Vatikán 11. októbra (RV) O prežívaní drámy opakujúcich sa bombardovaní i o nádeji a vytrvalej modlitbe za spravodlivý mier a obrátenie sŕdc hovorí pre Vatican News apoštolský nuncius na Ukrajine.
Mons. Visvaldas Kulbokas poskytol rozhovor Svitlane Duchovyčovej z Ukrajinského oddelenia Vatican News. V pondelok 10. októbra, keď Kyjev a ďalšie mestá postihli nové bombové útoky, apoštolský nuncius konštatuje:
„Po sedem a pol mesiaci intenzívnej vojny sme si na ňu v istom zmysle psychicky zvykli, takže na nás psychologicky pôsobí menej, ale bolí, pretože pri každej rakete, pri každej bombe zomierajú ľudia, okrem iných škôd. Ale vždy je to duchovné prežívanie, pretože sme v mesiaci október, a tak jedinou zbraňou, ktorá nám zostáva, je tá Božia a Matky Božej: v mesiaci október sa zverujeme Panne Márii, ktorá sa za nás prihovára, aby vyprosila pokoj pre nás a pre celý svet.“
Excelencia, aká je situácia?
„Po všetkých tých mesiacoch intenzívnej vojny sme si vedomí, že v ktorejkoľvek chvíli a v ktorýkoľvek deň môže dôjsť k novým útokom, ako tomu bolo dnes, nielen na Kyjev, ale na mnohé lokality. V správach som videl, že bolo napadnutých najmenej 15-16 lokalít. Je tiež ťažké mať všetky informácie, pretože napríklad s Ľvovom a Ternopoľom nemáme ani len telefonický kontakt. Evidentne boli zasiahnuté aj rôzne dôležité infraštruktúry. V Kyjeve niektorí spolupracovníci z nunciatúry nemohli prísť do práce a celé mesto bolo tiež do značnej miery paralyzované, pretože počas výstrahy je zo zákona zakázané vykonávať skupinové aktivity, nakupovať alebo poskytovať technické služby. A tak mesto zostáva do istej miery doslova paralyzované. V mesiaci október sa zverujeme Panne Márii... Ale tu na Ukrajine máme október akoby nepretržite, je to duchovný zážitok, ktorý nás obracia k Bohu, robí nás s Bohom čoraz viac zjednotenými. Ako mi napríklad vraveli matky a manželky mŕtvych alebo rukojemníkov, niektoré oplakávajú svojich blízkych, iné nevedia, kde sú ich synovia alebo manželia, a hovoria, že každá sekunda môže byť tou poslednou v živote ich drahých. Takže aj modlitba sa stáva sčasti zúfalou a sčasti je tu tento veľmi silný aspekt stálosti, pretože opieranie sa o Boha je neustále. Nemôžem povedať, že všetci prežívajú túto hlbokú duchovnú skúsenosť, no počul som mnoho svedectiev tohto druhu. A potom, aj teraz počas rozprávania mám nádej, že aj mnohí veriaci i neveriaci na celom svete sú zjednotení v prosbe Boha o pokoj.“
Čo robí Cirkev?
„Uvediem konkrétny príklad. Jedna z našich spolupracovníčok išla na omšu do gréckokatolíckej Katedrály zmŕtvychvstania a po omši kňazi všetkým vysvetlili, že nie je vhodné vyjsť von, ale že treba zísť dole pod katedrálu. Zostali tam päť a pol hodiny, počas celej pohotovosti, ktorá sa môže v každej chvíli zopakovať. Zostali tam dolu celý deň a samotní kňazi upozorňovali ľudí, že nie je vhodné presúvať sa do centra mesta. V tomto prípade sa aj kostoly so svojimi suterénmi stávajú súčasťou systému civilnej ochrany, ako je to u rímskokatolíckeho Kostola sv. Mikuláša v centre Kyjeva a gréckokatolíckej katedrály, ktorá má dobrý suterén, v tom zmysle, že môže pojať veľa ľudí. Táto pomoc nie je určená len účastníkom svätej omše, ale aj ľuďom žijúcim v jej blízkosti. A tak sa aj farnosti stávajú informačnými bodmi prostredníctvom podnetov, ktoré kňazi šíria. A ďalej, všetko ostatné pokračuje, pretože aj z humanitárneho hľadiska sú diecézy, farnosti a diecézne a farské charity naďalej veľmi aktívne, predovšetkým vychádzajú na miesta, ktoré utrpeli konkrétne útoky. Nemám na mysli ani tak dnešné útoky, ako skôr tie územia, ktoré sú už dlho pod okupáciou a potrebujú neustálu, každodennú pomoc. Viem, že dokonca aj z Kyjeva vychádzajú konvoje, ktoré niekedy prechádzajú niekoľko sto kilometrov, aby pomohli tým regiónom, kde už nič nie je, kde už nie je produkcia, kde už nie je práca... Niekedy sa ľudia, ktorí tam zostali, spoliehajú na pomoc z iných regiónov.“
Pápež naďalej zdôrazňuje nevyhnutnosť budovania mieru...
„Rád by som ako príklad uviedol to, čo mi pred niekoľkými týždňami povedali matky a manželky rukojemníkov, ako som už hovoril. „Už viac nevieme, kam ísť, obraciame sa na Svätého Otca s prosbou“, hovoria odvolávajúc sa na prepustenie väzňov. A dodávajú: „Jediné, čo chceme, je mier, to jediné, pretože inak je len nesmierne utrpenie.“ Čo však povedal pápež František počas modlitby Anjel Pána minulú nedeľu? Vo veľmi významnej pasáži zdôraznil „spravodlivý mier“. Pápež, vždy keď hovorí o pokoji, hovorí o tom pokoji, ktorý nie je len zdanlivý, ale ktorý je skutočným pokojom. Nechceme len zdanlivý mier, chceme skutočný mier, skutočnú zmenu sŕdc, predovšetkým u tých, ktorí začali vojnu. A v tejto duchovnej optike je podľa mojej osobnej interpretácie hlavnou „zbraňou“ práve modlitba. Som si tým istý každé ráno, keď ako biskup slávim Eucharistiu; viem, že hovorím priamo k Ježišovi prítomnému na oltári a predkladám mu rovnakú otázku: „Stačí jedno tvoje slovo, Ježišu, a budeme mať mier“. Podľa môjho názoru neexistujú iné východiská, než je modlitba a obrátenie tých, ktorí sú zodpovední za túto vojnu.“