorí nám ublížili, ktoré nás pozýva k nádeji ... Evanjelia, ktoré nás učí, že po tomto živote je tu nebo.
Radosť je aj život, ktorý dnes žijem a ktorý mi daroval Boh. Chcem sa s vami podeliť o svoj príbeh. ... Volám sa Adisa. Mám 23 rokov a som aktivistka, teda človek, ktorý pomáha iným ľuďom. Mala som 18 rokov, keď som sa stala obeťou sexuálneho násilia na východe Konžskej demokratickej republiky, v severnom Kiwu, v Gome, mojom meste. Už štyri až päť rokov však žijem v Kinshase. Musela som utiecť, pretože sa mi stalo veľa zlého. Príčinou bola vojna, ktorá je jednou z najstrašnejších vecí na svete.
Bola som znásilnená, moja sestra tiež. Naša rodina bola rozohnaná, rozptýlená.... Otec zomrel, o mame sme nevedeli, kde je, našli sme ju až po rokoch. O ostatných stále nič neviem. So sestrou sme našli útočisko v lese, no po šiestich mesiacoch nás, i niekoľko detí, uniesli povstalecké skupiny. Bolo to hrozné... Veľmi veľmi zlé! Keď ma znásilnili, bola som smutná, nasledovalo toľko problémov, dokonca som ochorela. Myslela som si, že všetky problémy na svete sa prihodili práve mne.
Jedného dňa sa mi podarilo utiecť, už si ani nepamätám ako. Prišla som do Kinshasy, a keďže moja rodina už nebola, Boh mi pomohol nájsť novú. Strela som komunitu Sant'Egidio. ... Som šťastná, že je tu niekto, kto sa o mňa stará. Sú to všetko príbuzní, sestry, bratia, rodina. Predtým to vyzeralo, že sa už nikdy nedokážem usmiať alebo porozprávať s inými. Stále som plakala, bol som smutná. Dnes som však šťastná, začala som sa smiať, rozprávať sa s druhými, no najmä s mladými ľuďmi a predovšetkým so ženami. Sem do „Centra Sen“ prichádza toľko žien, ktoré potrebujú starostlivosť, lieky, terapiu. Mnohým sa stalo to isté, čo mne. Hovorím im o svojich skúsenostiach.
Som naozaj šťastná. Táto zmena vo mne nastala vďaka evanjeliu. Som katolíčka, vždy som verila v Boha, ale až tu som začala čítať Bibliu a tá mi ukázala lásku. Uvedomila som si, že aj ja môžem žiť v radosti, hoci sa mi stalo toľko zlých vecí. Naučila som sa tiež, že ak ti niekto ublíži, ako mne ublížili tým, že ma znásilnili, môžeš im odpustiť. Biblia hovorí, že treba odpustiť! A ja som odpustila, modlila som sa za tých, ktorí ma znásilnili. ... Naďalej sa za nich modlím a vyprosujem im požehnanie. To mi prináša radosť: «radosť evanjelia», ako vždy hovorí drahý pápež František, ktorý prišiel sem do Kinshasy a dal veľký dar mne i celému môjmu ľudu.
BRATSTVO – moslimskí žiaci nedovolili učiteľke zvesiť kríž
V ďalšom svedectve libanonský františkán Mario Hadchity z Kustódie Svätej zeme, ktorý je v Jerichu riaditeľom Školy Svätá zem, hovorí o ľudskom bratstve a pápežovej encyklike Fratelli tutti.
„V Jerichu, v tomto moslimskom meste, predstavuje malá kresťanská menšina malý, ale silný maják nádeje“. V spomínanej katolíckej škole tu študuje tisícka žiakov a medzi nimi i niekoľko dievčat. Väčšinu tvoria moslimovia. Všetci sú však formovaní k pokoju a vzájomnému dialógu, spomína fráter Mário. Zároveň vysvetľuje:
„Bez robenia akýkoľvek rozdielov sme sa vydali na cestu vzdelávania spolu s našimi moslimskými bratmi, pretože hoci je tu menej kresťanských žiakov, rovnosť zostáva prvou evanjeliovou zásadou. Náš habit je zárukou úcty; kríž vo všetkých triedach je znamením, ktoré nám ukazuje cestu, a evanjelium je majákom, ktorý ju osvetľuje.“
Brat Mário už v úvode svojho pôsobenia v škole zistil, že dôvodom úcty ľudí, ktorej sa tu tešia františkáni, je i to, že sa nehanbia za svoju vieru pred ľuďmi iného náboženstva. „Nehanbíme sa robiť znamenie kríža“, hovorí fráter Mário.
„Túto metódu som začal uplatňovať aj v škole a kríž som umiestňoval aj v sekciách, kde sú len moslimskí študenti, úplne slobodne a bez vnucovania. V tejto súvislosti mi napadá jedna anekdota: učiteľka geografie jedného dňa v triede zvesila kríž, aby zavesila mapu. Žiaci okamžite protestovali a upozornili ju, že tento symbol má veľký význam! ... Zarazilo ma, že žiaci, prevažne moslimovia, sa silne zastali symbolu predstavujúceho Boha, ktorého treba milovať a ktorý za nás položil svoj život. Myslím si, že v Európe, kde sa nestráca čas odstraňovaním posvätných predmetov, by nás tento postoj mal prinútiť k zamysleniu.“
MILOSRDENSTVO – dá sa odpustiť vrahovi dieťaťa?
Milosrdenstvo – to bola téma ďalšieho svedectva. Priniesol ho bývalý finančný právnik na Wall Street Dale Recinella, ktorý už viac než 25 rokov pôsobí ako pastoračný pracovník vo väznici na Floride a stará sa o odsúdených na trest smrti. Vo svedectve hovorí o svojej skúsenosti spred 25 rokov, keď náhle zmizlo osemročné dievčatko Maddie. Rodičia ho spustili z očí len na 15 minút...
„Zmizla, akoby sa rozplynula vo vzduchu“, hovorí Dale. „V jej vlastnej štvrti, v pešej vzdialenosti od svojho domu. Najhoršia nočná mora každého milujúceho rodiča.
Celá severovýchodná Florida bola oblepená fialovými stužkami, symbolom jednoty v úsilí nájsť toto dieťa. Bolo cítiť, že celá oblasť sa modlí jedným srdcom, dýcha spoločným dychom, spoločne dúfa.“ ...
Jedného dňa Dale pri šoférovaní do väznice počul správu o tom, že sa našlo dievčatkino telo. „Zavraždil ju 14-ročný chlapec, ktorý býval oproti. Telo bolo objavené ukryté pod chlapcovou vodnou posteľou.
Kým som vrýval nechty do volantu, z očí mi vytryskli slzy. Jasne som vnímal rozhnevaný výkrik svojej duše. Bol to môj podiel na spoločnej agónii, ktorá otriasala celou našou komunitou.
Keď som dorazil na väzenské parkovisko, vážne som uvažoval o tom, že otočím auto a vrátim sa domov. Aký to malo zmysel? V to ráno sa mi zdalo, že prejsť vzdialenosť k cele smrti a rozdávať sväté prijímanie je nad moje sily. Cítil som, akoby bolo nad moje sily a nad moje schopnosti čeliť mužom, ktorí sa dopustili takých hrozných činov ... a dokázať v nich vidieť Boží obraz.
Pred mnohými rokmi ma však jeden kňaz naučil modlitbu, ktorá bola protilátkou na takéto nebezpečné chvíle. Znela: „Ježišu, ty pohni moje nohy“.
Vyslovil som ju. A Ježiš to urobil. Priviedol ma do vnútra cely smrti, aby som duchovne pomáhal jeho deťom. ...
Mladík, ktorý spáchal tento zločin, bol súdený akoby bol dospelý a bol odsúdený na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia.“