Rím 21. októbra (RV CZ) Kniha Edity Bruckovej s názvom "Ja som František" (La nave di Teseo, s. 96, euro 12), ktorá sa zrodila zo spisovateľkiných úvah po návšteve pápeža Františka vo februári 2021, je od štvrtka dňa dostupná v talianskych kníhkupectvách. Uverejňujeme predslov k tomuto zväzku, ktorý napísal pápež František.
-
Keď som 26. januára 2021, v predvečer Dňa pamiatky obetí holokaustu, čítal v L'Osservatore Romano nádherný rozhovor s Edith Bruckovou, bol som ohromený pokojom a žiarivou silou tejto ženy. Dokázala nájsť vo svojom živote, a potom aj v literárnej tvorbe, niekoľko "svetlých bodov" v jednej z najtemnejších priepastí ľudských dejín. Zložil som noviny a zavolal som šéfredaktorovi spomínaných novín Andreovi Mondo a požiadal som ho, aby mi dohodol stretnutie s pani Bruckovou.
A tak som ju po necelom mesiaci navštívil v jej dome v centre Ríma. Bola to pre nás oboch veľmi emotívna návšteva. Emócie, ktoré chcela pani Brucková teraz zobraziť, a ja som jej za to vďačný, v tejto knihe, ktorá sa snaží zachytiť zážitok, ktorý sa veľmi ťažko opisuje a vyjadruje. Len čo som vystúpil z výťahu, privítala ma vo dverách mlčky, pretože jej dojatie takmer nedovoľovalo hovoriť: medzi slzami, ktoré ju premohli, mi poďakovala za moju návštevu a ja som jej na oplátku poďakoval za svedectvo, ktoré vydala, ktoré vydávala celé tie roky, alebo ešte lepšie, za svedectvo, ktorým bola a je. Mal som pred očami živú spomienku: v tejto štíhlej a elegantnej deväťdesiatročnej dáme, obdarenej silou, ktorá jej umožňovala plakať, prijať dar sĺz a nebrániť sa mu, som kontemploval živú spomienku, stvorenú ľudskú bytosť.
Privítala ma vo svojej obývačke spolu so svojimi najbližšími príbuznými a dlho sme sa rozprávali. Spomínam si, že sme sa rozprávali o "svetlých miestach", ktoré dokázala vo svojich knihách vykresliť, ale aj o iných veciach, o stave starších ľudí, o jej intenzívnych zážitkoch s manželom Nele Risi, ktorý dlho trpel Alzheimerovou chorobou, a o filme (s jej synovcom Marcom sme sa rozprávali o filme Il sorpasso), a ako to urobiť v príjemnej domácej, rodinnej konverzácii.
Potom sme sa rozprávali a opäť stretávali, pri verejných príležitostiach a nedávno opäť v súkromí, ale tentoraz v mojom dome, v Dome svätej Marty. Opäť to bolo 27. januára, v Deň pamiatky obetí šoa. Medzitým sa situácia vo svete zmenila a v Európe sa opäť rozhorel vojnový vietor. Pani Edita ma prišla navštíviť so svojou vernou pomocníčkou Oľgou, Ukrajinkou, s ktorou sme sa nevyhnutne rozprávali o tom, čo sa deje na hraniciach tejto teraz tak sužovanej krajiny. Aké dôležité je nestratiť pamäť!
Potrebujeme ľudí, ktorí, hoci len svojím životom, udržiavajú spomienku pri živote, udržiavajú jej oheň. Edita a Oľga mi priniesli vlastnoručne upečený chlieb, ktorý mi pripomínal "stratený chlieb" mojej mamy, ktorý spisovateľka zvečnila v jednej zo svojich kníh. Možno žiadny chlieb nie je nikdy definitívne stratený, vždy sa dá vykúpiť. Nádej vždy vstane z mŕtvych a vždy nás prekvapí. Je to najmenšia sestra, ktorá ťahá za ruku svoje dve väčšie sestry, Vieru a Lásku, ako spieval Péguy. Chlieb, ktorý už nebol stratený, bol teraz v našich rukách. Spoločne sme ho rozbili a časť z neho zjedli. Jednoduché ľudské gesto. Ako modlitba. A tak sme takmer v tichosti vytvorili spoločenstvo, ktoré sa utešovalo jedným bochníkom chleba. Možno práve takto môžeme znovu začať, znovu začať ako ľudstvo, urobiť niečo spoločne, možno tú najjednoduchšiu vec, aby sme sa nasýtili.
Ľudstvo je niečo krehké, krehké, vždy náchylné na zlomenie, poškodenie, degeneráciu. Niekedy sa však stane, že stretneme ľudí, ako je to v prípade pani Edity, ktorí nám odhalia, že majú nepredstaviteľné zdroje, silu, ktorá pochádza ktovie odkiaľ a ktorá prekonáva všetky protivenstvá a umožňuje nám zostať ľuďmi. Kniha, ktorú držíte v rukách, je pokusom o zachytenie tohto stretnutia, ktoré mi dalo toľko sily, nádeje a pocitu vďačnosti a dôvery, že som presvedčený, že sa prenesie na tých, ktorí sa rozhodnú ju čítať; aspoň v to dúfam (Zdroj: RV CZ).