Mochovce 23. septembra (TK KBS) Reaktor na treťom bloku jadrovej elektrárne v Mochovciach požehnal františkán Karol Miroslav Švarc, píše stránka Slovenských elektrárni. „Veda a viera sa nevylučujú. Vytvárajú syntézu,“ hovorí páter Karol Miroslav Švarc z františkánskej rehole, ktorý reaktor požehnal. Pred takmer 20 rokmi absolvoval aj štúdium na Katedre jadrovej techniky a fyziky fakulty elektrotechniky a informatiky v Bratislave. Ako sa dopracoval k takejto kurióznej kombinácii a čo praje 3. bloku sa dočítate v rozhovore.
- Vaším poslaním je skúmanie ľudských duší a ich posvätenie a spása. Kým ste vykročili na túto cestu, venovali ste sa vede, konkrétne jadrovej fyzike. Spomenuli by ste si ešte na svoju diplomovú prácu?
Záverečnú diplomovú prácu som robil pod vedením profesora Vladimíra Nečasa. Venoval som sa riešeniu zadného palivového cyklu a riešili sme napr. transmutáciu vyhoreného jadrového paliva. Vždy som mal pekný vzťah k vede, ku fyzike. Stala sa pre mňa cestou objavovania krásy, súladu a harmónie vo vesmíre. Potom aj krokom ku kladeniu otázok, kto je za tým všetkým, k transcendencii.
- Využívate ešte nejaké poznatky z jadrovej fyziky – nechýba vám?
Svojím spôsobom áno. Ten vzťah ku vede, ako sú veci poskladané a fungujú, je jeden veľký úžas. Ale dá sa tá skúsenosť preklenúť: robíte s ľuďmi, musíte ich manažovať, robíte v kuchyni alebo tvoríte niečo, tak tá tvorivá činnosť, fantázia sa premieta do takého praktického života. Takže tá teória – atómová fyzika, častice tvoria väčší celok a tento odraz nájdeme aj medzi ľuďmi, v spoločnosti. Občas na kázni sa vyskytnú také príklady, ktoré sa dajú priblížiť k ľuďom, aby sa cítili súčasťou väčšieho celku. Skôr je to na báze povzbudenia teórie, ale v praxi 20 rokov nepôsobím, takže pre mňa bola návšteva jadrovej elektrárne Mochovce oživením študijných časov.
- A aké boli tie študentské časy?
Ako študenti sme chodili často na exkurzie, robili sme experimenty v rámci našich študijných predmetov, či už je to školský jadrový reaktor v Prahe, v Budapešti alebo vo Viedni. Mal som to šťastie, keď sa spúšťal 2. blok tu v Mochovciach v roku 2000. Celé sme to tu presnorili, preliezli a mali sme možnosť vidieť tie najvnútornejšie časti celej elektrárne.
- A ako vnímate Mochovce dnes?
Je to opäť veľká česť po toľkých rokoch stretnúť svojich spolužiakov, profesora, realizačný tím a ako kňaz sa zapojiť do záverečnej fázy uvádzania reaktora do prevádzky. Pre nás jadrárov je to moment, kedy reaktor nadobúda svoju kritickosť, je to veľká vec. Veľká vďaka za to dielo, ktoré sa podarilo po dlhých rokoch. Sledoval som aj tlačovú konferenciu z 25. augusta, kde predsedníčka ÚJD Marta Žiaková oficiálne udelila povolenie na spustenie tretieho bloku Mochoviec a povedal som si – Bohu vďaka. Konečne sa to podarilo. Boli s tým trampoty, ale keď už máme všetky podklady, tak s chuťou a odvahou pokračujme v tomto diele, pretože vstupujeme do energetickej krízy a energiu musíme mať. Najlepšie je, keď na Slovensku máme nadbytok energie a môžeme ju vyvážať.
- Čo ste vlastne v Mochovciach vykonali? Dá sa reaktor vysvätiť?
Požehnali sme reaktor. O vysviacke nemôžeme hovoriť, vysväcujú sa len osoby, ktoré sú určené k výkonu bohoslužby. Reaktor takýmto zariadením nie je, takže sa len požehnáva, ale existujú modlitby na požehnanie elektrárne. Požehnanie znamená, že sa posvätená voda nanesie na dané predmety a odovzdáva ich do prozreteľnosti, ktorá nás presahuje. Popri všetkom sme si vedomí, že jadrová bezpečnosť je samozrejme hlavné kritérium pri spúšťaní a užívaní jadrovoenergetických zariadení. Akt požehnania reaktora nám dáva rozmer doplnenia ochrany.
- Požehnanie je bonus k jadrovej bezpečnosti?
Požehnávaním podobných zariadení nejde len o ochranu samotného zariadenia, aby všetko fungovalo tak, ako má, ale vnášame do toho aj všetkých ľudí, ktorí participovali na budovaní tohto projektu. Čiže aby každý splnil to, čo má. Aby to celé bolo zavŕšené. Požehnanie zariadenia reaktora môžeme chápať ako zavŕšenie veľkého úsilia jednotlivcov, aby to bol náš spoločný projekt, ktorý bude slúžiť všetkým. Bola to pre mňa česť byť svedkom uvádzania do prevádzky. Mojou snahou aj v príhovore pri požehnaní bolo, aby sme pracovali ako tím, a aby sme boli ľudsky pokorní. Pyšný človek chce určovať, rozkazovať, pokorný človek sa pýta a je otvorený zmene, pre vylepšovanie vecí okolo nás.
- Čo ste si povedali, keď vás pozvali požehnať reaktor?
Povedal som si, že konečne vstúpim do praxe, keďže hneď po štúdiu som vstúpil do rehoľnej formácie, takže nikdy som v praxi ako jadrový inžinier nebol. Po dvoch desaťročiach prišla tá hviezdna chvíľa, kedy môžem ako páter dať celému projektu niečo, čo iný nemôže dať – Božie požehnanie.
- Božie požehnanie od jadrového fyzika je veľmi zaujímavá symbolika. Jadrová fyzika a kňaz, to nie je bežná kombinácia.
Ja neviem o nikom inom na Slovensku. Jadrová fyzika bola vo vede vždy chápaná ako veda, vďaka ktorej objavujeme mikro a makrosvet, čím je tvorený vesmír. Takže som to bol práve ja, ako kňaz a absolvent tohto študijného odboru, a naprogramoval to Boh, je to v jeho réžii. Prísť a požehnávať nejaké technické zariadenie nie je žiaden magický úkon. Môžu sa ho zúčastniť aj neveriaci ľudia. Úkon završuje celé naše snaženie. Je to vyskladanie mozaiky, ktorá presahuje každého jednotlivca. Veda a viera sa nevylučujú. Vytvárajú syntézu. Sú to ako dve krídla, viera bez poznania vedy ostane slepá a naopak, keď veda bude postrádať ten horizont presahu transcendencie, tak sa zredukuje len na čísla. Pravda musí byť existenciálna.
- Čo by ste zaželali tretiemu a neskôr štvrtému bloku v Mochovciach?
Z technického pohľadu – aby sme sa vyvarovali ľudských zlyhaní. Želám, aby tím pracoval súdržne a pokorne, lebo len tak môžeme dosahovať vytýčené úlohy. Želám čo najmenej technických chýb, komplikácií, aby sme sa vedeli počúvať, aby vyprodukovaná energia neslúžila na zlo, ale naopak, aby sme tu v srdci Európy produkovali energiu nízkouhlíkovú – šetrnú k planéte Zem. Aby sme mali trvalo udržateľný rozvoj. Aby táto ušľachtilá energia slúžila všetkým.
Zdroj: www.seas.sk