Južný Sudán 4. februára (VaticanNews) Cesta do tábora vnútorne vysídlených osôb v Džube, ktorého obyvatelia sa stretnú s pápežom Františkom. „Pápež František predstavuje nádej s veľkým N pre týchto ľudí, ktorí nemajú nič, a predsa sa usmievajú, pretože prikladajú dôležitosť veciam, ktoré majú hodnotu, a to stretnutiu s druhým,“ hovorí brat Federico Gandolfi.
Vo vysídleneckom tábore, ako je ten na predmestí Džuby, má život dieťaťa hodnotu menej ako 15 dolárov, čo zodpovedá cene liekov proti malárii, ktoré by zachránili mnoho životov, ktoré tu naopak vyhasli.
Rovnako ako by zachránil zrak mnohým ľuďom, ktorí ho stratili kvôli baktériám vo vode v potokoch, v ktorých sa umývajú. Nie je ľahké vykresliť život 33 000 ľudí, ktorí sa tiesnia v tábore vnútorne vysídlených osôb, medzi zaplátanými stanmi a plechovými chatrčami. Ide o vnútorne vysídlené osoby, ktoré pravdepodobne prišli o všetko, a to viackrát v živote: o domy, pôdu, cenné veci, ako je dobytok, ale predovšetkým o ľudské životy, životy rodinných príslušníkov, priateľov, ktorých zabilo šialenstvo násilia a nenávisti.
Deti, smädné po čerstvej vode a zvyčajne vykazujúce známky podvýživy, pobehujú bosé, zranené a špinavé medzi odpadkami, kusmi skla a hrdzavého železa a nikdy neopúšťajú tento uzavretý priestor. Tábor, ktorý bol zriadený v roku 2013 a už nie je pod dohľadom OSN, je útočiskom pre tých, ktorí v posledných rokoch utiekli pred vojnou na severe krajiny a potom pred vojnou, ktorá v roku 2016 spustošila hlavné mesto. Ľudia žijúci v tábore sú teraz "obmedzovaní kmeňovými, ekonomickými a sociálnymi bariérami“, hovorí páter Federico Gandolfi, misionár menších bratov a farár farnosti Svätej Trojice v Džube, ktorý je zároveň zodpovedný za pastoráciu v tábore, kde všetci patria ku kmeňu Nuerov, na rozdiel od vládnuceho kmeňa Dinka.
„Je tam toľko potrieb,“ vysvetľuje misionár, „ale učia, že sa dá žiť aj s málom a že sa dá žiť v pokoji, to ma vždy prekvapí. Z lekárskeho hľadiska je v tábore prakticky nulová pomoc, nemôžu ísť do nemocníc, úmrtnosť detí aj dospelých je veľmi vysoká na choroby, ktoré buď inde neexistujú alebo by sa dali veľmi ľahko liečiť.“ Nové generácie, ktoré vyrastali v tábore, hovoria len svojím jazykom, nenaučili sa bežne používanú arabčinu ani oficiálnu angličtinu, čo jedného dňa ešte viac sťaží proces integrácie, no napriek tomu, pokračuje otec Gandolfi, „vidíte okolo seba deti a ľudí, ktorí sa stále usmievajú a s nádejou kráčajú vpred. Pápež, ktorý sa dnes popoludní stretne s niektorými evakuovanými z tábora v Sále slobody spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí prišli z iných častí krajiny, predstavuje podľa jeho slov „nádej s veľkým N pre týchto ľudí, ktorí nemajú vôbec nič, a predsa sa usmievajú, pretože pripisujú dôležitosť veciam, ktoré majú hodnotu, a to stretnutiu s druhým“. Tu sa usmievajú vďaka vzťahom, ktoré majú, a František prichádza potvrdiť základný vzťah, ktorý je založený na viere.“
Napriek hrôzam, napriek smútku, fyzickým zraneniam a ďalším veciam hovoria vysídlenci z tábora v Džube o zmierení a mieri, hovoria, že ich nádejou je, že jedného dňa budú opäť jednotným národom, v ich srdciach nie je miesto pre nenávisť a túžbu po pomste. „Je to viera,“ pokračuje duchovný, „vedia, že zmierenie je jediný spôsob, ako zabezpečiť budúcnosť pre ich deti.“ Pre misionárov, ktorí ako jediní sprevádzajú vysídlencov v tábore, kde je mnoho katolíckych a protestantských farností, nie je vždy ľahké pozitívne hľadieť na budúcnosť týchto ľudí, ktorí však, ako zdôrazňuje brat Federico, „nás učia, že život ide ďalej, vedia, že budúcnosť môže byť krásna, že veľa závisí od nich, a preto prikladajú dôležitosť základným veciam, ako sú ich ľudia a ich jednota.“