Bahrajn/Rím 10. novembra (RV) Počas spiatočného letu z Bahrajnu do Ríma v nedeľu 6. novembra sa pápež František venoval novinárom. Pri 50-minútovej tlačovej konferencii odpovedal aj na otázku o boji za práva žien, pričom zdôraznil nielen rovnoprávnosť, ale aj nezastupiteľnú komplementárnu rolu ženy v spoločnosti. „Sme mačisti, a to je mrzké,“ skonštatoval pápež František a zdôraznil, že spoločnosť, ktorá nedáva ženám miesto vo verejnom živote, sama seba ochudobňuje.
Rovnoprávnosť žien a ich nezastupiteľná úloha
Carol Glatz z americkej spravodajskej agentúry Catholic News Service (CNS) sa pápeža opýtal:
„Počas tejto cesty do Bahrajnu ste hovorili o základných právach vrátane práv žien, o ich dôstojnosti, o práve na ich miesto v spoločenskej a verejnej sfére a ako vždy ste povzbudili mladých ľudí k odvahe ozvať sa a napredovať v budovaní spravodlivejšieho sveta. Vzhľadom na situáciu v blízkom Iráne, kde prebiehajú protesty vyvolané niektorými ženami a mnohými mladými ľuďmi, ktorí chcú viac slobody, podporujete túto angažovanosť žien a mužov, ktorí požadujú základné práva, ktoré sa nachádzajú aj v dokumente o ľudskom bratstve?“
Pápež František:
„Musíme si povedať pravdu: boj za práva žien je stále trvajúcim zápasom. Pretože na niektorých miestach sa žene dostáva rovnoprávnosť s mužmi, ale na iných nie. Nie je to tak? Spomínam si na 50-te roky, keď sa v mojej krajine bojovalo za občianske práva žien, aby ženy mohli voliť – pretože približne do 50-tych rokov u nás volili len muži. A myslím aj na rovnaký, dobre známy zápas za volebné právo žien v Spojených štátoch.
Ale prečo – pýtam sa – musí žena tak tvrdo bojovať, aby sa zachovávali jej práva? Existuje jedna legenda – neviem, či je to legenda – o pôvode šperkov u žien, ktorá vysvetľuje krutosť mnohých situácií voči ženám. Hovorí sa, že žena nosí veľa šperkov, pretože v nejakej krajine – už si nepamätám, azda to má historický základ – existoval zvyk, že keď mal manžel ženy plné zuby, povedal jej „odíď!“ a ona si už nemohla prísť nič vziať. Musela odísť s tým, čo mala pri sebe. A tak si hromadili zlato, aby si aspoň niečo zobrali so sebou. Hovorí sa, že to je pôvod šperkov. Neviem, či je to pravda alebo nie, ale ako obraz nám to pomôže.
Práva sú niečo zásadne dôležité. Ako je možné, že dnes, dnes!, vo svete nedokážeme zastaviť tragédiu ženskej obriezky? Veď to je hrozné! Dnes! To, že existuje táto prax, že to ľudstvo nedokáže zastaviť, je zločin, kriminálny čin! Podľa dvoch komentárov, čo som počul, sú ženy buď materiálom „použi a odhoď“ – to je drsné! – alebo sú „chráneným druhom“. Nuž rovnosť medzi mužmi a ženami ešte stále nie je čímsi univerzálnym. Dochádza k takýmto prípadom, že ženy sú druhotriedne alebo menejcenné.
Musíme v tejto veci naďalej bojovať, pretože ženy sú darom. Boh nestvoril muža a potom mu nedal pre zábavu akéhosi psíka. Nie! Stvoril ich dvoch, rovnocenných: muža a ženu. A to, čo Pavol napísal v jednom zo svojich listov o vzťahu muža a ženy, čo sa nám dnes zdá staromódne, bolo v tej chvíli tak revolučné, až škandálne: vernosť muža voči žene a to, aby muž dbal o ženu ako o vlastné telo. A to bolo v tom čase niečo revolučné! Všetky práva žien vyplývajú z tejto rovnosti. A spoločnosť, ktorá nie je schopná dať žene miesto, ktoré jej patrí, sa nepohne vpred. Máme s tým skúsenosti.
V knihe Torniamo a sognare (Poďme spolu snívať), ktorú som napísal, je napríklad časť o hospodárstve: na svete sú práve teraz ženy ekonómky, ktoré zmenili ekonomickú víziu a sú schopné ju posunúť ďalej. Pretože majú iný dar. Vedia spravovať veci iným spôsobom, ktorý nie je horší, ale komplementárny, doplnkový. Raz som sa rozprával s istou ženou na čele vlády, skvelou šéfkou vlády, matkou niekoľkých detí, ktorá veľmi úspešne vyriešila veľmi zložitú situáciu. Spýtala som sa jej: „Povedzte mi, pani, ako ste vyriešili takú ťažkú situáciu?“ Začala takto mlčky pohybovať rukami a povedala mi: „Tak, ako to my matky robíme.“
Žena má svoj vlastný spôsob riešenia problému, ktorý nie je spôsobom muža. A obe cesty musia fungovať spoločne: žena rovná mužovi pracuje pre spoločné dobro s tou intuíciou, ktorú majú ženy. Videl som, že vo Vatikáne vždy, keď sa do práce vloží žena, veci sa zlepšia. Napríklad zástupkyňou (generálnou sekretárkou) vatikánskeho Governatorátu je žena a veci sa zmenili k lepšiemu. V Rade pre ekonómiu je šesť kardinálov a šesť laikov, boli to všetko muži: zmenil to a ako laikov som tam dal jedného muža a päť žien. A je to prevratné, lebo ženy vedia nájsť správnu cestu, vedia, ako pohnúť veci vpred. A teraz som do Pápežskej akadémie pre život zaradil Mariannu Mazzuccatovú, skvelú ekonómku zo Spojených štátov, aby tam ešte dodala ľudskosti.
Ženy prinášajú niečo, čo je im vlastné. Nemusia sa stať takými ako muži, nie, sú to ženy, potrebujeme ich. A taká spoločnosť, ktorá vymazáva ženy z verejného života, je spoločnosťou, ktorá ochudobňuje samu seba. Ochudobňuje sa. Rovnosť práv, áno, ale aj rovnosť príležitostí, rovnosť v rozvoji, pretože v opačnom prípade sa ochudobňujeme.
Verím, že týmto som vo všeobecnosti povedal, ako treba konať. A treba tu ešte prejsť kus cesty, pretože je tu tento mačizmus, mužské nadradenectvo. Ja pochádzam z mačistického národa. My Argentínčania sme vždy boli mačistami. A to je mrzké! A keď už treba, tak ideme za matkami, a oni tie problémy riešia. Ale tento mačizmus zabíja ľudskosť. Ďakujem, že ste mi dali príležitosť povedať to, čo tak veľmi nosím v srdci. Bojujme nielen za práva, ale aj preto, že potrebujeme mať v spoločnosti ženy, ktoré by nám pomohli sa zmeniť. Ďakujem.“
Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News
Poznámka: Budú doplnené ďalšie vybrané časti z obsahu tlačovej konferencie.