Prvá adventná kázeň kardinála Raniera Cantalamessu: Dvere viery

TK KBS, RV cja, ml; pz | 05. 12. 2022 09:00



Vatikán 5. decembra (RV) Prinášame text prvej adventnej kázne pápežského kazateľa kardinála Raniera Cantalamessu z cyklu „«Zdvihnite, brány, svoje hlavice» (Ž 24,7-8). Viera, nádej a láska: tri brány, ktoré treba otvoriť Kristovi, ktorý prichádza“. Predniesol ju v piatok 2. decembra 2022 v Aule Pavla VI. za účasti pápeža Františka, členov Rímskej kúrie a pracovníkov Vatikánu a rímskeho vikariátu.



Dvere viery

Prvá kázeň, Advent 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap.



Svätý Otec, najdôstojnejší otcovia, bratia a sestry z kúrie, mnohokrát som si kládol otázku, aký zmysel a úžitok majú tieto kázne v Advente a Pôste, ktoré prerušujú alebo odďaľujú záväzky úplne iného druhu a významu. To, čo ma povzbudzuje a odstraňuje obavy zo straty času, je presvedčenie, že na tieto kázne sa nechodí počúvať názory alebo riešenia aktuálnych cirkevných problémov, ale načerpať silu z právd viery, a tak čeliť všetkým problémom v správnom duchu. Skrátka, vykúpať sa – alebo aspoň osviežiť – vo viere.



Preto som si za tému týchto troch adventných kázní vybral práve tri teologálne čnosti. Viera, nádej a láska sú zlatom, kadidlom a myrhou, ktoré my, dnešní mudrci, chceme priniesť Kristovi, ktorý prichádza zhora, aby nás spasil. Vychádzajúc z antickej – patristickej a stredovekej tradície o teologálnych čnostiach, pokúsim sa – nakoľko je to v troch kázňach možné – aj o moderný a existenciálny prístup, teda taký, ktorý reaguje na výzvy, obohatenia a niekedy aj náhrady, ktoré k teologálnym čnostiam kresťanstva navrhol moderný človek.



* * *



V kresťanskej modlitbe mal vždy veľký význam 24. žalm, ktorý hovorí:



Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji. (Ž 24,7-8) 



V duchovnom výklade otcov i liturgie sú brány, o ktorých sa v žalme hovorí, bránami ľudského srdca: „Blahoslavený je ten, komu na dvere klope Kristus,“ komentoval svätý Ambróz. „Našou bránou je viera... Ak pozdvihnete brány svojej viery, vstúpi k vám kráľ slávy“[1]. Sv. Ján Pavol II. urobil zo slov žalmu manifest svojho pontifikátu. „Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi!“ zvolal v deň inaugurácie svojej služby.



Veľké dvere, ktoré môže človek otvoriť alebo zavrieť Kristovi, sú len jedny a nazývajú sa sloboda. Otvárajú sa však tromi rôznymi spôsobmi, alebo podľa troch rôznych druhov rozhodnutia. Je to trojitý názov tých istých dverí: viera, nádej a láska. Sú to zvláštne dvere: otvárajú sa súčasne zvnútra aj zvonka: dvoma kľúčmi, z ktorých jeden je v ruke človeka a druhý v ruke Boha. Človek ich nemôže otvoriť bez súhlasu Boha a Boh ich neotvorí bez súhlasu človeka.



Kristus, pôvod a naplnenie viery



Začnime teda naše uvažovanie nad prvou bránou, ktorou je viera. Boh – čítame v Skutkoch apoštolov – „otvoril pohanom dvere viery“ (Sk 14, 27). Boh otvára dvere viery, keď dáva možnosť ľuďom uveriť, keď posiela tých, ktorí im ohlasujú evanjelium; človek otvára dvere viery, keď prijíma túto ponuku.



S príchodom Krista nastáva obrovský skok vo viere. Nie v jej povahe, ale v jej obsahu. Teraz už nejde o všeobecnú vieru v Boha, ale o vieru v Krista, ktorý sa pre nás narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. List Hebrejom obsahuje dlhý zoznam veriacich, keď hovorí: „S vierou priniesol (obetu) Ábel... s vierou poslúchol Abrahám... s vierou Izák... s vierou Jakub... s vierou Mojžiš...“ Na záver však hovorí: „A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie“ (Hebr 11, 39). Čo im chýbalo? Chýbal Ježiš, teda ten, ktorý – ako hovorí ten istý list – „je pôvodcom a zavŕšiteľom viery“ (Hebr 12, 2).



Kresťanská viera teda nespočíva len vo viere v Boha, ale aj vo viere v toho, ktorého Boh poslal. Keď sa Ježiš pred vykonaním zázraku opýta: „Veríš?“ a po jeho vykonaní povie: „Tvoja viera ťa zachránila,“ nemá na mysli všeobecnú vieru v Boha, ktorá bola samozrejmosťou u každého Izraelitu; má na mysli vieru v neho, v Božiu moc, ktorá mu bola udelená.



Toto je teraz tá viera, ktorá ospravedlňuje bezbožných, viera, ktorá rodí nový život. Prichádza na konci procesu, ktorého jednotlivé fázy apoštol Pavol v 10. kapitole svojho Listu Rimanom takmer vizuálne sleduje na mape ľudského tela. Všetko sa podľa neho začína v ušiach, počúvaním ohlasovania evanjelia: „Viera je z hlásania“, fides ex auditu. Od uší smeruje pohyb k srdcu, kde sa uskutočňuje základné rozhodnutie: corde creditur, [veríme srdcom]. Od srdca sa pohyb vracia späť k ústam: „ústami sa koná vyznanie viery“: ore fit confessio.



Proces sa tu nekončí, ale od uší, srdca a úst sa pohyb prenáša na ruky. Áno, pretože „viera je činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Svätý Jakub môže byť teda spokojný. Je tu priestor aj pre „skutky“, nie však pred, ale po viere (v logickom, ak nie chronologickom význame slova). „K viere sa neprichádza skrze čnosti,“ hovorí svätý Gregor Veľký, „ale k čnostiam sa prichádza skrze vieru“[2]. A to povedal dávno pred Lutherom.



Na tomto mieste sa vynára otázka. Ak viera, ktorá zachraňuje, je viera v Krista, čo si máme myslieť o všetkých tých, ktorí nemajú možnosť v neho veriť? Žijeme v spoločnosti, ktorá je aj z náboženského hľadiska pluralistická. Naše teológie – východná i západná, katolícka či protestantská – sa vyvíjali vo svete, kde existovalo prakticky len kresťanstvo. Áno, človek si bol vedomý existencie iných náboženstiev, ale od začiatku ich považoval za falošné alebo ich vôbec nebral do úvahy. Okrem rozdielneho chápania Cirkvi všetci kresťania zdieľali tradičnú axiómu: „Mimo Cirkvi niet spásy“: Extra Ecclesiam nulla salus.



Dnes to tak už nie je. Už nejaký čas prebieha medzi náboženstvami dialóg založený na vzájomnom rešpekte a uznávaní hodnôt, ktoré sú v každom z nich prítomné. V Katolíckej cirkvi bola východiskom deklarácia Nostra aetate Druhého vatikánskeho koncilu, ale podobnú orientáciu majú všetky historické kresťanské cirkvi. S týmto poznaním prišlo aj presvedčenie, že spasení môžu byť aj ľudia mimo Cirkvi.



Je možné v tejto novej perspektíve zachovať rolu, ktorá bola doteraz pripisovaná „explicitnej“ viere v Krista? Neprežila by v tomto prípade stará axióma: „mimo Cirkvi niet spásy“ v novej axióme: „mimo viery niet spásy“? V niektorých kresťanských kruhoch je to v skutočnosti dominantné učenie, ktoré motivuje misionársku angažovanosť. Týmto spôsobom sa však spása od začiatku obmedzuje na malú menšinu ľudstva.



Nielenže nás to nemôže nechať pokojnými, ale krivdí to predovšetkým Kristovi, pretože ho to pripravuje o veľkú časť ľudstva. Nemožno veriť, že Ježiš je Boh, a potom obmedziť jeho faktický význam len na malú časť ľudstva. Ježiš je „Spasiteľ sveta“ (Jn 4, 42); Otec poslal Syna, „aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17): svet, nie len zopár niektorých vo svete!



Pokúsme sa nájsť odpoveď v Písme, kde sa píše, že ten kto nepoznal Krista, ale koná podľa svojho svedomia (Rim 2, 14 - 15) a robí dobre svojmu blížnemu (Mt 25, 3 a nasl.), je Bohu milý. V Skutkoch apoštolov počujeme z úst Petra toto slávnostné vyhlásenie: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“  (Sk 10, 34 - 35).



Aj prívrženci iných náboženstiev vo všeobecnosti veria, „lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (Hebr 11, 6); uvedomujú si teda to, čo Písmo považuje za základnú a spoločnú skutočnosť každej viery. To sa, samozrejme, osobitným spôsobom týka našich židovských bratov, ktorí veria v toho istého Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, v ktorého veríme aj my.



Hlavný dôvod nášho optimizmu sa však nezakladá na tom dobre, ktoré sú prívrženci iných náboženstiev schopní vykonať, na ich skutkoch, ale na „mnohotvárnej Božej milosti“ (porov. 1 Pt 4, 10). Niekedy cítim potrebu priniesť obetu svätej omše za všetkých, ktorí sú spasení vďaka Kristovým zásluhám, ale nepoznajú ho a nemôžu mu poďakovať. Nabáda nás k tomu aj liturgia. V IV. eucharistickej modlitbe sa k modlitbe za pápeža, biskupa a veriacich pridáva modlitba: [pamätaj] „na všetok svoj ľud a na všetkých, čo ťa hľadajú s úprimným srdcom“.



Boh má oveľa viac spôsobov záchrany, než si dokážeme predstaviť. Ustanovil „kanály“ svojej milosti, ale neviaže sa iba k nim. Jedným z týchto „mimoriadnych“ prostriedkov spásy je utrpenie. Po tom, čo ho Kristus vzal na seba a vykúpil ho, je aj ono svojím spôsobom univerzálnou sviatosťou spásy. Ten, ktorý zostúpil do vôd Jordánu a posvätil ich pre každý krst, zostúpil aj do vôd súženia a smrti a urobil z nich potenciálne nástroje spásy. Záhadným spôsobom každé utrpenie – nielen utrpenie veriacich – určitým spôsobom dopĺňa „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu“ (Kol 1, 24). Cirkev slávi Sviatok Svätých neviniatok, hoci oni ani nevedeli, že trpia pre Krista!



Veríme, že všetci, ktorí sú spasení, sú spasení vďaka Kristovým zásluhám: „lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Jedna vec je však tvrdiť, že Kristus je nevyhnutný pre spásu, a druhá, že viera v Krista je nevyhnutná pre spásu.



Je teda zbytočné pokračovať v ohlasovaní evanjelia každému stvoreniu? Ani zďaleka! Je potrebné zmeniť motív, nie samotné ohlasovanie. Musíme pokračovať v ohlasovaní Krista; ani nie tak z negatívneho dôvodu – pretože inak bude svet odsúdený – ale z pozitívneho dôvodu: kvôli nesmiernemu daru, ktorý Ježiš predstavuje pre každého človeka. Medzináboženský dialóg nie je protikladom evanjelizácie, ale určuje jej štýl. Takýto dialóg - napísal sv. Ján Pavol II. v Redemptoris missio – „je časťou poslania Cirkvi hlásať evanjelium“.



Kristov mandát: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) alebo „učte všetky národy“ (Mt 28, 19) si zachováva svoju večnú platnosť, ale treba ho chápať v historickom kontexte. Sú to slová, ktoré treba vzťahovať na dobu, keď boli vyslovené a napísané, keď „celému svetu“ a „všetkým národom“ znamenalo, že Ježišovo posolstvo bolo určené nielen Izraelu, ale aj zvyšku sveta. Tieto slová platia vždy pre každého, ale voči tým, ktorí už patria k nejakému náboženstvu, je potrebná úcta, trpezlivosť a láska. František z Assisi to pochopil a uviedol do praxe. Predpokladal dva spôsoby, ako postupovať voči „Saracénom a iným neveriacim“, ako ich nazýva. V jeho Regule (non bollata) píše:



Bratia, ktorí idú medzi neveriacich, sa môžu medzi nimi duchovne správať dvoma spôsobmi. Jedným zo spôsobov je, aby sa nehádali a nespochybňovali, ale aby sa kvôli Bohu podriadili každému ľudskému stvoreniu a vyznávali, že sú kresťania. Iný spôsob je, že keď vidia, že sa to Pánovi páči, nech hlásajú Božie slovo, aby verili v Boha, všemohúceho Otca, Syna a Ducha Svätého, Stvoriteľa všetkého, a v Syna, Vykupiteľa a Spasiteľa.[3]



Výzva vedy



S touto otvorenosťou srdca sa teraz vráťme k našej kresťanskej viere. Veľká výzva, ktorej čelí viera v dnešnej dobe, neprichádza ani tak zo strany filozofie ako v minulosti, ale zo strany vedy. Pred niekoľkými mesiacmi sa objavila senzačná správa. Teleskop vypustený do vesmíru 25. decembra 2021 a umiestnený vo vzdialenosti jeden a pol milióna kilometrov od Zeme poslal 12. júla tohto roku nevídané zábery vesmíru, ktoré vyvolali vo vedeckom svete údiv.



„Nový teleskop,“ píše sa v správach, „otvoril nové okno do vesmíru, ktoré nás môže katapultovať do obdobia tesne po prvotnom Veľkom tresku. Je to najdetailnejší pohľad na raný vesmír, aký bol kedy získaný. Predstavuje prvú ochutnávku novej revolučnej astronómie, ktorá nám odhalí vesmír tak, ako sme ho ešte nikdy nevideli.“



Boli by sme hlúpi a nevďační, keby sme neboli aj my spravodlivo hrdí za tento, ako aj za všetky ostatné vedecké objavy ľudstva. Ak viera – rovnako ako počúvanie – pochádza aj z úžasu, tieto vedecké objavy by nemali znižovať možnosť viery, ale naopak ju zvyšovať. Keby žalmista žil dnes, spieval by s ešte väčším nadšením: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2) a František z Assisi: „Buď pochválený, môj Pane, so všetkými svojimi stvoreniami“.



Boh nám chcel dať hmatateľné znamenie svojej nekonečnej veľkosti prostredníctvom nekonečnosti vesmíru a chcel nám dať znamenie svojej „neuchopiteľnosti“ prostredníctvom najmenšej častice hmoty, ktorá si – ako nás ubezpečuje fyzika – aj tak zachováva svoju „neurčitosť“. Vesmír sa nevytvoril sám. Rozhoduje kvalita bytia, nie kvantita, a kvalitou stvorenia je, že je... stvorené! Miliardy galaxií vzdialených od seba miliardy svetelných rokov nemôžu túto vlastnosť zmeniť.



Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry, tieto úvahy o viere a vede nepredkladáme preto, aby sme presvedčili neveriacich vedcov (z ktorých tu nikto nie je prítomný a ani nebude čítať tieto slová), ale aby sme sa my, veriaci, utvrdili vo viere a nenechali sa rušiť krikom protichodných hlasov. Je to ten istý cieľ, pre ktorý svätý Lukáš hovorí „vznešenému Teofilovi“, že napísal svoje evanjelium, aby poznal – ako hovorí – „spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.“ (Lk 1, 4).



Tvárou v tvár tomu, že sa nám pred očami odkrývajú nekonečné rozmery vesmíru, je pre nás kresťanov najväčším skutkom viery nie veriť, že všetko stvoril Boh, ale veriť, že „všetko je stvorené skrze Krista a pre Krista“ (porov. Kol 1, 16), že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). Kresťan má oveľa presvedčivejší dôkaz o Bohu, ako je dôkaz odvodený z vesmíru: osobu a život Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstanie.



Veriaci nie sú ako pštrosy. Neskrývame si hlavy do piesku, aby sme nič nevideli. S každým človekom zdieľame rozpaky pred mnohými záhadami a protirečeniami vesmíru: evolúcie, histórie, i samotnej Biblie... Sme však schopní prekonať rozpaky istotou, ktorá je silnejšia ako všetky neistoty: dôveryhodnosťou osoby Ježiša Krista, jeho života a jeho slova. Úplná a radostná istota neprichádza pred vierou, ale až po nej. Je to tak správne, pretože inak by viera bola bezvýznamná, stratila by svoju hodnotu a zásluhu.



 



Spravodlivý žije z viery



Viera je jediným kritériom, ktoré nás môže priviesť k spravodlivému vzťahu nielen k vede, ale aj k histórii. Keď svätý Pavol hovorí o viere, ktorá ospravedlňuje, cituje slávne Habakukovo orákulum: „spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť [pre vieru]“ (Hab 2, 4). Čo Boh myslí týmto prorockým slovom, keďže ho vyslovuje sám Boh?



Posolstvo sa začína prorokovým nárekom nad porážkou spravodlivosti a nad tým, že Boh akoby zhora nečinne sledoval násilie a útlak. Boh odpovedá, že toto všetko sa končí, pretože čoskoro príde nová pohroma – Chaldejci – a zmetie všetko a všetkých. Prorok sa proti tomuto riešeniu búri. Je to Božia odpoveď? Jeden útlak nahrádza iný útlak?



Ale práve tu Boh čakal na proroka. „Hľa, nadúva sa, v kom nie je duša priama, spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť“ (Hab 2, 2 - 4). Od proroka sa žiada, aby urobil krok viery. Boh nerieši záhadu dejín, ale žiada ľudí, aby napriek všetkému dôverovali jemu a jeho spravodlivosti. Riešenie nespočíva v ukončení skúšky, ale v posilnení viery.



Dejiny sú nepretržitým bojom medzi dobrom a zlom, v ktorom zlí víťazia a spravodliví trpia. Stabilné víťazstvo dobra nad zlom sa nenachádza v samotných dejinách, ale mimo nich. Zanechajme všetky formy milenarizmu. Boh je však taký zvrchovaný a ovláda udalosti, že aj bezbožníkov nechá kľučkovať, aby slúžili jeho tajomným plánom. Áno, áno, je to pravda: Boh píše rovno aj na krivých čiarach! Riešenia môžu unikať z rúk ľuďom, ale nie Bohu.



Posolstvo Habakuka je mimoriadne aktuálne. V posledných rokoch minulého storočia ľudstvo zažilo oslobodenie od utláčateľskej moci komunistických totalitných systémov. Nemali sme však čas vydýchnuť si, a už sa vo svete objavili ďalšie nespravodlivosti a násilie. Boli aj takí, ktorí na konci „studenej vojny“ naivne verili, že triumf demokracie už definitívne uzavrie cyklus veľkých prevratov a že dejiny budú pokračovať vo svojom behu bez ďalších veľkých prevratov. Takúto tézu čoskoro žalostne vyvrátili udalosti, keď sa objavili ďalšie diktatúry a vypukli ďalšie vojny, počnúc „vojnou v Perzskom zálive“ až po prebiehajúcu nešťastnú vojnu na Ukrajine.



V tejto situácii sa aj v nás vynára prorokova srdečná otázka: „Pane, dokedy? Ty s takými čistými očami, čo nemôžeš strpieť zlo! Ako je možné, že je na svete toľko násilia, toľko ľudských tiel vychudnutých hladom, toľko krutosti, a ty nezasiahneš?“ Božia odpoveď je stále rovnaká: podľahne pesimizmu a pohorší sa ten, kto nemá svoje srdce zakorenené v Bohu, zatiaľ čo spravodlivý bude žiť z viery, nájde odpoveď vo svojej viere. Pochopí, čo mal Ježiš na mysli, keď pred Pilátom povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36).



Vštepme si však do hlavy a pripomínajme to svetu, keď to bude potrebné: Boh je spravodlivý a svätý, nedovolí, aby zlo malo posledné slovo a aby sa zločinci vyvliekli. Na konci dejín bude súd, „otvorí sa napísaná kniha, v ktorej je všetko obsiahnuté a podľa ktorej sa bude súdiť svet“  (Liber scriptus proferetur - in quo totum continetur - unde mundus judicetur)[4].



Prvý súd – nedokonalý, ale pred očami všetkých, veriacich aj neveriacich – sa už v dejinách koná. Na dobrodincov ľudstva, ktorí sa zaslúžili o pokrok svojej krajiny a o svetový mier, sa z generácie na generáciu spomína s úctou a požehnaním; meno tyranov a zloduchov naďalej sprevádza opovrhnutie a potupa. Ježiš navždy obrátil úlohy. „Je víťazom, lebo sa stal obeťou“, tak definuje Ježiša Augustín: Victor quia victima. Vo svetle večnosti – ale často aj histórie – nie sú skutočnými víťazmi kati, ale ich obete.



To, čo môže Cirkev urobiť, aby sa pasívne nepozerala na vývoj dejín, je postaviť sa proti útlaku a šikanovaniu, aby sa vždy, „načas i mimo času“, postavila na stranu chudobných, slabých, obetí, tých, ktorí znášajú najväčšie bremeno každého nešťastia a každej vojny.



Cirkev môže tiež odstrániť jeden z faktorov, ktorý vždy podnecoval konflikty, a to súperenie medzi náboženstvami, povestné „náboženské vojny“. Z porozumenia a lojálnej spolupráce medzi veľkými náboženstvami môže vzísť morálny impulz, ktorý vtlačí dejinám nový smer, ktorý márne čakáme od politických síl. V tomto zmysle treba považovať za užitočné iniciatívy, ako sú tie, ktoré inicioval svätý Ján Pavol II. a ktoré dnes urýchľuje pápež František, zamerané na konštruktívny dialóg medzi náboženstvami.



Viera je zbraňou Cirkvi. Aj Cirkev, podobne ako spravodlivý muž u Habakuka, „žije zo svojej viery“. Rím už dávno nie je caput mundi [hlavným mestom sveta], ale musí zostať caput fidei, hlavným mestom viery. Nielen v pravovernosti viery, ale aj v intenzite a v radikálnosti viery. To, čo veriaci u kňaza a farára okamžite pochopia, je, či „verí“, či verí v to, čo hovorí a čo slávi. V súčasnosti sa vo veľkej miere využíva bezdrôtový prenos (WiFi, ako sa nazýva v angličtine). Takto sa tiež najlepšie odovzdáva viera: bezdrôtovo, bez množstva slov a argumentov, ale prostredníctvom prúdu milosti, ktorý vzniká medzi dvoma duchmi.



Najväčším skutkom viery, ktorý môže Cirkev urobiť – po tom, čo sa modlila a urobila všetko, čo bolo možné, aby sa vyhla konfliktom alebo ich ukončila – je obrátiť sa na Boha s úplnou dôverou a pokojnou odovzdanosťou a opakovať s apoštolom: „Viem, komu som uveril!“ - Scio cui credidi (2 Tim 1, 12).  Boh sa nikdy nestiahne, aby nechal padnúť do prázdna tých, ktorí sa mu vrhnú do náručia.



Svätý Otec, ctihodní otcovia, bratia a sestry, poďme teda v ústrety Kristovi, ktorý prichádza, s úkonom viery, ktorý je zároveň Božím prísľubom, teda proroctvom: „Svet je v Božích rukách, a keď človek zneužívajúc svoju slobodu dosiahne dno, zasiahne, aby ho zachránil.“ Áno, zasiahne, aby ho zachránil! Preto pred dvetisíc dvadsiatimi dvoma rokmi prišiel na svet.



[1]  Ambróz, Komentár k Žalmu 118, XII, 14.

[2] Gregor Veľký, Homílie o Ezechielovi, II, 7 (PL 76, 1018).

[3] Porov. Regola non Bollata, kap. XVI (Františkánske pramene, 43).

[4] Sekvencia Dies irae.



_

Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14:10.




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024