Vatikán 14. novembra (RV) Práca vo výchove kandidátov kňazstva si vyžaduje ľudí so schopnosťou blízkosti a duchovného rozlišovania, zdôraznil pápež František pri stretnutí s rektormi a vychovávateľmi z kňazských seminárov Latinskej Ameriky.
„Celá kňazská formácia, obzvlášť formácia budúcich duchovných pastierov, je v centre evanjelizácie,“ skonštatoval pápež František pri stretnutí s rektormi a formátormi kňazských seminárov z krajín Latinskej Ameriky vo štvrtok 10. novembra vo Vatikáne. Pripomenul, že práve kňazi, ktorí sa dnes formujú, „budú v nasledujúcich desaťročiach vďaka rýdzosti svojej odpovede na špecifické povolanie animovať a viesť svätý Boží ľud, aby bol v Kristovi sviatosťou alebo znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“
Pápež František odovzdal prítomným rektorom a formátorom svoje podnety na papieri pre hlbšie štúdium. Na kľúčové body ich upozornil spontánnymi slovami. Zvlášť zdôraznil, že na to, aby mohol formátor reagovať na pokušenie rigídnosti, musí mať pri sprevádzaní bohoslovcov schopnosť rozlišovať: „Rozlišovanie predpokladá ticho, predpokladá modlitbu, predpokladá sprevádzanie, schopnosť trpieť, predpokladá nemať vopred hotovú odpoveď“.
Formátor sa má vyznačovať postojom blízkosti, zdôraznil pápež František a pripomenul štyri rozmery blízkosti u kňaza: blízkosť Bohu, blízkosť biskupovi, blízkosť medzi kňazmi a blízkosť Božiemu ľudu.
Programový text „Dar povolania ku kňazstvu“
Medzi podnetmi v odovzdanom texte Svätý Otec poukázal na dokument Kongregácie pre klerikov z roku 2016 s názvom Dar povolania ku kňazstvu (Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis - RFIS):
„Chcel by som zdôrazniť, že Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, „Dar povolania ku kňazstvu“, uchováva veľký prínos apoštolskej exhortácie Pastores dabo vobis od sv. Jána Pavla II. Tento rok si pripomíname jej 30. výročie vydania, a to po VIII. riadnom generálnom zhromaždení biskupov, ktoré sa zaoberalo témou „Formácia kňazov v dnešných podmienkach“.
Táto exhortácia výslovne ponúka integrálnu antropologickú víziu, ktorá súčasne a vyvážene zohľadňuje štyri rozmery prítomné v osobe seminaristu: ľudský, intelektuálny, duchovný a pastoračný.
Na druhej strane samotné Ratio fundamentalis potvrdzuje perspektívu môjho cteného predchodcu pápeža Benedikta XVI., ktorý v motu proprio Ministrorum institutio zdôraznil, že formácia seminaristov prirodzeným spôsobom pokračuje v trvalej formácii kňazov, pričom oboje tvorí jednu realitu.“
Pápež František ďalej pripomína štyri charakteristiky formácie, čiže výchovy kňazov, o ktorých hovorí dokument „Dar povolania ku kňazstvu“: táto formácia má byť jednotná, celostná, komunitná a misijná.
Svätý Otec pri tejto príležitosti zvlášť zdôraznil komunitný rozmer:
„V tomto kontexte by som chcel poukázať na to, že jednou z najdôležitejších výziev, ktorým dnes čelia kňazské formačné domy, je byť skutočnými kresťanskými komunitami, čo predpokladá nielen koherentný formačný projekt, ale aj primeraný počet seminaristov a formátorov, aby sa zabezpečila skutočne komunitná skúsenosť vo všetkých rozmeroch formácie.
Táto výzva si nezriedka vyžaduje úsilie vytvoriť alebo spevniť medzidiecézne, provinčné alebo regionálne semináre. Ide o úlohu, ktorej sa musia biskupi chopiť synodálne, zvlášť na úrovni regionálnych alebo národných biskupských konferencií, a vy ste tu povolaní k oddanej a aktívnej spolupráci.“
Cieľom nie je formovať „superhrdinov“
Pokiaľ ide o úlohu samotných formátorov, pápež František píše:
„Je potrebné byť opatrní, pretože vaším poslaním nie je formovať „superhrdinov“, ktorí tvrdia, že všetko vedia, ovládajú a sú sebestační, ale naopak, formovať ľudí, ktorí s pokorou nasledujú plán, ktorý si zvolil Boží Syn, a tým je cesta vtelenia.“
Ľudský rozmer kňazskej formácie nie je len čisto školou cností, ale celostným osobnostným dozrievaním vďaka Božej milosti, pripomína pápež František:
„Jednou z najdôležitejších úloh v procese formácie kňaza je postupné „čítanie“ vlastného životného príbehu vo svetle viery. Táto prozreteľnostná vízia vlastnej cesty je hlavným predmetom osobného a cirkevného rozlišovania povolania. V skutočnosti ho musí najprv každý seminarista a neskôr každý kňaz s rôznymi akcentmi a odtienkami neustále aktualizovať, najmä v najdôležitejších okolnostiach vlastnej kňazskej cesty (porov. RFIS, č. 59 a 69).
Konfrontovanie sa s tými, ktorí ho v tomto procese sprevádzajú, a to v rámci vnútorného i vonkajšieho fóra, mu umožní prekonať pokušenie subjektivistického sebaklamu a umožní posúdiť oveľa širšie a objektívnejšie perspektívy.“
Dialóg s Pánom
Kritériom, na ktoré tu pápež František zvlášť poukazuje, je schopnosť dialógu:
„Jedným z ukazovateľov ľudskej a duchovnej zrelosti je rozvoj a upevnenie schopnosti načúvania a umenia dialógu, ktoré sú prirodzene zakotvené v živote modlitby, kde kňaz denne vstupuje do dialógu s Pánom, a to aj vo chvíľach suchoty a zmätenosti.
Pre službu, ktorú kňaz poskytuje svojim bratom a sestrám, zvlášť pre prácu formátora, je táto dispozícia načúvania a vcítenia sa do druhých viac než len nástrojom evanjelizácie, ale je prostredím, v ktorom jeho služba klíči, prekvitá a prináša ovocie.“
Pre toho, kto sa venuje formovaniu adeptov na kňazstvo to podľa slov Svätého Otca znamená nasledovné:
„Ak to zhrnieme, život formátora, jeho neustály ľudský a duchovný rast ako Kristovho učeníka-misionára a ako kňaza, udržiavaný a podporovaný Božou milosťou, je nepochybne základným faktorom, ktorý má k dispozícii na účinnú službu seminaristom a ostatným kňazom v ich pripodobňovaní sa Kristovi, Služobníkovi a Dobrému pastierovi.“