Vatikán 19. októbra (RV) „Žiadam vás v mene Boha. Desať prosieb pre budúcnosť nádeje“. To je názov novej knihy pápeža Františka, v ktorej formuluje svoje výzvy predchádzať vojnám udržiavaním kolektívnej pamäti, obmedzením zbrojenia a oslobodením ľudstva od jadrových zbraní.
Zostavovateľom 150-stranovej publikácie, ktorá vyšla dnes 18. októbra v taliančine vo vydavateľstve Piemme, je argentínsky novinár Hernán Reyes Alcaide. Prinášame myšlienky pápeža Františka z úryvku knihy, publikovaného v denníku La Stampa v nedeľu 16. októbra.
„Pred viac ako dvetisíc rokmi napísal básnik Vergílius tento verš: «Vojna záchranu nedáva!» Ťažko uveriť, že odvtedy sa svet nepoučil z barbarstva, ktoré sprevádza konflikty medzi bratmi, medzi spoluobčanmi a medzi krajinami. Vojna je najjasnejší znak neľudskosti. (...)
Dnes, zatiaľ čo v Božom mene vyzývam, aby sa ukončilo kruté vojnové šialenstvo, vnímam jeho pretrvávanie medzi nami ako skutočné zlyhanie politiky.
Vojna na Ukrajine, ktorá postavila svedomie miliónov ľudí v centre Západu pred krutú realitu humanitárnej tragédie, ktorá už nejaký čas a súbežne existovala v rôznych krajinách, nám ukázala zlo vojnovej hrôzy. V minulom storočí, v priebehu sotva tridsiatich rokov, sa ľudstvo dvakrát stretlo tvárou v tvár tragédii svetovej vojny. (...)
Vojna nie je nikdy ospravedlniteľná
„Dnes sme svedkami tretej svetovej vojny po častiach, ktorá však hrozí čoraz väčšími rozmermi, až po nadobudnutie podoby globálneho konfliktu.
K výslovnému odmietnutiu [vojny] zo strany mojich predchodcov ma udalosti prvých dvoch desaťročí tohto storočia nútia dodať, bez nejednoznačnosti, že neexistuje príležitosť, kedy by sa nejaká vojna mohla považovať za spravodlivú. Nikdy nie je miesto pre vojnové barbarstvo. A tým menej vtedy, keď spor získava jednu zo svojich najničomnejších podôb: takzvaných „preventívnych vojen“. Nedávna história nám dokonca priniesla príklady „zmanipulovaných vojen“, v ktorých sa na ospravedlnenie útokov na iné krajiny vytvárali nepravé zámienky a falšovali sa dôkazy. Preto vyzývam politických predstaviteľov, aby zastavili prebiehajúce vojny, nemanipulovali s informáciami a neklamali svoje národy s cieľom dosiahnuť vojnové ciele.
Vojna nie je nikdy ospravedlniteľná. Nikdy totiž nebude riešením: stačí si uvedomiť ničivú silu moderných zbraní, aby sme si predstavili veľkosť rizika, že nejaký vojenský stret rozpúta konflikty tisíckrát väčšie než predpokladaný osoh, ktorý by v tom niekto mohol badať.
Vojna je tiež neúčinnou odpoveďou: nikdy nerieši problémy, ktoré zamýšľa prekonať. Aby sme uviedli niekoľko súčasných príkladov, sú na tom azda Jemen, Líbya alebo Sýria lepšie než boli pred konfliktmi?
Ak si niekto myslí, že vojna by mohla byť odpoveďou, bude to zrejme preto, že si mylne kladie otázku. Skutočnosť, že sme dodnes svedkami ozbrojených konfliktov, invázií alebo bleskových útokov medzi krajinami, svedčí o nedostatku kolektívnej pamäti. Azda nás 20. storočie nepoučilo o riziku, ktorému je vystavená celá ľudská rodina, keď čelí špirále vojny?“
Uchovávajme si pamäť
„Ak sme naozaj všetci odhodlaní ukončiť ozbrojené konflikty, uchovávajme si pamäť, aby sme mohli včas konať a zastaviť ich ešte v čase, keď sú v štádiu zrodu, skôr než sa rozhoria použitím vojenskej sily. A na to slúži dialóg, vyjednávanie, počúvanie, diplomatické schopnosti a tvorivosť a politika hľadiaca do budúcnosti, schopná vybudovať systém spolužitia, ktorý nie je založený na sile zbraní alebo odstrašovaní.
A keďže vojna «nie je prízrak minulosti, ale stala sa konštantnou hrozbou» (encyklika Fratelli tutti, 256), vraciam sa k spisovateľovi Eliemu Wieselovi, ktorý prežil nacistické vyhladzovacie tábory, a ktorý povedal, že dnes je nevyhnutné uskutočniť «transfúziu pamäti», a vyzýval zaujať istý odstup od súčasnosti, aby sme počuli hlas našich predkov.
Načúvajme tomu hlasu, aby sme už nikdy viac nehľadeli na tváre vojny. Šialenstvo vojny zostáva totiž vryté do životov tých, ktorí ju zažívajú na vlastnej koži: myslime na tváre každej matky a dieťaťa, nútených zúfalo utiecť; na každú rodinu zasiahnutú násilím; na každého človeka v zozname „vedľajších škôd“ útokov, bez akejkoľvek úcty k jeho životu.
Vidím protirečivosť u tých, ktorí sa hlásia k svojim kresťanským koreňom, ale potom podnecujú vojnové konflikty ako spôsob riešenia záujmov určitej strany. Nie! Dobrý politik sa musí vždy usilovať o mier, dobrý kresťan si musí vždy voliť cestu dialógu. Ak príde k vojne, je to preto, že politika zlyhala. A každá vojna, ktorá vypukne, je tiež zlyhaním ľudskosti.
Preto musíme znásobiť úsilie o vybudovanie trvalého mieru. Poslúži nám na to pamäť, pravda a spravodlivosť. Je potrebné, aby sme všetci spoločne nastúpili cestu k spoločnej nádeji. Všetci sa môžeme, a musíme podieľať na tomto spoločenskom procese budovania mieru. To sa začína v každej z našich komunít a zaznieva ako volanie k miestnym, národným a svetovým autoritám. V skutočnosti práve od nich závisia príslušné iniciatívy na potlačenie vojny. A práve ich touto mojou žiadosťou v mene Božom žiadam aj o to, aby sa povedalo dosť výrobe a medzinárodnému obchodu so zbraňami.“ (...)
Potrebujeme viac multilateralizmu a lepší multilateralizmus
„Ale okrem problému medzinárodného obchodu so zbraňami určenými na vojny a konflikty je nemenej znepokojujúcou skutočnosť, že v mnohých krajinách sa dajú čoraz ľahšie získať takzvané zbrane „pre osobnú potrebu“, zvyčajne malého kalibru, ale niekedy aj útočné alebo výkonné strelné zbrane. Koľko prípadov sme videli, keď deti zomreli doma pri manipulácii so zbraňami, koľko masakrov bolo spáchaných kvôli ľahkému prístupu k nim v niektorých krajinách? (...)
Keď hovoríme o mieri a bezpečnosti vo svete, ako prvé sa nám vybaví OSN a osobitne jeho Bezpečnostná rada. Vojna na Ukrajine opäť poukázala na to, že je potrebné, aby súčasné multilaterálne usporiadanie našlo pružnejšie a účinnejšie spôsoby riešenia konfliktov. V čase vojny je zásadne dôležité nástojiť na tom, že potrebujeme viac multilateralizmu a lepší multilateralizmus. (...)
Iba ak využijeme príležitosť po pandémii na nové nastavenie týchto štruktúr, budeme môcť vytvoriť inštitúcie, ktoré budú schopné riešiť veľké a čoraz naliehavejšie výzvy, ktoré sú pred nami, ako napríklad zmena klímy alebo mierové využívanie jadrovej energie. V tomto zmysle, tak ako som vo svojej encyklike Laudato si' vyzýval k podporovaniu «integrálnej ekológie», rovnako sa domnievam, že diskusia o reštrukturalizácii medzinárodných orgánov by sa mala inšpirovať koncepciou «integrálnej bezpečnosti».“ (...)
Vlastniť jadrové zbrane je nemorálne
„Neexistuje dôvod, prečo by sme mali zostať odsúdení na strach z jadrovej deštrukcie. Môžeme nájsť spôsoby, ktoré nás nenechajú visieť pred hroziacou jadrovou katastrofou spôsobenou niekoľkými ľuďmi. Vytvoriť svet bez jadrových zbraní je možné, ak máme vôľu a nástroje, a je to nevyhnutné vzhľadom na hrozbu, ktorú tento typ zbraní predstavuje pre prežitie ľudstva.
Vlastniť jadrové a atómové zbrane je nemorálne. Mýlia sa tí, ktorí si myslia, že sú kratšou cestou, istejšou ako dialóg, rešpekt a dôvera - čo sú jediné cesty, ktorými môže ľudstvo dospieť k záruke mierového a bratského spolužitia. Dnes je neprijateľné a nepredstaviteľné, aby sa naďalej plytvalo zdrojmi na výrobu tohto druhu zbraní, zatiaľ čo sa rysuje vážna kríza so zdravotnými, potravinovými a klimatickými dôsledkami, na ktorú nebude nikdy dosť investícií.
Existencia jadrových a atómových zbraní ohrozuje pretrvanie ľudského života na Zemi. A tak každá prosba v mene Boha o zastavenie vojnového šialenstva zahŕňa aj naliehanie na odstránenie týchto zbraní z planéty. Reverend Martin Luther King to jasne vyjadril v poslednom prejave pred svojím zavraždením: «Už nejde o voľbu medzi násilím a nenásilím, ale medzi nenásilím a nebytím». Voľba je na nás.“
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, medzititulky: redakcia)