Vatikán 13. ovembra (RV) Prinášame homíliu pápeža Františka pri svätej omši vo Svetový deň chudobných v nedeľu 13. novembra 2022. Pri koncelebrovanom eucharistickom slávení o Vatikánskej bazilike mali osobitné miesto ľudia v núdzi a charitatívni pracovníci, ktorí sa im venujú v rámci Katolíckej charity Rím, Komunity Sant'Egidio a ďalších dobročinných združení.
Pri oltári celebroval arcibiskup Rino Fisichella z Dikastéria pre evanjelizáciu, ktoré pri tejto príležitosti vo Vatikáne zorganizovalo aj týždeň bezplatnej zdravotnej starostlivosti a nedeľný obed pre ľudí v núdzi. Aula Pavla VI. sa opäť zmenila na jedáleň, v ktorej spolu so Svätým Otcom zasadlo k obedu okolo 1300 ľudí v núdzi. Pohostenie zabezpečilo niekoľko sponzorských firiem v koordinácii Dikastéria pre evanjelizáciu.
Homília Svätého Otca v plnom znení
13. novembra 2022, 33. cezročná nedeľa C
Zatiaľ čo niektorí hovoria o vonkajšej kráse chrámu a obdivujú jeho kamene, Ježiš prebúdza pozornosť na pohnuté a dramatické udalosti, ktoré poznačujú ľudské dejiny. Totiž kým chrám postavený ľudskými rukami sa pominie, tak ako sa pomíňa všetko z tohto sveta, je dôležité vedieť rozpoznávať čas, v ktorom žijeme, aby sme zostali učeníkmi evanjelia aj uprostred dejinných zvratov.
A aby nám Pán ukázal, ako máme rozlišovať, ponúka nám dve povzbudenia - nedajte sa oklamať a vydávajte svedectvo.
Prvé, čo Ježiš hovorí svojim poslucháčom, ktorí sa zaujímajú o to, „kedy“ a „ako“ sa odohrajú desivé udalosti, o ktorých hovorí, je: „Dávajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: «To som ja» a «Ten čas je už blízko». Nechoďte za nimi!“ (Lk 21,8). A dodáva: „Keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa“ (v. 9). A toto nám v aktuálnej chvíli dobre padne. Od akého klamu nás teda chce Ježiš oslobodiť? Od pokušenia čítať najdramatickejšie udalosti poverčivým alebo katastrofickým spôsobom, akoby sme už boli blízko koncu sveta a už sa nám neoplatilo venovať sa niečomu dobrému.
Ak takto uvažujeme, necháme sa viesť strachom a možno potom s chorobnou zvedavosťou hľadáme odpovede v povedačkách veštcov alebo v horoskopoch, ktorých je vždy plno – a dnes toľkí kresťania chodia navštevovať veštcov, vyhľadávajú horoskopy ako keby to bol hlas Boží –, alebo sa zase spoliehame na fantazijné teórie vyplodené nejakým najnovším «mesiášom», spravidla vždy porazenecké a konšpiratívne – aj psychológia komplotu je zlá, škodí nám.
Tu nie je Pánov Duch: ani vo vyhľadávaní „guru“, ani v tomto duchu komplotu. Tam nie je Pán. Ježiš nás varuje: „Nedajte sa oklamať“, nenechajte sa zaslepiť dôverčivou zvedavosťou, nestavajte sa k udalostiam hnaní strachom, ale radšej sa naučte čítať dianie očami viery, v istote, že keď zostanete blízko Boha, „ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (v. 18).
Ak sú ľudské dejiny plné dramatických udalostí, bolestných situácií, vojen, nepokojov a nešťastia, je rovnako pravda - hovorí Ježiš - že to všetko nie je koniec (porov. v. 9); to nie je dôvod, aby sme sa nechali ochromiť strachom alebo podľahli porazenectvu tých, ktorí si myslia, že všetko je už stratené a nemá zmysel sa v živote snažiť. Pánov učeník sa nenechá znechutiť rezignáciou, nepodlieha skľúčenosti ani v tých najťažších situáciách, pretože jeho Boh je Bohom vzkriesenia a nádeje, ktorý vždy pozdvihuje. S ním sa vždy dá pozdvihnúť zrak a znovu začať odznova.
Kresťan sa teda tvárou v tvár skúške – akejkoľvek skúške, kultúrnej, historickej či osobnej – pýta: „Čo nám Pán hovorí prostredníctvom tejto chvíle krízy?“. Aj ja si dnes kladiem túto otázku: Čo nám hovorí Pán, zoči-voči tejto tretej svetovej vojne? Čo nám Pán hovorí? A zatiaľ čo sa dejú zlé udalosti, ktoré spôsobujú chudobu a utrpenie, kresťan sa pýta sám seba: „Čo konkrétne môžem urobiť dobrého?“
Neutečme, položme si tú otázku: Čo mi hovorí Pán a čo dobrého môžem vykonať?
Nie je náhoda, že Ježišovo druhé povzbudenie po slovách „nedajte sa oklamať“ je pozitívne. Hovorí: „Takto budete mať príležitosť vydať svedectvo“ (porov. v. 13). Príležitosť vydať svedectvo. Chcel by som zdôrazniť toto krásne slovo: príležitosť. Znamená to mať príležitosť urobiť niečo dobré, vychádzajúc zo životných okolností, aj keď nie sú ideálne.
Je to krásne, typicky kresťanské umenie: nezostať obeťami toho, čo sa deje – kresťan nie je obeť a psychológia viktimizmu, obetníctva, je zlá, škodí nám –, ale chopiť sa príležitosti, ktorá sa skrýva vo všetkom, čo sa nám prihodí, toho dobra, ktoré sa dá budovať aj sprostred negatívnych situácií. Každá kríza je šancou a ponúka príležitosti na rast.
Pretože každá kríza je otvorená Božej prítomnosti, prítomnosti ľudskosti. Ale čo nám robí zlý duch? Chce, aby sme premenili krízu na konflikt, a konflikt je vždy uzavretý, bez horizontu a bez cesty východiska. Nie. Prežívajme krízu ako ľudské osoby, ako kresťania, nepremieňajme ju na konflikt, pretože každá kríza je šancou a ponúka príležitosť na rast.
Uvedomíme si to, ak si nanovo prejdeme svoj osobný príbeh. V živote často najdôležitejšie kroky vpred robíme práve v určitých krízových situáciách, vo chvíľach skúšky, straty kontroly, neistoty. A tak chápeme pozvanie, ktoré dnes Ježiš adresuje priamo mne, tebe, každému z nás: Keď vidíš okolo seba znepokojujúce udalosti, keď povstávajú vojny a konflikty, keď sa prihodia zemetrasenia, hlad a mor, čo robíš? – Čo robím? – Ideš sa rozptýliť, aby si na to nemyslel? Ideš sa zabaviť, aby ťa to nevtiahlo? Pustíš sa cestou svetáctva, dať ruky preč, nebrať si k srdcu tieto dramatické situácie? Odvrátiš pohľad, aby si to nevidel? Prispôsobíš sa submisívne a rezignovane tomu, čo sa deje? Alebo sa tieto situácie stávajú príležitosťou svedčiť o evanjeliu?
Dnes sa každý z nás musí sám seba spytovať, zoči-voči toľkým pohromám, zoči-voči tejto tak ukrutnej tretej svetovej vojne, zoči-voči hladu toľkých detí, množstva ľudí: Môžem vyplytvať, premárniť peniaze, premárniť svoj život, premárniť zmysel môjho života, a nenabrať odvahu vykročiť vpred?
Bratia a sestry, v tento Svetový deň chudobných je Ježišovo slovo silným napomenutím, aby sme prelomili vnútornú hluchotu, ktorú máme my všetci a ktorá nám bráni počuť pridusený krik bolesti tých najslabších. Aj dnes žijeme v zranených spoločnostiach a sme svedkami, tak ako nám to hovorí evanjelium, scenárov násilia – stačí si pomyslieť na tie ukrutnosti, ktoré trpí ukrajinský ľud –, nespravodlivosti a perzekúcie. Okrem toho musíme čeliť kríze spôsobenej klimatickými zmenami a pandémiou, ktorá za sebou zanechala stopy neduhov nielen fyzických, ale aj psychologických, ekonomických a sociálnych.
Aj dnes, bratia a sestry, vidíme, ako povstáva národ proti národu a s úzkosťou sledujeme, ako sa konflikty prudko stupňujú, ako hrôzy vojny spôsobujú smrť mnohých nevinných ľudí a znásobujú jed nenávisti. Aj dnes, oveľa viac ako včera, toľko bratov a sestier, skúšaných a znechutených, migruje za nádejou a toľko ľudí žije v neistote kvôli nedostatku práce alebo nespravodlivým a nedôstojným pracovným podmienkam.
A aj dnes, bratia a sestry, sú chudobní najťažšie postihnutými obeťami každej krízy. Ale ak je naše srdce otupené a ľahostajné, nedokážeme počuť ich slabý výkrik bolesti, plakať spolu nimi a pre nich, vidieť, koľko samoty a úzkosti sa skrýva aj v zabudnutých kútoch našich miest. Treba ísť do kútov miest, do týchto skrytých, tmavých kútov: tam vidno toľkú biedu a toľko bolesti, a toľko odpisovanej chudoby.
Osvojme si to silné a jasné evanjeliové pozvanie nedať sa oklamať. Nepočúvajme prorokov skazy, nenechajme sa okúzliť vábničkami populizmu, ktorý účelovo využíva potreby ľudí a navrhuje riešenia, ktoré sú príliš jednoduché a unáhlené. Nenasledujme falošných „mesiášov“, ktorí v mene zisku hlásajú recepty užitočné len na zvýšenie bohatstva zopár ľudí a odsudzujú chudobných na vytisnutie na okraj.
Naopak, vydávajme svedectvo: rozsvieťme svetlá nádeje uprostred temnoty; využime v dramatických situáciách príležitosti svedčiť o evanjeliu radosti a budovať bratský svet, aspoň trochu bratskejší; odvážne sa angažujme za spravodlivosť, zákonnosť a pokoj, stojac vždy po boku najslabších. Neujdime, aby sme sa bránili pred históriou, ale bojujme, aby sme tejto histórii, ktorú prežívame, dali inú tvár.
A kde na to všetko vziať silu? V Pánovi. V dôvere v Boha, ktorý je Otcom, ktorý bdie nad nami. Ak mu otvoríme svoje srdce, on v nás rozhojní schopnosť milovať. Toto je cesta: rásť v láske. Veď Ježiš po tom, ako hovoril o scenároch násilia a teroru, zakončuje slovami: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (v. 18). Ale čo to znamená? Že on je s nami, že on je naším ochrancom, on kráča s nami. Mám túto vieru?
Máš túto vieru, že Pán kráča s tebou? Toto si musíme stále opakovať, najmä v najbolestnejších chvíľach: Boh je Otec a je mi po boku, pozná ma a miluje, bdie nado mnou a nespí, stará sa o mňa a s ním sa mi ani vlas z hlavy nestratí.
A ja, ako na to odpovedám? Hľadiac na bratov a sestry, ktorí sú v núdzi, hľadiac na túto kultúru vyraďovania, ktorá odpisuje chudobných, ktorá vyraďuje ľudí s menšími možnosťami, ktorá vyraďuje starých, ktorá vyraďuje nenarodených... Hľadiac na toto všetko, čo cítim, že ako kresťan musím urobiť v tejto chvíli?
Ním milovaní sa rozhodnime milovať tých najodpisovanejších synov a dcéry. Pán je tam. Je jedna stará tradícia, aj tu, v talianskych dedinkách, ktorú niektorí stále zachovávajú: pri štedrovečernom stole nechať voľné miesto pre Pána, ktorý určite zaklope na dvere v osobe chudobného človeka v núdzi. A tvoje srdce má vždy voľné miesto pre týchto ľudí? Má moje srdce voľné miesto pre týchto ľudí? Alebo sme takí zaneprázdnení priateľmi, spoločenskými udalosťami, povinnosťami? Nikdy nemáme pre týchto ľudí voľné miesto.
Starostlivo sa ujmime chudobných, v ktorých je Kristus, ktorý sa stal pre nás chudobným (porov. 2 Kor 8,9). On sa stotožňuje s chudobným človekom. Cíťme sa povolaní zasadiť sa, aby sa im nestratil ani vlas na hlave. Nemôžeme zostať, tak ako tí, o ktorých hovorí evanjelium, pri obdivovaní krásnych kameňov chrámu bez toho, aby sme uznali skutočný Boží chrám, ľudskú bytosť, muža a ženu, najmä človeka chudobného, v ktorého tvári, v ktorého príbehu, v ktorého ranách je Ježiš. On to povedal. Nikdy na to nezabudnime.
Preložili: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka