Vatikán 2. januára (TK KBS)
Andrea Tornielli
Ak existuje jeden teológ a jeden pápež, ktorý počas svojho života uvažoval a učil o rozumnosti viery, bol to Joseph Ratzinger. Nie náhodou o tom hovoril aj v záverečných riadkoch svojho duchovného testamentu, ktorý zverejnil v deň svojej smrti: „Videl som a vidím, ako sa zo spleti domnienok vynorila a znovu vynára rozumnosť viery. Ježiš Kristus je naozaj cesta, pravda a život - a Cirkev so všetkými svojimi nedostatkami je naozaj jeho telom“.
Toto opakované zdôrazňovanie však nikdy neznamenalo - podľa Ratzingera - zredukovanie viery na filozofický "systém", na architektúru ideí, na zoznam morálnych noriem, pričom sa zabúda na to, že kresťanská viera je stretnutím s Osobou, ako čítame v prológu encykliky «Deus caritas est». V rozhovore napísanom pre nemecký mesačník Herder Korrespondenz, ktorý vyšiel v júli 2021, emeritný pápež poznamenal: „Veriaci je človek, ktorý sa pýta.... V tomto zmysle sa mi myšlienka «úniku do čistej doktríny» zdá absolútne nereálna. Učenie, ktoré by existovalo len ako akási prírodná zásobáreň, oddelená od každodenného sveta viery a jej požiadaviek, by istým spôsobom predstavovalo zrieknutie sa samotnej viery. Učenie sa musí rozvíjať vo viere a z viery, nie popri nej“.
Už ako kardinál v roku 2001 Ratzinger vyslovil veľmi jasné slová, aby sa vyhol upadnutiu do tohto redukcionizmu, ktoré sa oplatí zopakovať aj dnes: „Povaha viery nie je taká, že od určitého momentu možno povedať: ja ju mám, iní nie... Viera zostáva cestou. Počas celého nášho života je to cesta, a preto je viera vždy ohrozená a v nebezpečenstve. A je tiež zdravé, že sa takto vyhýba riziku, aby sa stala manipulovateľnou ideológiou. Riskujeme, že sa zatvrdíme a nebudeme schopní podeliť sa o reflexiu a utrpenie s bratom, ktorý pochybuje a kladie si otázky. Viera môže dozrieť len do tej miery, že v každom štádiu svojej existencie znáša a prijíma utrpenie a silu nevery a nakoniec ju prekročí, aby sa stala znovu životaschopnou v novej ére.“
Viera, ako pripomenul sám Benedikt XVI. a ako rád opakuje František, sa odovzdáva iba príťažlivosťou, a nie prozelytizmom alebo vnucovaním. Veriaci nie je ten, kto „vlastní“ niečo, čo môže „spravovať“. Kresťan nedáva vopred pripravené odpovede, ktoré by každému všetko vysvetlili. Kresťan môže len odzrkadliť nejakú iskru daru, ktorý nezaslúžene dostal, a keď sa tak stane, je to z čistej milosti. Preto je povolaný hľadať Boha v dialógu s každým, prijímať existenciálne pochybnosti a rany tých, ktorí neveria, sprevádzať každého bez toho, aby sa niekedy považoval za „dosiahnutého“. Joseph Ratzinger bol aj v tomto svedkom a majstrom.