Južný Sudán 4. februára (VaticanNews) Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka na ekumenickom modlitebnom stretnutí v Mauzóleu Johna Garanga v Džube - Južný Sudán, v sobotu večer 4. februára 2023.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Ekumenická modlitba, Džuba, Mauzóleum Johna Garanga, 4. februára 2023
Drahí bratia a sestry, z tejto milovanej a sužovanej zeme sa práve vznieslo k nebu mnoho modlitieb: rôzne hlasy sa spojili a vytvorili jeden hlas. Ako Boží svätý ľud sme sa spoločne modlili za tento zranený národ. Modlitba je pre nás ako kresťanov prvou a najdôležitejšou vecou, ku ktorej sme volaní, aby sme mohli dobre pracovať a aby sme mali silu kráčať. Modliť sa, pracovať a kráčať: zamyslime sa nad týmito tromi slovesami.
Predovšetkým modliť sa. Veľké úsilie kresťanských spoločenstiev v oblasti ľudskej podpory, solidarity a pokoja by bolo bez modlitby márne. V skutočnosti nemôžeme podporovať pokoj bez toho, aby sme najprv vzývali Ježiša, „Knieža pokoja“ (Iz 9,5). To, čo robíme pre druhých a o čo sa delíme s druhými, je predovšetkým dar, ktorý od neho dostávame zadarmo do našich prázdnych rúk: je to milosť, čistá milosť. Sme kresťanmi, pretože sme bezodplatne milovaní Kristom.
Dnes ráno som sa inšpiroval postavou Mojžiša a teraz, práve v súvislosti s modlitbou, by som chcel pripomenúť rozhodujúcu udalosť pre neho a jeho ľud, ktorá sa odohrala, keď ich začal sprevádzať na ceste za slobodou. Po príchode k brehu Červeného mora sa pred jeho očami a pred očami všetkých Izraelitov odohráva dramatická scéna: pred nimi stojí neprekonateľná vodná prekážka, a za nimi sa blíži nepriateľské vojsko s vozmi a koňmi.
Nepripomína to snáď prvé kroky tejto krajiny, na ktorú zaútočili smrtiace vody, ako boli tie, ktoré ju postihli pri katastrofálnych záplavách, a kruté vojnové násilie? No v tejto zúfalej situácii Mojžiš hovorí ľudu: „Nebojte sa! Len vytrvajte a uvidíte Pánovu záchranu“ (Ex 14,13).
Teraz sa pýtam: odkiaľ sa vzala taká istota u Mojžiša, zatiaľ čo jeho ľud sa naďalej ustráchane sťažoval? Túto silu získal počúvaním Pána (porov. v. 2-4), ktorý mu prisľúbil, že zjaví svoju slávu. Spojenie s ním, dôvera v neho pestovaná v modlitbe, to bolo tajomstvo, vďaka ktorému Mojžiš dokázal vyviesť ľud z útlaku na slobodu.
To isté platí aj pre nás: modlitba nám dáva silu ísť vpred, prekonávať strach, zahliadnuť aj v temnote spásu, ktorú Boh pripravuje. Modlitba navyše priťahuje Božiu spásu na ľudí. Modlitba príhovoru, ktorá charakterizovala Mojžišov život (porov. Ex 32,11-14), je modlitbou, ku ktorej sme my, pastieri svätého Božieho ľudu, zvlášť viazaní. Aby Pán pokoja zasiahol tam, kde ľudia nedokážu pokoj vybudovať, je potrebná modlitba: vytrvalá, neustála modlitba príhovoru.
Bratia a sestry, podporujme sa v tom navzájom: v našich rôznych vierovyznaniach sa cíťme zjednotení medzi sebou ako jedna rodina a vnímajme, že sme poverení modliť sa za všetkých. V našich farnostiach, kostoloch, na bohoslužbách, chválach a zhromaždeniach sa vytrvalo a jednomyseľne modlime (porov. Sk 1,14), aby Južný Sudán, podobne ako Boží ľud vo Svätom Písme, „dosiahol zasľúbenú zem“: aby pokojne a spravodlivo spravoval úrodnú a bohatú zem, ktorú vlastní, a aby ho naplnil pokoj, ktorý bol prisľúbený, ale žiaľ ešte neprišiel.
Práve na budovanie pokoja sme povolaní, po prvé, modliť sa a po druhé, pracovať. Keďže Ježiš chce, aby sme boli „šíriteľmi pokoja“ (Mt 5,9), chce, aby jeho Cirkev bola nielen znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom, ale aj jednoty celého ľudstva (porov. Lumen gentium, 1). Kristus, ako nám pripomína apoštol Pavol, „je náš pokoj“ práve v zmysle obnovenia jednoty: on je ten, ktorý „z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (porov. Ef 2,14).
Toto je Boží pokoj: nielen prímerie medzi konfliktami, ale bratské spoločenstvo, ktoré pochádza zo zjednotenia, nie z pohltenia; pochádza z odpustenia, nie z ovládnutia; je zo zmierenia, nie z vnucovania sa. Nebesá tak veľmi túžia po pokoji, že ho ohlásili už pri Kristovom narodení: „na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Ježiš mal veľkú úzkosť nad odmietnutím tohto daru, ktorý prišiel priniesť, keď plakal nad Jeruzalemom hovoriac: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj!“ (Lk 19,42).
My, drahí bratia a sestry, neúnavne pracujeme na tomto pokoji, Ježišov a Otcov Duch nás pozýva budovať pokoj, ktorý zahŕňa rozmanitosť, ktorý podporuje jednotu v rôznosti. Toto je pokoj Ducha Svätého, ktorý harmonizuje rozdiely, zatiaľ čo duch, ktorý je nepriateľom Boha a človeka, používa rôznosť na rozdeľovanie. V tejto súvislosti Sväté Písmo hovorí: „Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od diablových detí: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata“ (1 Jn 3,10).
Tí, ktorí sa nazývajú kresťanmi, si musia vybrať stranu, na ktorú sa postavia. Kto nasleduje Krista, volí si vždy pokoj; kto rozpútava vojnu a násilie, zrádza Pána a zapiera jeho evanjelium. Štýl, ktorý nás učí Ježiš, je jasný: milovať všetkých, pretože náš spoločný Nebeský Otec nás všetkých miluje ako svoje deti.
Láska kresťana nie je len láskou k blížnemu, ale ku všetkým, pretože v Ježišovi je každý našim blížnym, našim bratom a sestrou, dokonca aj nepriateľ (porov. Mt 5,38-48); ešte viac tí, ktorí patria k tomu istému národu, aj keď sú inej etnickej skupiny.
„Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12): toto je Ježišovo prikázanie, ktoré odporuje každému kmeňovému chápaniu náboženstva. Aby „všetci boli jedno“ (Jn 17,21): to je Ježišova vrúcna modlitba k Otcovi za nás všetkých veriacich.
Bratia a sestry, usilujme sa o túto bratskú jednotu medzi nami kresťanmi a pomáhajme šíriť posolstvo pokoja v spoločnosti, šíriť Ježišov štýl nenásilia, aby v tých, ktorí sa hlásia k viere, už nebolo miesto pre kultúru založenú na duchu pomsty; aby evanjelium nebolo len peknou náboženskou rečou, ale proroctvom, ktoré sa stáva skutočnosťou v dejinách. Pracujme na tom: pracujme na pokoji tkaním a zošívaním, nikdy nie odrezaním a trhaním. Nasledujme Ježiša a kráčajme za ním spoločnými krokmi po ceste pokoja (porov. Lk 1,79).
A napokon tretie sloveso: po modlitbe a práci, kráčať. Kresťanské komunity sa tu v priebehu desaťročí výrazne snažili podporovať cestu zmierenia. Chcel by som vám poďakovať za toto žiarivé svedectvo viery, ktoré sa zrodilo z poznania nielen slovami, ale aj skutkami, že pred historickými rozdeleniami je nemenná skutočnosť: sme kresťania, patríme Kristovi. Je krásne, že aj uprostred toľkých konfliktov, kresťanská príslušnosť nikdy nerozdelila obyvateľstvo, ale bola a stále je pôvodcom jednoty.
Ekumenické dedičstvo Južného Sudánu je vzácnym pokladom, chválou Ježišovho mena, prejavom lásky k Cirkvi, jeho neveste, univerzálnym príkladom na ceste kresťanskej jednoty. Je to dedičstvo, ktoré treba strážiť v rovnakom duchu: nech cirkevné rozdelenia minulých storočí neovplyvňujú tých, ktorí sú evanjelizovaní, ale nech rozsievanie evanjelia pomáha šíriť väčšiu jednotu. Nech tribalizmus a zaujatosť, ktoré podnecujú násilie v krajine, nenarúšajú vzťahy medzi jednotlivými náboženstvami; naopak, nech sa svedectvo jednoty veriacich prenesie na ľudí.
Napokon, v tomto zmysle by som chcel navrhnúť dve kľúčové slová pre pokračovanie na tejto ceste: pamäť a odhodlanie. Pamäť: kroky, ktoré robíte, idú v šľapajach vašich predchodcov. Nebojte sa, že to nezvládnete, ale naopak, cíťte sa poháňaní tými, ktorí vám pripravili cestu: ako v štafetovom behu preberte štafetu, aby ste urýchlili dosiahnutie cieľa plného a viditeľného spoločenstva.
A potom odhodlanie: keď je láska konkrétna, kráča sa k jednote, keď sa spoločne pomáha tým, ktorí sú na okraji spoločnosti, tým, ktorí sú zranení a odvrhnutí. Robíte to už v mnohých oblastiach, mám na mysli najmä zdravotníctvo, vzdelávanie, charitu: koľko naliehavej a nevyhnutnej pomoci prinášate ľuďom!
Ďakujeme vám za to. Pokračujte v tom aj naďalej: nikdy nie ako konkurenti, ale ako členovia rodiny; bratia a sestry, ktorí súcitom s trpiacimi, Ježišovými obľúbenými, vzdávajú Bohu slávu a svedčia o spoločenstve, ktoré on miluje.
Drahí priatelia, medzi vás, svätý Boží ľud na ceste, sme prišli moji bratia a ja ako pútnici. Hoci sme fyzicky vzdialení, budeme vám vždy nablízku. Začnime každý deň modlitbou za seba navzájom, spoločne pracujme ako svedkovia a sprostredkovatelia Ježišovho pokoja a kráčajme po tej istej ceste konkrétnych krokov lásky a jednoty. Vo všetkom sa navzájom zo srdca vrúcne milujte (porov. 1 Pt 1,22).
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Beata Dorková)