USA 24. októbra (CNA) Pápež Benedikt XVI. charakterizuje Druhý vatikánsky koncil ako „nielen zmysluplný, ale aj nevyhnutný“. Uvádza to v liste, ktorý bol zverejnený vo štvrtok. Je adresovaný P. Davovi Pivonkovi TOR, prezidentovi Františkánskej univerzity v Steubenville v Ohiu, ktorý v piatok uzatváral dvojdňovú konferenciu zameranú na teológiu Benedikta XVI./Josefa Ratzingera.
Takmer tri a pol stranový list prináša nové postrehy o Druhom vatikánskom koncile od jedného z mála žijúcich teológov v Katolíckej cirkvi, ktorí sa osobne zúčastnili na historickom koncile, ktorý sa začal tento mesiac pred 60 rokmi. Celý list si môžete prečítať na konci tohto článku.
„Keď som v januári 1946 začal študovať teológiu, nikto ani nepomyslel na ekumenický koncil,“ spomína v liste 95 ročný pápež na dôchodku. „Keď ho pápež Ján XXIII. na prekvapenie všetkých ohlásil, bolo veľa pochybností, či to bude mať zmysel, ba či vôbec bude možné usporiadať všetky názory a otázky do celku koncilových vyhlásení, a tak udať Cirkvi smer jej ďalšej cesty,“ poznamenáva Benedikt.
„V skutočnosti sa ukázalo, že nový koncil bol nielen zmysluplný, ale aj nevyhnutný. Prvýkrát sa ako zásadaná ukázala otázka teológie náboženstiev,“ pokračuje. „To isté platí aj pre vzťah medzi vierou a svetom obyčajného rozumu. Obe témy neboli predtým takto vnímané. To vysvetľuje, prečo sa Druhý vatikánsky koncil spočiatku javil ako ohrozenie, ktoré Cirkev skôr rozruší a otrasie ňou, než aby vniesol do jej poslania nové svetlo,“ píše Benedikt.
„Medzitým sa postupne ukázala potreba preformulovať otázku povahy a poslania Cirkvi,“ dodáva. „Tak sa pomaly vynára aj pozitívna sila koncilu.“ Ekleziológia – teologická veda o povahe a štruktúre Cirkvi – sa rozvinula po prvej svetovej vojne, píše Benedikt. „Ak sa ekleziológia dovtedy rozvíjala v podstate z inštitucionálneho pohľadu,“ hovorí, „teraz sa s radosťou vnímal širší duchovný rozmer pojmu Cirkev.“
Zároveň píše, že sa kriticky prehodnocovala koncepcia Cirkvi ako mystického Kristovho tela. Práve v tejto situácii, ako hovorí, napísal svoju dizertačnú prácu na tému „Boží ľud a dom v Augustínovej náuke o Cirkvi“. Píše, že „úplná spiritualizácia koncepcie Cirkvi sa zasa míňa s realizmom viery a jej inštitúcií vo svete“ a dodáva, že „na Druhom vatikánskom koncile sa otázka Cirkvi vo svete konečne stala skutočným ústredným problémom“.
Emeritný pápež, ktorý odstúpil v roku 2013, v závere listu zhrnul svoj zámer napísať list. „Týmito úvahami som chcel len naznačiť smer, ktorým ma viedla moja práca,“ píše. „Úprimne dúfam, že medzinárodné sympózium na Františkánskej univerzite v Steubenville bude v zápase o správne chápanie Cirkvi a sveta v našej dobe nápomocné.“
Text listu Benedikta XVI.:
Rev. Father Dave Pivonka, TOR
Drahý otec Pivonka,
Je pre mňa veľkou cťou a radosťou, že v Spojených štátoch amerických na Františkánskej univerzite v Steubenville sa koná medzinárodné sympózium zaoberajúce sa mojou ekleziológiou, čím sa moje myslenie a úsilie zaradilo do veľkého prúdu, v ktorom sa pohybuje.
Keď som v januári 1946 začal študovať teológiu, nikto ani nepomyslel na ekumenický koncil. Keď ho pápež Ján XXIII. na prekvapenie všetkých ohlásil, bolo veľa pochybností o tom, či bude mať zmysel, ba či vôbec bude možné usporiadať všetky názory a otázky do celku koncilových vyhlásení, a tak udať Cirkvi smer jej ďalšej cesty. V skutočnosti sa ukázalo, že nový koncil bol nielen zmysluplný, ale aj nevyhnutný. Prvýkrát sa ako zásadná ukázala otázka teológie náboženstiev. To isté platí aj pre vzťah medzi vierou a svetom obyčajného rozumu. Obe témy neboli predtým takto vnímané. To vysvetľuje, prečo sa Druhý vatikánsky koncil spočiatku javil ako ohrozenie, ktoré Cirkev skôr rozruší a otrasie ňou, než aby vniesol do jej poslania nové svetlo. Medzitým sa postupne ukázala potreba preformulovať otázku povahy a poslania Cirkvi. Tak sa pomaly vynára aj pozitívna sila koncilu.
Moja vlastná ekleziologická práca bola poznačená novou situáciou, ktorá nastala po skončení prvej svetovej vojny pre Cirkev v Nemecku. Ak sa ekleziológia dovtedy rozvíjala v podstate z inštitucionálneho pohľadu, teraz sa s radosťou vnímal širší duchovný rozmer pojmu cirkev. Romano Guardini opísal tento vývoj slovami: „Začal sa proces nesmierneho významu. Cirkev sa prebúdza v dušiach.“ Tak sa pre chápanie Cirkvi stalo nosným pojmom „Kristovo telo“, čo bolo následne v roku 1943 vyjadrené v encyklike Mystici Corporis. S jej oficiálnym prijatím však pojem Cirkvi ako mystického Kristovho tela zároveň prekonal svoj vrchol a bol kriticky prehodnotený. A v tejto situácii som premýšľal a písal svoju dizertačnú prácu na tému „Boží ľud a dom v Augustínovej náuke o Cirkvi“. Veľký augustiniánsky kongres, ktorý sa konal v Paríži v roku 1954, mi v politickom zmätku vtedajšej doby poskytol príležitosť prehĺbiť si pohľad na Augustínovu pozíciu.
Zdalo sa, že otázka významu Civitas Dei bola v tom čase definitívne vyriešená. Dizertačná práca H. Scholza na tému „Glaube und Unglaube in der Weltgeschichte“ (Viera a nevera vo svetových dejinách), ktorá vznikla v rámci Harnackovej školy a bola publikovaná v roku 1911, ukázala, že dve Civitates neznamenajú nijaké právnické osoby, ale reprezentujú skôr dve základné sily viery a nevery v dejinách. Skutočnosť, že táto štúdia, napísaná pod Harnackovým vedením, bola prijatá summa cum laude, jej sama osebe zabezpečila plné uznanie. Navyše zapadala do všeobecnej verejnej mienky, ktorá Cirkvi a jej viere prisudzovala krásne, ale zároveň neškodné miesto. Kto by sa odvážil tento krásny konsenzus narušiť, mohol byť považovaný len za tvrdohlavého. Dráma z roku 410 (dobytie a vyplienenie Ríma Vizigótmi) hlboko otriasla vtedajším svetom a tiež Augustínovým myslením. Samozrejme, Civitas Dei nie je jednoducho totožná s inštitúciou Cirkvi. V tomto ohľade sa stredoveký Augustín skutočne fatálne mýlil, čo sa dnes už našťastie definitívne podarilo prekonať. Ale úplná spiritualizácia koncepcie Cirkvi sa zasa míňa s realizmom viery a jej inštitúcií vo svete. Na Druhom vatikánskom koncile sa tak otázka Cirkvi vo svete napokon stala skutočným ústredným problémom.
Týmito úvahami som chcel len naznačiť smer, ktorým ma viedla moja práca. Úprimne dúfam, že medzinárodné sympózium na Františkánskej univerzite v Steubenville bude v zápase o správne chápanie Cirkvi a sveta v našej dobe nápomocné.
V Kristovi oddaný
Benedikt XVI.
Preložila: Mária Spišiaková