Vatikán 15. februára (VaticanNews) Pápežský almužník kardinál Krajewski hovorí o svojom zážitku zo sobotňajšieho popoludnia v cirkuse Rony Roller. Ľahol si pod cvičeného slona. „Gesto, ktoré som počas predstavenia urobil, bolo nečakané, ale nemohol som mu uniknúť, som pouličný biskup a zdieľal som okamih radosti, ktorý dodal silu veľmi nešťastným ľuďom.“
Niekedy sa stáva, že keď si človek zašpiní ruky, ako hovorí pápež, musí si zašpiniť aj reverendu, a to aj kardinálsku. Pretože sa stáva, že počas cirkusového predstavenia organizovaného pre bezdomovcov, väzňov, rodiny s deťmi, ktoré utiekli z rôznych pekiel - z Ukrajiny, Sýrie, Konga -, pre ľudí, ktorí žijú v okupovaných domoch a sú závislí na alkohole a drogách, a teda pre ľudí, ktorí majú pravdepodobne v srdci kameň a len málo dôvodov na úsmev, náhle a neodbytne žiadajú počas tohto predstavenia o dodatočné a nečakané gesto radosti, len aby im teplo tejto pre nich tak vzácnej zábavy pomohlo na chvíľu zabudnúť na kameň a peklo.
Nemožné sa stáva možným
To je úplne nečakaná skúsenosť kardinála Konrada Krajewského, ktorý v sobotu sprevádzal približne dvetisíc ľudí s rôznymi a vážnymi situáciami núdze a biedy na pleciach na predstavení cirkusu Rony Roller, počas ktorého - na pozvanie krotiteľa slonov a za potlesku publika - sa prepožičal k vystúpeniu, pri ktorom si ľahol pod cvičeného slona. „Ja som ten program nepoznal,“ povedal kardinál vatikánskym médiám, „a keď moderátor povedal: 'Teraz niekoho hľadáme, ale bolo by lepšie, keby prišiel don Corrado', a všetci začali hovoriť: 'Don Corrado! Don Corrado!, nemohol som v tej chvíli urobiť nič iné. Na začiatku predstavenia som všetkým pripomenul, že posolstvom cirkusu je, že s tréningom a vytrvalosťou sa nemožné stáva možným, a tak – aj keď je pre kardinála nemožné robiť určité veci – som cítil, že tieto slová musím uviesť do praxe aj ja, pretože som pouličný biskup a v tej chvíli som s nimi všetkými zdieľal túto oslavu.“
Šťastní ľudia
Kardinál Krajewski vysvetľuje, že viac ako o mediálne ohľady alebo čokoľvek iné išlo o autentickosť vzťahov. „Poznám skoro všetkých z tých dvoch tisícícok ľudí, a keď som ich pri odchode z cirkusu zdravil, videl som, že sú naozaj šťastní, vzťah sa ešte viac utužil. Keď ku mne pristúpili a poďakovali mi, uvedomil som si, že toto gesto pre nich bolo tak silné, že dodalo silu aj im. Boli sme v kontexte predstavenia s ľuďmi, ktorí boli vo všetkých ohľadoch nešťastní, a ja som mal pocit, že robím to, čo robia rodičia, keď im v nemocnici alebo doma plače dieťa a oni sa s ním hrajú a robia podivné a smiešne gestá, ktoré zvonku vyzerajú šialene, namiesto toho je láska taká, že vás dokáže rozosmiať aj nad sebou samým.“