Bratislava 10. marca (TK KBS) Keď sme 10. marca 2019 prišli pri leteckom nešťastí v Etiópii o priateľku Danicu Olexovú, nechceli sme, aby sa jej príbeh skončil. Ako skupina priateľov sme spolu s jej mamou Annou Olexovou založili nadáciu na jej pamiatku s túžbou pokračovať v jej poslaní, píše v Katolíckych novinách Martina Grochálová. Jej text prinášame v plnom znení.
Stojíme na rozľahlej africkej pláni a počúvame ticho navôkol. Kde-tu sa pasú kravy a kozy, z diaľky prichádzajú pastieri. Na miesto leteckého nešťastia Tulu fara Kebele v oblasti Gimbichu Woreda sme pôvodne chceli prísť už pred tromi rokmi, no pandémia koronavírusu naše plány prekazila. Hneď ako to bolo možné, začali sme cestu plánovať znovu a vybrali sme sa na miesta v Etiópii a Keni spojené s Daniciným životom.
Africká zem
Hoci je oblasť Gimbichu vzdialená od hlavného mesta Addis Abeba iba okolo 80 kilometrov, autom to tam trvá takmer štyri hodiny. Keďže vyrážame z mesta Bishoftu, polovicu cesty už máme za sebou. Len čo zídeme z asfaltovej cesty na prašnú, nechápeme, ako sa šofér dokáže orientovať.
Popri ceste plnej výmoľov nie sú nijaké smerovníky ani orientačné tabule. Obchádzame vychudnuté kravy či ovce, ale aj roztomilé somáre so žltými bandaskami, ktoré si komótne vykračujú so zásobami vody.
Hlavná komunikácia je väčšinou prázdna, len sem-tam obiehame preplnený autobus alebo bajaj, motorovú trojkolku, slúžiacu ako taxík. S údivom hľadíme na rozľahlé pláne a dýchame suchý prach červenej zeme.
Hoci nás sprevádzajú štyria miestni ľudia, nikto z nich si v skutočnosti nie je istý, kde to je. Po dvoch hodinách putovania i hľadania prichádzame na miesto ohradené plotom. V strede stojí základný kameň pamätníka, položený 10. marca 2022, na tretie výročie leteckej tragédie.
Zbadáme aj niekoľko tabuliek s menami. V tichu sa prechádzame po pietnom mieste, ktoré nám toľkokrát preletelo hlavou. Premáha nás smútok, do mysle sa vkrádajú spomienky a do očí tlačia slzy. No zároveň nás napĺňa pokoj. Zmierujeme sa s miestom, kde Danica Olexová a ďalších 156 pasažierov lietadla skončilo svoj pozemský život.
Svieca za Danicu
Názov Tulu fara Kebele v preklade znamená nebezpečné vrchy. V tejto oblasti sa často vyskytuje hmla, tá však nebola príčinou leteckej katastrofy. „Stalo sa to asi o trištvrte na tri,“ hovorí mladý muž Kuba Tadessa (27).
Čudujeme sa, lebo podľa našich informácií lietadlo havarovalo o 6.44. Vzápätí si uvedomujeme, že Etiópčania používajú vlastný časový systém. Deň sa začína ráno o šiestej, čo je hodina nula, a má dvanásť hodín. Noc sa začína večer o šiestej a tiež má dvanásť hodín.
V krajine je navyše dvojhodinový časový posun dopredu, a tak postupne prepočítavame a dospejeme k tomu, že o 6.44 nášho času bolo v Etiópii o dve hodiny viac, teda 8.44 a to je trištvrte na tri etiópskeho času. Kuba býva v neďalekej dedine a na miesto tragédie prišiel zakrátko po nešťastí.
„Vznikol obrovský požiar, všade bolo veľa dymu a všetci sme museli na niekoľko hodín odísť z domu,“ spomína na osudný deň. Šťastím v nešťastí bolo, že sa nikomu z miestnych obyvateľov nič nestalo.
„Každý rok organizujeme v dedine pietnu spomienku a modlíme sa za ľudí, ktorí tu zomreli,“ hovorí mladý muž.
Hoci uplynuli už štyri roky, na mieste ešte nestojí pamätník, len jeho základný kameň. Iniciátormi výstavby pietneho miesta sú rodiny obetí, ktoré už kúpili dva hektáre pôdy a plánujú tam postaviť dôstojný pamätník.
Spoločne sa modlíme za všetkých, ktorí na tomto mieste zahynuli, zapálime sviecu a na Danicinu počesť si pripijeme jej obľúbeným nápojom.
Na káve u ženičiek
V návštevnej miestnosti neziskovej rozvojovej organizácie HEfDA v meste Dukem nás víta skupinka miestnych žien. Začíname rozhovor, počas ktorého jedna z nich chystá kávu tradičným spôsobom. Na zemi sú rozložené zelené papyrusové listy, čo vyjadruje pohostinnosť a spätosť s prírodou.
Mladá Tuyunesh (25) sedí na nízkej stoličke a na panvici začína pražiť zelené zrnká kávy. Ešte predtým však zapáli kadidlo, ktoré neodmysliteľne patrí ku kávovému obradu.
Ako prvá sa postaví najstaršia zo žien Biftu (48) a rozpráva o tom, ako vytvorili skupinu dvanástich žien, s ktorou sa zapojili do projektu mikropôžičiek. Každá členka skupiny vloží do spoločnej „banky“ raz za dva týždne päť birrov (približne 20 centov).
Keď si našetria určitú sumu, môžu si z banky požičať 400 birrov (asi 7 eur) so štvorpercentným úrokom. Ak niektorá členka skupiny neprinesie peniaze v stanovenom termíne, platí úrok pol birra za týždeň.
Skupina sa navzájom istí a v prípade, že niektorá zo žien nedokáže pôžičku splácať, musia ju splatiť ostatné. Zo získaných peňazí môže každá žena začať svoje malé podnikanie. A Biftu prišla vskutku s originálnym nápadom.
Navrhla malú murovanú piecku, vďaka ktorej sa pri varení nespotrebuje toľko dreva, ako keď sa varí na otvorenom ohni. „Najskôr som piecku vyrobila pre všetky členky našej skupiny, potom sme ju začali predávať iným.
Najchudobnejším v našej dedine sme ju darovali,“ opisuje svoj úspech a v počítači nám ukazuje fotografie, ako piecka vyzerá. Dnes má toľko objednávok, že piecky nestíha vyrábať. Jej cieľom je zároveň chrániť lesy pred plienením.
Príbeh ako spod akácie
Postupne sa o svoje skúsenosti delia aj ostatné členky skupiny – jedna si kúpila ovečku, druhá sliepku, tretia to skúsila s obilím. A my s údivom počúvame príbehy akoby vystrihnuté z Danicinej knihy Príbehy spod akácie. Tuyunesh medzitým pomelie opražené zrnká kávy.
Tentoraz nie na klasickom mažiari, ale v elektrickom mlynčeku. V džebene, hlinenej kanvici, začne na ohni variť kávu. Hotový nápoj ponalieva do malých porcelánových šálok bez uška s cukrom a každému ho ponúka spolu s kolom, praženými zrnkami obilia.
Kávový obrad je pre Etiópčanov miestom stretnutia, riešia sa počas neho dôležité veci. No pre nás má záverečná bodka ešte len prísť. „Vieme o tom, že našu skupinu podporuje vaša nadácia, ktorej vznik súvisí s leteckým nešťastím,“ ujala sa na naše prekvapenie opäť slova Biftu.
„Chceme vás i rodiny všetkých obetí uistiť o našich modlitbách. Veľmi si to vážime a cítime zodpovednosť, aby sme peniaze od vás dobre využili.“
Srdcová záležitosť
Ďalšie činorodé ženy navštevujeme v Keni, kde Danica päť rokov žila. Projekt Euphrasia, ktorý vedú sestry Dobrého pastiera, patril medzi jej srdcové záležitosti.
Šikovné krajčírky šijú v rámci neho rozmanité praktické veci z krásnych afrických látok – od menoviek na batožinu až po puzdrá, obaly, tašky, ruksaky, peňaženky, ale aj kňazské ornáty a štóly.
V ich malom obchodíku v nairobskej štvrti South B máte len jediný problém – vybrať si. Okrem toho majú sestry školiace stredisko neďaleko mesta Ngong, kde sa mladí ľudia môžu vyučiť za kuchárov, čašníkov, kaderníčky, kozmetičky či krajčírky.
Cestou do Ngongských vrchov sa zastavujeme v kuchyni kláštora Misionárov Afriky, kde s hrdosťou varí jeden z ich absolventov, 22-ročný Laban Kitenge.
Hovorí, že varenie má veľmi rád. Sestry sú zas na takýchto absolventov, ktorí sa hneď uchytia, mimoriadne pyšné. Do školiaceho centra prichádzame krátko popoludní a od brány sa k nám blíži veľká skupina učňov s bubnovaním a radostným spevom Karibu! Vitajte!
Po tom, čo nám predstavia svoje aktivity, sa spoločne modlíme za Danicu. Jej fotka v rozbitom rámiku je postavená na malom stolíku so sviečkou a krížom.
Ngongské vrchy
Keď si pochutnáme na výbornej torte z cukrárskej dielne mladých študentov, pokračujeme ďalej, hore do Ngongských vrchov, kde sa odohrávali známe Spomienky na Afriku od dánskej autorky Karen Blixenovej.
Skupinka kikujských a masajských žien sa nám pochváli nielen svojimi podnikateľskými aktivitami, ale aj tým, že sa vďaka projektu vzdelávania dospelých naučili čítať a písať.
„Vieme si tak mnohé veci zabezpečiť samy, nikto nás neoklame, ani nemusíme nikomu platiť za to, že nám urobí prevod peňazí,“ vysvetlila nám Masajka Maria Kimerová (59).
Z veterných Ngongských vrchov, na ktorých sa krútia veterné mlyny, schádzame ozdobení korálikmi od hlavy po päty. Každý z nás dostal masajské meno. S prekvapením zisťujeme, že naozaj vyjadruje našu osobnosť, hoci sme so ženami boli len krátku chvíľu.
Zmysel pomoci
Od ľudí, ktorí majú materiálne omnoho menej ako my, odchádzame vysmiati, povzbudení a nadšení. Sú plní radosti a života. Majú chuť rásť a rozvíjať sa. Nepotrebujú veľa, len usmernenie a pomoc na začiatok. Navzdory skromným podmienkam a krehkému systému.
Neraz si aj my kladieme otázky, či má rozvojová pomoc v iných krajinách zmysel, či darované peniaze naozaj skončia tam, kde majú. Tieto konkrétne príbehy nás uisťujú, že áno.
„Danica vždy tvrdila, že tie najkvalitnejšie a najspoľahlivejšie rozvojové projekty fungujú v rámci Katolíckej cirkvi,“ prezrádza nám Danicin kenský priateľ Gilbert Naibei Kortok (39).
„Som veľmi rád, že pokračujete v tom, čo robila Danica. Verím, že vaša nadácia bude naďalej napĺňať jej sny o pomoci ľuďom, ktorí v živote nemali veľa šťastia,“ dodáva nám novú odvahu. Aj preto chceme v jej príbehu pokračovať.
Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.
_
Zdroj: Katolícke noviny, Martina Grochálová