Odpustky sú účinnou katechézou o skutočnosti Cirkvi, vraví kard. Piacenza

TK KBS, lv, tk, ml, sga; ml, pz | 27. 09. 2022 14:29



Kardinál Mauro Piacenza

Foto: Peter Zimen

Bratislava 27. septembra (TK KBS) Slovensko privíta návštevu z Vatikánu. Taliansky kardinál Mauro Piacenza, bývalý prefekt Kongregácie pre klerikov, vystúpi na medzinárodnej konferencii o Enchiridone odpustkov, ktorá bude v sobotu 1. októbra 2022 v aule Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre. Pri tejto príležitosti prinášame krátky rozhovor s kardinálom Piacenzom. 



- Eminencia, s akým cieľom prichádzate na Slovensko?



Dostal som vrelé pozvanie od Konferencie biskupov Slovenska, ktorú poznám už roky ako mimoriadne láskavú a starostlivú, pokiaľ ide o pozornú a veľkodušnú pastoračnú lásku, ktorá zodpovedá skutočným potrebám doby.



Viera, v službe ktorej sme my všetci, je náročná a ohrozená. Človek, ktorý zostane osamotený v zápase proti svetským silám, pričom takmer všetky tieto sily slúžia neverectvu, sa vystavuje vážnemu riziku, že neobstojí; nemôže teda zostať izolovaný.



Preto Pán ustanovil Cirkev ako živé Kristovo „telo“, v ktorom sú jednotlivci oživovaní a posilňovaní. Cirkev je tiež ľudsky slabá. Má však záruku, že nad ňou brány pekelné – teda sily omylu a zloby – nezvíťazia (porov. Mt 16, 18).



Naša viera je teda vždy „cirkevná“ (ekleziálna). Nie je podmienená názormi jednotlivcov, nech by boli akokoľvek brilantné, ale je založená na Ježišovom učení, tak ako v ňom pokračujú a aktualizujú ho tí, ktorým Pán povedal – Kto vás počúva, mňa počúva (Lk 10, 16), teda apoštoli a ich legitímni nástupcovia, najmä rímsky biskup, nástupca apoštola Petra.



Preto je pre mňa pozvanie od biskupov vždy volaním k posilneniu viery, je to príležitosť sprítomniť „Telo“ v našej misijnej práci, a to navyše v takých zložitých historických okolnostiach, ako sú tie dnešné. Nie sme sami: sme „Telom“, živým Telom.



Patriť k Svätej Matke Cirkvi je obrovská milosť! Milosť, vďaka ktorej nám nikdy nesmie chýbať radostná, ale pokorná hrdosť, ani nesmierna vďačnosť Otcovi. Myslím, že by sme mali vždy prosiť Pána, ako to robíme pri svätej omši, aby „nehľadel na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi“.



- Na Slovensku vyšiel v slovenčine Enchiridion odpustkov (lat. Enchiridion indulgentiarum), oficiálny doktrinálno-normatívny dokument Katolíckej cirkvi vydaný Apoštolskou penitenciáriou. Ako vnímate tuto iniciatívu Katolíckej cirkvi na Slovensku?



Pri predstavení vydania Enchiridionu Indulgentiarum v slovenskom jazyku, o ktoré sa chvályhodne postarala a ktoré vydala vaša biskupská konferencia, mám milú príležitosť – a rád ju využívam –, aby som pootvoril okno a vpustil do našich duší závan čistého vzduchu, ktorý veľmi potrebuje celá putujúca Cirkev.



Naozaj, všetci sme ponorení do dusivej „pozemskosti“. Všetko sa nám zdá jednorozmerné, teda prevažne – ak nie výlučne – obmedzené na dobrá tohto sveta. V súčasnom myslení chýba vztýčenie veží katedrál, metafyzický rozmer, vypätie smerom k nebu, k večnosti, k tomu, čo nie je pominuteľné. A práve diskurz o odpustkoch je tým, čo otvára okná, rozširuje obzory, dáva nám dýchať, dáva nám skutočne pocítiť Cirkev, ktorá prekonáva múry času a priestoru a umožňuje nám ponoriť sa do trojičného oceánu svätej a Božej lásky. Náš každodenný život sa tým premieňa a pomáha nám to stať sa lepšími. Veď akú cenu má tento život určený k smrti, ak nie tú, že všetko má svoj odraz vo večnom živote?



Chvíle naplnené zásluhami, skutky ozdobené vedomou slobodou, čas a okolnosti, ktoré majú svoj odraz vo večnosti: to je pojem života. Mimo tohto pojmu – skôr či neskôr, na povrchu alebo v hĺbke – je len zúfalstvo, ktoré badáme v očiach príliš mnohých našich bratov. Reč o odpustkoch nás zavedie až tam hore. A bude dobré tam hore mysľou zostať, a pokiaľ možno, nikdy na to nezabudnúť. Myseľ pozdvihnutá „tam hore“ nám umožňuje, aby sme žili dobre „tu dole“.



Reč o odpustkoch – ktoré ak sú dobre vysvetlené a sú predmetom jasnej a presvedčivej katechézy –, sa stáva mimoriadne účinnou katechézou o hlbokej skutočnosti Cirkvi. Keď hovoríme o Cirkvi, nemôžeme sa obmedziť len opis štruktúr, hoci sú potrebné (pokiaľ sú), ale musíme ukázať celú krásu a bohatstvo tejto našej Matky. Musíme hovoriť o existencii „pokladu“, ktorý tvoria nekonečné zásluhy Krista, preblahoslavenej Panny Márie, mučeníkov a všetkých svätých. Je vzrušujúce hovoriť o spoločenstve svätých a z toho vyplývajúcej jednote medzi Cirkvou víťaznou, zápasiacou a očisťujúcou, ktorá umožňuje odovzdávanie zásluh svätých, ktorí sú v raji, a nás, ktorí sme ešte len pútnikmi na zemi, ako aj darovanie tých istých zásluh dušiam, ktoré prechádzajú etapou očisťovania, aby odčinili spáchané hriechy a očistili škvrny svojej duše. Je dojímavé uvažovať o vlákne lásky, ktoré nás všetkých spája, a o tom, ako je možné tešiť sa z plodov obdivuhodnej „výmeny“ medzi našimi modlitbami a príhovormi za našich zosnulých a ich láskavosťou voči nám. Táto rodina žije spoločne a je to božská liturgia, ktorá spája nebo so zemou. To je krása Cirkvi, majstrovského diela lásky! K tomu nás vedie realita odpustkov.



Preložil: Stanislav Gábor




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2023