Vatikán 12. októbra (RV) Pri generálnej audiencii v stredu 12. októbra sa pápež František v katechéze zameral na ďalší prvok duchovného rozlišovania, ktorým je túžba. Nadviazal tak na predchádzajúce katechézy, v ktorých hovoril o modlitbe a sebapoznaní.
Ako vysvetlil pápež František v katechéze, rozpoznanie túžob je veľmi dôležité, aby sa človek vedel správne rozhodnúť:
„Mnohí ľudia trpia, pretože nevedia, čo od svojho života chcú. Mnohí! Pravdepodobne sa nikdy nedostali do kontaktu so svojou najhlbšou túžbou, nikdy si ju neuvedomili: „Čo chceš od svojho života?“ – „Neviem.“
Z toho vyplýva riziko, že človek strávi svoj život medzi rôznymi pokusmi a snahami, nikdy sa nikam nedostane a premárni vzácne príležitosti. A tak sa niektoré zmeny, hoci teoreticky želané, nikdy nerealizujú aj keď sa naskytne príležitosť, lebo chýba silná túžba niečo uskutočniť.“
Na Námestí sv. Petra boli početné skupiny pútnikov, medzi ktorými nechýbali ani Slováci: okolo 50 pútnikov z rímskokatolíckej farnosti Hozelec v okrese Poprad v sprievode dvojice kňazov, tri desiatky študentov Gymnázia Matky Alexie v Bratislave so svojím pedagogickým a duchovným vedením a skupina z Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity.
Mimoriadne bohatý bol sektor pre mladomanželské páry, oblečené vo svadobných šatách. Tentoraz si po požehnanie Svätého Otca prišla takmer stovka párov. Medzi biskupmi, ktorí na záver osobne pozdravili Svätého Otca, bol aj slovenský kapucín, biskup Reykjavíku Dávid Tencer.
Za mier pre Ukrajinu
V závere Svätý Otec vyslovil opätovnú solidaritu s trpiacimi vojnou na Ukrajine. Vyprosoval premenu sŕdc zodpovedných za vojnu, aby sa dosiahlo jej ukončenie:
„V týchto dňoch je moje srdce neustále pri ukrajinskom ľude, najmä pri obyvateľoch lokalít, na ktorých zúrili bombardovania. Nosím vo svojom vnútri ich bolesť a na príhovor Svätej Matky Božej to v modlitbe predkladám Pánovi. On vždy počuje volanie chudobných, ktorí ho vzývajú: nech jeho Duch premení srdcia tých, ktorí majú osud vojny vo svojich rukách, aby utíchol uragán násilia a mohlo sa obnoviť pokojné spolunažívanie v spravodlivosti.“
Úvodom ku katechéze bol úryvok z Jánovho evanjelia o uzdravení chromého:
«V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata. [...] Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil». (Jn 5,2.5-9)
Prvky rozlišovania: Túžba
5. časť cyklu katechéz O rozlišovaní
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V týchto katechézach preberáme jednotlivé prvky rozlišovania. Po modlitbe, a sebapoznaní, by som dnes chcel hovoriť o ďalšej nevyhnutnej - povedal by som - „ingrediencii“ – chcel by som dnes hovoriť o túžbe. Rozlišovanie je totiž formou hľadania a hľadanie sa vždy rodí z niečoho, čo nám chýba, ale čo akosi poznáme, čo akoby „vetríme“.
Akého druhu je toto poznanie? Duchovní učitelia ho označujú pojmom „túžba“, ktorá je vo svojej podstate túžbou po plnosti, ktorá nikdy nenájde úplné naplnenie a je znakom Božej prítomnosti v nás. Túžba nie je chvíľkovým chcením, to nie. Talianske slovo [desiderio], pochádza z veľmi krásneho latinského výrazu de-sidus, doslova „chýbajúca hviezda“, čo je zaujímavé - túžba vyjadruje absenciu hviezdy, referenčného bodu, ktorý orientuje cestu života. Vyvoláva pocit utrpenia, akéhosi nedostatku a zároveň i istý tlak pre dosiahnutie dobra, ktoré nám chýba. Túžba je teda kompasom, ktorý mi pomáha pochopiť, kde som a kam smerujem, ba aby som pochopil či stojím na mieste alebo či idem vpred. Osoba, ktorá nikdy po ničom netúži je osobou stojacou, azda i chorou, takmer mŕtvou. Túžba je kompasom ukazujúcim či som v pohybe alebo či stojím. A ako je možné to rozpoznať?
Premýšľajme - úprimná túžba sa vie hlboko dotknúť strún nášho bytia, a preto nezhasína ani pri ťažkostiach či neúspechoch. Je to ako keď sme smädní. Ak nenájdeme niečo na pitie, nevzdávame sa, naopak, hľadanie zamestnáva naše myšlienky a činy čoraz viac, až sme ochotní priniesť akúkoľvek obeť, aby sme smäd uhasili. Prekážky a neúspechy túžbu nepotláčajú, to nie, naopak, ešte viac ju v nás oživujú.
Na rozdiel od chvíľkovej chúťky alebo emócie túžba pretrváva, môže trvať dokonca i dlhý čas a má tendenciu sa skonkretizovať. Ak sa napríklad mladý človek túži stať lekárom, musí sa pustiť do štúdia a práce, ktorá mu zaberie niekoľko rokov života, a preto si bude musieť stanoviť hranice, povedať „nie“, predovšetkým iným študijným programom, ale aj možným rozptýleniam a rozmarom, osobitne počas najintenzívnejšieho štúdia. Avšak túžba dať svojmu životu smer a dosiahnuť tento cieľ - ako napríklad stať sa lekárom - mu umožňuje prekonať tieto ťažkosti. Túžba ťa robí silným, dáva ti ísť vždy vpred, lebo chceš dospieť k tomu, po čom túžiš.
Hodnota sa v skutočnosti stáva krásnou a ľahšie realizovateľnou, keď je príťažlivá. Ako ktosi povedal, „viac než byť dobrý, je dôležité mať túžbu stať sa dobrým“. Byť dobrý je príťažlivá vec, všetci chceme byť dobrými, máme však vôľu stať sa dobrými?
Je pozoruhodné, že Ježiš sa pred vykonaním zázraku často pýta človeka na jeho túžbu: „Chceš byť uzdravený?“ A niekedy sa zdá, že táto otázka nie je na mieste - veď vidno, že je chorý. Napríklad, keď sa pri rybníku Betsata stretáva s ochrnutým, ktorý tam bol už mnoho rokov a nikdy nemohol využiť správny okamih, aby vstúpil do vody. Ježiš sa ho pýta: «Chceš byť uzdravený?» (Jn 5,6). Ako to? V skutočnosti odpoveď ochrnutého odhaľuje sériu zvláštnych rezistencií, bráneniu sa voči uzdraveniu, ktoré sa netýkajú len jeho. Ježišova otázka bola pozvaním, aby si v srdci ujasnil, či chce prijať možný kvalitatívny skok, aby už o sebe a svojom živote neuvažoval ako o „ochrnutom“, ktorého nesú iní. Nezdá sa však, že by to muža na lôžku veľmi presvedčilo. Počas dialógu s Pánom sa učíme chápať, čo od svojho života skutočne chceme.
Tento ochrnutý človek je typickým príkladom ľudí, ktorí hovoria: „Áno, áno, chcem, chcem“, no v skutočnosti nechcem, nič pre to nerobím. Chcieť niečo sa stáva akoby ilúziou a nekonáme krok k tomu, aby sme to dosiahli. Títo ľudia niečo čo chcú, no zároveň i nechcú. Je to nepekné. Tento chorý človek tam tak bol 38 rokov, no s neustálym lamentovaním: „Nie, Pane vieš, keď sa voda zvíri – keď nastane chvíľa zázraku – vieš, príde niekto silnejší než ja, vstúpi do vody a ja prídem neskoro“. A len sa sťažuje a sťažuje. Dávajte si však pozor, lebo sťažovanie sa je otravou, otravou duše, otravou života, pretože nedáva rásť tvojej túžbe ísť vpred. So šomraním buďte opatrní. A to aj keď sa sťažuje v rodine, sťažujú sa manželia jeden na druhého, deti na rodičov, kňazi na biskupa či biskupi na mnohé iné veci... Nie, ak sa prichytíte pri lamentovaní, dávajte si pozor, je to takmer hriech, pretože nedáva rásť túžbe.
Často je to práve túžba, ktorá robí rozdiel medzi úspešným, uceleným a trvalým projektom a tisíckami rozmarov a aj dobrých úmyslov, ktorými je, ako sa hovorí, „peklo vydláždené“: „Áno, chcel by som, chcel“..., no nič pre to nerobíš. Zdá sa, že doba, v ktorej žijeme, uprednostňuje maximálnu slobodu voľby, zároveň však spôsobuje zakrpatenie túžby, ktorá sa väčšinou redukuje na túžbu okamihu - neustále chceš vyhovieť všetkým svojim chúťkam. A musíme byť pozorní, aby nám túžba nezakrpatela. Sme bombardovaní tisíckami návrhov, projektov, možností, ktoré nás môžu rozptýliť a nedovolia nám pokojne zhodnotiť, čo naozaj chceme. Mnohokrát nachádzame ľudí, pomyslime napríklad na mladých, s mobilom v ruke a neustále v ňom niečo hľadajú, hľadia doň... „Ty sa aj zastavíš, aby si rozmýšľal?“ - Nie, vždy zameraný extrovertne, na druhých. Túžba takto nemôže rásť, ty žiješ v tejto chvíli, sýtiš sa v tomto momente a túžba nerastie.
Mnohí ľudia trpia, pretože nevedia, čo od svojho života chcú. Mnohí! Pravdepodobne sa nikdy nedostali do kontaktu so svojou najhlbšou túžbou, nikdy si ju neuvedomili: „Čo chceš od svojho života?“ – „Neviem.“ Z toho vyplýva riziko, že človek strávi svoj život medzi rôznymi pokusmi a snahami, nikdy sa nikam nedostane a premárni vzácne príležitosti. A tak sa niektoré zmeny, hoci teoreticky želané, nikdy nerealizujú aj keď sa naskytne príležitosť, lebo chýba silná túžba niečo uskutočniť.
Keby sa dnes na nás Pán obrátil, napríklad na kohokoľvek z nás, s otázkou, ktorú položil slepcovi z Jericha: «Čo chceš, aby som ti urobil?» (Mk 10,51) - pomyslime na to, že Pán sa dnes každého jedného z nás pýta: „čo chceš, aby som ti urobil?“, čo by sme mu odpovedali? Možno by sme ho konečne mohli poprosiť, aby nám pomohol spoznať hlbokú túžbu po ňom, ktorú nám vložil do srdca sám Boh: „Pane, daj, nech poznám moje túžby, nech som žena, muž veľkých túžob“, možno nám ich Pán dá. I silu, aby sme ich skonkretizovali. Je to nesmierna milosť, základ všetkých ostatných - dovoliť Pánovi, aby pre nás, tak ako v evanjeliu, robil zázraky: „Daj nám túžbu a daj jej rásť, Pane“.
Pretože aj on má voči nám veľkú túžbu: chce nám dať účasť na plnosti svojho života.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu/Vatican News)