Rožňava 26. septembra (TK KBS) Prostredníctvom humanitárnej pomoci napĺňajú základné životné potreby. Zároveň ponúkajú psychologickú pomoc a sú nápomocní aj pri hľadaní ubytovania, školy, či škôlky. Reč je o centrách podpory, ktoré nájdeme po celom Slovensku. Slovenská katolícka charita týmto spôsobom pomáha núdznym s integráciou, teda zaradením sa do spoločnosti. O problematike integrácie Ukrajincov sme sa rozprávali s PR a projektovou manažérkou diecéznej charity Rožňava, Luciou Černákovou.
Akým spôsobom funguje začleňovanie Ukrajincov do spoločnosti?
Odídenci z Ukrajiny si k nám priniesli vlastnú kultúru a mnohí zostali prakticky vo vzduchoprázdne, keď každým dňom veria, že sa už onedlho vrátia späť a tak majú vnútorný blok voči záväzkom tu na Slovensku. Najviditeľnejším príkladom integrácie sú malé deti, ktoré si našli kamarátov a chodia do školy. Mnohým pritom pribudla „dospelácka“ skúsenosť povinností „po škole“, keď musia zvládnuť paralelne dve školy – prezenčne tú slovenskú a online tú ukrajinskú. Ich rodičia sa snažia pracovať, neraz pritom narazia na jazykovú bariéru a vzápätí na svoju túžbu čo najskôr sa vrátiť.
Sú tu aj klienti, ktorí už doma na Ukrajine pracovali v oblasti, ktorá im umožňovala online formu, alebo ich živí umenie a tak pre nich neexistujú geografické bariéry. Jedným dobrým príkladom je naša kolegyňa. Pomáha nám so spracovaním fakturačných podkladov, keďže aj doma pracovala na ekonomickom oddelení a aby sme si rozumeli, trénuje si jazykovú komunikáciu zameranú práve na oblasť svojho pôsobenia s našou jazykovou lektorkou.
Kto potrebuje takúto pomoc?
Klienti Diecéznej charity Rožňava svojím profilom zodpovedajú všeobecnému obrazu odídencov z Ukrajiny. Vo väčšine prípadov ide o mamy s deťmi a seniorov. V niektorých oblastiach im pomohla samospráva voľnými vstupenkami, niektorí sa ale ostýchajú a tam sa snažíme spájať ich napríklad na turistike alebo sa venovať deťom v rámci mimoškolských aktivít.
Prečo je dôležité integrovať týchto ľudí?
Určite aj z vďačnosti, pretože pred desaťročiami to boli státisíce našich predkov, ktorí dostali pomocnú ruku od cudzincov, najmä v USA. Súčasne tiež preto, aby sme im dali šancu žiť svoj život aktívne, mať ho vo vlastných rukách. A napokon aj preto, aby sme ani my nemali pocit, že im len dávame a oni len pasívne prijímajú pomoc.
Aké máte reálne skúsenosti so začleňovaním Ukrajincov do spoločnosti?
Často narazíme na jazykovú bariéru. Mnohí z tých, ktorí sú u nás, neovládajú angličtinu ani nemčinu, a vlastne ani žiaden iný svetový jazyk. Inak sa prejavujú veľmi podobne, ako sa my, Slováci, v zahraničí javíme tamojším domácim. Niektorí sú opatrnejší, majú iné zvyky, iné prejavy, a stále sú prepojení so svojou domovinou neviditeľnou pupočnou šnúrou. A ani sa im niet čo čudovať.
S akými problémami, ťažkosťami sa stretávate, čo sa týka integrácie?
Kvôli jazykovej bariére sa neraz ocitnú v pozícii najslabšie platených zamestnancov. V našej diecéze sú mnohí roztrúsení a s mestami s lepšími pracovnými príležitosťami ich spája len časovo a logisticky náročná verejná doprava. A občas sa sami zachovajú nevypočítateľne, a napríklad zo dňa na deň neprídu do práce, alebo zmenia číslo. Celkovo možno povedať, že im najviac vyhovuje osobná komunikácia a online riešenia – hoci SMS, emaily či chat – už stavajú ďalšiu bariéru, ktorú neradi zdolávajú.
Odhliadnuc od integrácie, čo je pre vás teraz najdôležitejšie, čo sa týka samotného Centra podpory?
Nestačí len držať prst na pulze doby. Musíme byť trošku vizionármi a predvídať udalosti blízkej budúcnosti a podľa toho plánovať aj budúcu hmotnú aj nehmotnú pomoc.