Južný Sudán 5. februára (VaticanNevs) Prinášame plné znenie homílie zo svätej omše, ktorej predsedal Svätý Otec František v Mauzóleu Johna Garanga v Džube (Južný Sudán) v nedeľu 5. februára počas druhej etapy svojej 40. apoštolskej cesty pokoja do Konžskej demokratickej republiky a Južného Sudánu.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Džuba, Mauzóleum Johna Garanga, 5. februára 2023
Slová, ktoré apoštol Pavol adresoval komunite v Korinte v druhom čítaní, by som dnes rád privlastnil a zopakoval ich pred vami: „Keď som prišiel k vám, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2,1-2). Áno, Pavlov nepokoj je aj mojím nepokojom, keď som tu s vami v mene Ježiša Krista, Boha lásky, Boha, ktorý svojím krížom priniesol pokoj; Ježiša, Boha ukrižovaného za nás všetkých; Ježiša, ukrižovaného v tých, ktorí trpia; Ježiša, ukrižovaného v životoch mnohých z vás, mnohých ľudí v tejto krajine; Ježiša Zmŕtvychvstalého, víťaza nad zlom a smrťou.
Prichádzam k vám, aby som vám ho ohlasoval, aby som vás v ňom utvrdil, pretože ohlasovanie Krista je ohlasovaním nádeje: On pozná trápenia a očakávania, ktoré nosíte vo svojich srdciach, radosti a námahy, ktoré poznačujú váš život, temnoty, ktoré vás sužujú, a vieru, ktorú ako pieseň v noci dvíhate k nebu. Ježiš vás pozná a miluje; ak zostaneme v ňom, nemusíme sa báť, lebo aj pre nás sa každý kríž premení na vzkriesenie, každý smútok na nádej, každý nárek na tanec.
Preto by som sa chcel pozastaviť pri slovách života, ktoré nám dnes adresoval náš Pán Ježiš v evanjeliu: „Vy ste soľ zeme [...]. Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,13.14). Čo tieto obrazy hovoria nám, Kristovým učeníkom?
Predovšetkým sme soľou zeme. Soľ sa používa na dochutenie jedla. Je to neviditeľná prísada, ktorá dodáva všetkému chuť. Práve preto sa od dávnych čias považuje za symbol múdrosti, teda tej cnosti, ktorú nemožno vidieť, ale ktorá dáva životu chuť a bez ktorej sa život stáva mdlým a bez chuti. Ale o akej múdrosti nám hovorí Ježiš? Tento obraz soli používa hneď po tom, ako učeníkom zvestoval blahoslavenstvá: a tak chápeme, že ony sú soľou života kresťana.
Blahoslavenstvá v skutočnosti prinášajú nebeskú múdrosť na zem: prevracajú kritériá sveta a bežného spôsobu myslenia. A čo nám blahoslavenstvá hovoria? V skratke hovoria, že ak chceme byť blahoslavení, teda plne šťastní, nemáme sa snažiť byť silní, bohatí a mocní, ale pokorní, tichí a milosrdní; nemáme nikomu ubližovať, ale máme byť tvorcami pokoja pre všetkých.
Toto je - hovorí nám Ježiš - múdrosť učeníka, to je to, čo dáva chuť zemi, ktorú obývame. Pamätajme: ak budeme uplatňovať blahoslavenstvá, ak budeme stelesňovať Kristovu múdrosť, dáme dobrú chuť nielen svojmu životu, ale aj spoločnosti a krajine, v ktorej žijeme.
Soľ však okrem toho, že dodáva chuť, má aj ďalšiu funkciu, ktorá bola v Kristových časoch podstatná: uchováva jedlá, aby sa nepokazili a nesplesniveli. Biblia však hovorí, že existuje jeden „pokrm“, základné dobro, ktoré si treba zachovať pred všetkými ostatnými: zmluva s Bohom.
Preto sa v tých časoch vždy, keď sa prinášala obeta Pánovi, pridávalo do nej trochu soli. Veď počúvajme, čo o tom hovorí Písmo: „Každý obetný dar posolíš soľou a nikdy nesmie chýbať soľ zmluvy s tvojím Bohom; každú svoju obetu budeš prinášať so soľou“ (Lv 2,13). Soľ tak pripomínala prvoradú potrebu zachovať si puto s Bohom, pretože on je nám verný, jeho zmluva s nami je neporušiteľná, nezrušiteľná a trvalá (porov. Nm 18,19; 2 Kr 13,5).
Ježišov učeník ako soľ zeme je teda svedkom zmluvy, ktorú on uzavrel a ktorú slávime pri každej omši: novej, večnej, neporušiteľnej zmluvy (porov. 1 Kor 11, 25; Hebr 9), lásky k nám, ktorú nemôže porušiť ani naša nevernosť.
Bratia a sestry, sme svedkami tohto údivu. V dávnych dobách, keď ľudia alebo národy nadväzovali medzi sebou priateľstvo, často ho uzatvárali výmenou trochy soli; my, ktorí sme soľou zeme, sme povolaní svedčiť o zmluve s Bohom s radosťou, s vďačnosťou, ukazujúc, že sme ľudia schopní vytvárať putá priateľstva, žiť bratsky, budovať dobré ľudské vzťahy, aby sme zabránili víťaziť skaze zla, chorobe rozdelenia, špine nespravodlivého podnikania, pliage nespravodlivosti.
Dnes by som vám chcel poďakovať za to, že ste soľou zeme v tejto krajine. A predsa tvárou v tvár toľkým ranám a násiliu, ktoré živia jed nenávisti, neprávosti, ktorá spôsobuje biedu a chudobu, sa vám však môže zdať, že ste malí a bezmocní. Ale keď vás prepadne pokušenie cítiť sa nedostatočne, skúste sa pozrieť na soľ a jej drobné zrnká: je to malá prísada a po položení na tanier sa stratí, rozplynie sa, ale práve tak dodá chuť celému obsahu.
Tak aj my kresťania, hoci sme krehkí a malí, aj keď sa naša sila zdá byť malá zoči voči veľkosti problémov a slepej zúrivosti násilia, môžeme rozhodujúcim spôsobom prispieť k zmene dejín. Ježiš chce, aby sme to robili ako soľ: stačí štipka, ktorá sa rozpustí a dodá celku inú chuť. Nemôžeme teda vycúvať, pretože bez toho mála, bez nášho mála, všetko stráca chuť.
Začnime práve od toho mála, od toho podstatného, od toho, čo sa neobjavuje v učebniciach dejín, ale mení dejiny: v mene Ježiša, jeho blahoslavenstiev, zložme zbrane nenávisti a pomsty a siahnime po modlitbe a láske; prekonajme tie antipatie a averzie, ktoré sa časom stali chronickými a hrozí, že postavia proti sebe kmene a etnické skupiny; naučme sa prikladať na rany soľ odpustenia, ktorá páli, ale hojí.
A aj keď nám krváca srdce pre krivdy, ktorých sa nám dostalo, zrieknime sa raz a navždy odpovedať na zlo zlom a bude nám dobre; prijímajme a milujme sa navzájom úprimne a veľkodušne, ako to robí Boh s nami. Zachovajme si to dobré, čím sme, nenechajme sa pokaziť zlom!
Prejdime k druhému Ježišovmu obrazu, k obrazu svetla: Vy ste svetlo sveta. O Izraeli hovorí slávne proroctvo: „Urobím ťa svetlom národov, aby si zaniesol moju spásu až do končín zeme“ (Iz 49,6). Teraz sa naplnilo proroctvo, lebo Boh Otec poslal svojho Syna a on je svetlom sveta (porov. Jn 8,12), pravým svetlom, ktoré osvecuje každého človeka a každý národ, svetlom, ktoré žiari v temnotách a rozptyľuje mraky akejkoľvek temnoty (porov. Jn 1,5.9).
Ale sám Ježiš, svetlo sveta, hovorí svojim učeníkom, že aj oni sú svetlom sveta. To znamená, že prijatím Kristovho svetla, svetla, ktorým je Kristus, sa stávame žiarivými, vyžarujeme Božie svetlo!
Ježiš dodáva: „Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome“ (Mt 5,15). Opäť ide o známy obraz tých čias: viaceré dediny v Galilei boli na kopcoch, dobre viditeľných zďaleka; a lampy v domoch boli umiestnené vysoko, aby svietili do všetkých kútov miestnosti; keď ich bolo treba zhasnúť, zakryli ich hlineným predmetom nazývaným „merica“, ktorý spôsobil, že plameň nemal kyslík, až nakoniec zhasol.
Bratia a sestry, Ježišovo pozvanie byť svetlom sveta je jasné: my, jeho učeníci, sme povolaní svietiť ako mesto postavené vysoko, ako svietnik, ktorého plameň nesmie nikdy zhasnúť. Inými slovami, skôr než sa začneme obávať tmy, ktorá nás obklopuje, skôr než začneme dúfať, že sa niečo okolo nás rozjasní, sme povinní svietiť, osvetľovať svojím životom a prácou mestá, dediny a miesta, ktoré obývame, ľudí, ktorých navštevujeme, činnosti, ktoré vykonávame.
Pán nám k tomu dáva silu, silu byť v ňom svetlom pre všetkých; pretože všetci musia vidieť naše dobré skutky a keď ich uvidia - pripomína Ježiš -, s úžasom sa otvoria Bohu a vzdajú mu slávu (porov. v.16): ak žijeme ako synovia a bratia na zemi, ľudia objavia, že majú Otca v nebi. Preto sa od nás žiada, aby sme horeli láskou: nech sa nestane, že by naše svetlo zhaslo, že by sa z nášho života vytratil kyslík lásky, že by skutky zla vzali nášmu svedectvu čistý vzduch. Táto krásna a sužovaná krajina, potrebuje svetlo, ktoré má každý z vás, alebo skôr svetlo, ktorým každý z vás je!
Drahí moji, želám vám, aby ste boli soľou, ktorá sa šíri a rozplýva veľkorysosťou, aby ochutila Južný Sudán bratskou chuťou evanjelia. Želám vám, aby ste boli žiarivými kresťanskými spoločenstvami, ktoré ako vyvýšené mestá vrhajú svetlo dobra na všetkých a ukazujú, že je krásne a možné žiť nezištne, mať nádej a spoločne budovať zmierenú budúcnosť.
Bratia a sestry, som s vami a želám vám, aby ste zakúsili radosť z evanjelia, chuť a svetlo, ktoré chce Pán, „Boh pokoja“ (Flp 4,9), „Boh všetkej útechy“ (2 Kor 1,3), vyliať na každého z vás.
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Andrej Klapka)