Vatikán 25. októbra (RV) V pondelok 24. októbra, dva dni po liturgickej spomienke na sv. Jána Pavla II., prijal pápež František vo Vatikáne komunitu Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine. Vo svojom príhovore pripomenul, že štúdium na tomto inštitúte sa netýka len samotného zväzku manželov, ale dotýka sa i vzťahov medzi členmi rodiny a medzi generáciami.
Viac ako 250 členov komunity vzdelávacieho inštitútu, ktorý založil sv. Ján Pavol II. na rozvíjanie štúdia tém o manželstve, rodine i o teológii tela, privítal pápež František s vyjadrením vďačnosti arcibiskupovi Vincenzovi Pagliovi, Veľkému kancelárovi inštitútu, ktorého nazval „nositeľom Nobelovej ceny za tvorivosť“.
Pápež v úvode opäť vysvetlil svoju vôľu posilniť poslanie inštitútu tým, keď v roku 2017 vydal motu proprio Summa familiae cura (S najvyššou starostlivosťou o rodinu):
„Uplynulo päť rokov od vydania motu proprio Summa familiae cura, ktorým som chcel „investovať“ do tohto dedičstva zanechaného sv. Jánom Pavlom II., ktorý inštitút založil v roku 1981. Mal som v úmysle dodať inštitútu novú energiu a širší rozvoj, aby reagoval na výzvy, prichádzajúce na začiatku tretieho tisícročia.
Tento očakávaný rozvoj – garantovaný akademickou kvalitou v teologických disciplínach a v humanitných a sociálnych vedách – považujem za mimoriadne dôležitý, pretože uceľuje kompetencie potrebné na rozpoznávanie vzťahových hodnôt, ktoré sú vlastné rodinnej konštelácii.
Samotná teológia, aby zodpovedala tomuto rozšíreniu, je povolaná vypracovať kresťanskú víziu rodičovstva, synovstva, bratstva – teda nielen manželského puta –, čo zodpovedá rodinnej skúsenosti, v horizonte celého kresťanského spoločenstva, aj kultúry starých rodičov, čo je veľmi dôležité.
Kultúra viery je totiž povolaná, aby sa bez naivity a bez strachu popasovala s premenami, ktoré poznačujú súčasné vedomie vzťahov medzi mužom a ženou, medzi láskou a plodením, medzi rodinou a spoločenstvom.“
Akademickej komunite inštitútu, ktorý vo svojom názve nesie pomenovanie „pápežský“ vyjadril Svätý Otec uznanie za dôsledné a kreatívne rozvíjanie úlohy, ktorá je „službou Cirkvi v línii Petrovského ministéria a darom, ktorý inštitút prijíma a súčasne šíri“. Ďalej ohľadom chápania poslania inštitútu poznamenal:
„Preto by sa hlboko zmýlil ten, kto by chápal jeho obnovené spojenie so živým magistériom ako niečo v protiklade k poslaniu prijatému pri jeho pôvodnom zriadení. V skutočnosti semiačko rastie a vytvára kvety a plody. Ak semiačko nevyrastie, zostáva tam ako muzeálny exponát, no nerastie.
Poslanie Cirkvi si dnes naliehavo vyžaduje integráciu teológie manželského puta s konkrétnejšou teológiou rodinného stavu. Nevídané turbulencie, ktoré v týchto časoch vystavujú skúške všetky rodinné putá, si vyžadujú pozorné rozlišovanie, aby sme zachytili znamenia múdrosti a milosrdenstva Boha.
Nie sme prorokmi skazy, ale nádeje. Preto pri uvažovaní o príčinách krízy nikdy nestratíme zo zreteľa ani útešné, niekedy až dojemné znaky schopností, ktoré rodinné putá naďalej preukazujú: v prospech spoločenstva viery, občianskej spoločnosti, ľudského spolunažívania. Všetci sme videli, akú hodnotu má vo momentoch zraniteľnosti a nátlaku húževnatosť, odolnosť a spolupráca v rodinných vzťahoch.“
Pápež v tejto súvislosti pripomenul, že rodina je základom každej spoločnosti, a akékoľvek jej narušenie má dôsledky pre celé ľudstvo, a preto ju treba chrániť:
„Rodina zostáva nezameniteľnou „antropologickou gramatikou“ základných ľudských citov. Sila všetkých pút solidarity a lásky sa nadobúda práve tam, v rodine, v jej tajoch. Keď sa táto gramatika zanedbáva alebo narúša, celý poriadok ľudských a sociálnych vzťahov utrpí rany. A niekedy sú to rany hlboké, veľmi hlboké.“
„Rodinu musíme chrániť, ale nie ju uväzniť, musíme jej dať rásť tak, ako má. Dajte pozor na ideológie, ktoré sa miešajú do vysvetľovania rodiny z ideologického hľadiska. Rodina nie je ideológia, je to realita. A rodina rastie s vitalitou reality.
Keď však prichádzajú ideológie vysvetľovať rodinu alebo dávať jej nejaký náter, stane sa to, čo sa stáva, a zničí sa všetko. Je tu rodina, ktorá má túto milosť muža a ženy, ktorí sa milujú a plodia, a na pochopenie rodiny musíme ísť vždy ku konkrétnemu, nie k ideológiám.“
Nemáme od rodiny očakávať, že bude dokonalá, dodal zároveň pápež František a pripomenul známu radu, že hádku treba ukončiť pred západom slnka, aby sa na druhý deň nepremenila na „studenú vojnu“.
„A tak odovzdávame Pánovi našu vlastnú nedokonalosť, lebo čerpať zo sviatostnej milosti požehnanie pre to stvorenie, ktorému je zverené odovzdávanie zmyslu života – nie iba života fyzického – je tým, čo je „možné“ Bohu.“
Svätý Otec sa s komunitou Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine rozlúčil so svojím zážitkom „najkrajšej teológie rodiny“, akú videl, keď mu pri jednej generálnej audiencii manželský pár po 60 rokoch manželstva na otázku, či sa nenudia, odpovedali s dojatím: „My sa ľúbime“.