Ružomberok 5. septembra (TK KBS) Pred štyrmi rokmi prišla študovať na Slovensko, dnes pomáha Ukrajincom zaradiť sa do bežného života. Študentka učiteľstva a filozofie na Katolíckej univerzite Valeria Udovenko vyučuje kurzy slovenčiny v Centre podpory v Ružomberku. Tie zriadila Slovenská katolícka charita po celom Slovenku s cieľom pomôcť lepšej integrácii utečencov. Valeria tak pomáha svojim krajanom a hoci kedysi túžila o hereckej kariére, našla ju v inom odvetví. V povolaní učiteľa.
- Ako ste sa dostali k vyučovaniu ukrajinčiny?
Keďže študujem na Katolíckej univerzite, pomáhala som prekladateľom na kurzoch slovenčiny. Tam som sa dozvedela, že pre Ukrajincov potrebujú učiteľa slovenčiny, ktorý by zároveň rozprával aj po ukrajinsky a tak som prejavila záujem.
- Ako to pokračovalo?
Prišla som na stretnutie dobrovoľníkov, kde som uviedla, že chcem pracovať s deťmi. Robila som s nimi obrázok, boli tam kvety a nebo. Jednému dievčaťu, ktoré malo 9 rokov sa ten obrázok krásne podaril. Vtedy som si uvedomila, že je veľa ľudí, ktorí chcú niečo vytvárať, alebo niečo potrebujú, ale majú jazykovú bariéru. Kvôli tomu si napríklad nemôžu nájsť prácu, alebo potrebujú pomôcť, keď majú nejaký problém. To bol moment, kedy som si uvedomila, že tu chcem prichádzať, že to má zmysel. Viem, aký má človek strach, keď prichádza do štátu, o ktorom nič nevie. Ak aj niekto niečo vie po slovensky, bojí sa rozprávať s ľuďmi a nemá takú veľkú podporu. Preto je veľmi dobré, že existujú centrá podpory, pretože tu ľudia tú podporu môžu nájsť.
- Čo momentálne robíte?
Pracujem s tínedžermi a slovenčinu vyučujem pre deti od 6 do 10 rokov a potom od 10-12 rokov. Konverzácie mám pre tých, ktorý už nejaký kurz skončili a vediem aj kurzy pre začiatočníkov. To mi zaberá veľmi veľa času.
- Ako vyzerajú hodiny slovenčiny?
Každý deň niekto prichádza na slovenčinu, v lete keď deti nechodia do škôlky, či školy prichádzali na slovenčinu. Deti mali počas prázdnin vyučovanie ráno, dospelý poobede. Pozeráme aj prasiatko Pepa po slovensky, rozprávky, veľa čítame. Snažím sa nehovoriť o politike, skôr niečo humorné, jednoduché a to, čo im môže v živote pomôcť. Počas hodiny slovenčiny ma veľmi baví rozprávať sa s ľuďmi, ktorí pochádzajú z rôznych miest, majú rôzne názory na to, čo sa deje, na svoj život aj na život ostatných. Niekedy ma aj upozorňuje riaditeľka centra, že Valeria, máš jednu hodinu, prečo sedíš už dve?!
- Je pre ukrajinských študentov slovenčina jednoduchá?
Najlepší študenti sú deti. Oni rýchlo všetko pochopia, rýchlo napíšu nejaký text, ťažko to ide seniorom, dospelým ľuďom. Pre tínedžerov je to tiež jednoduché. Je veľa podobných slov, ale prirovnala by som to k poľštine a slovenčine. Ľudia sa dokážu ako-tak dorozumieť, ale je pre nich komplikované medzi sebou komunikovať. Na začiatku sa dá veľa pochopiť z počúvania, ale samotné rozprávanie je už oveľa ťažšie.
- Kedy a prečo ste sa rozhodli študovať na Slovensku?
Keď som bola v maturitnom ročníku zúčastnila som sa konferencie, kde bolo veľa univerzít z celého sveta. Vtedy som si len pozerala som niečo, čo by ma mohlo zaujímať, ale už vtedy bolo pre mňa dôležité, aby to bolo niečo ako učiteľstvo, politika alebo filozofia. Pochádzam z hlavného mesta Ukrajiny, tak som chcela nejaký štát a mesto, kde to bude trochu pokojnejšie, bude tam ticho, nejaké malé mesto, v ktorom sa budem cítiť dobre a budem mať pár minút, aby som kdekoľvek prišla. A tak som prišla som v 2018 roku študovať na Katolícku univerzitu do Ružomberka.
- Prekvapilo vás niečo na Slovensku, zažila si niečo ako multikultúrny šok?
Nerozumela som, prečo sa Slováci tak skoro ráno zobúdzajú. Keď som zistila, že obchody pracujú od 5-tej, 6-tej hodiny, bol to pre mňa šok. Druhá vec, čo ma prekvapila bolo to, že počas štátnych sviatkov je všetko zatvorené. Na Ukrajine to tak nefunguje, vždy je všetko otvorené. Tu, keď zabudnem nakúpiť, mám smolu. S ostatným som nemala problém.
- Máte nejaké hobby, ktoré vás napĺňa?
Milujem divadlo. Keď som bola malá, chcela som študovať herectvo. Divadlo bolo pre mňa všetkým, no aj teraz je to tak. Pochopila som však jednu dôležitú vec, že každý učiteľ je ako herec. Má svojich divákov, ktorí prichádzajú a ty hráš divadlo. Keď vyučujem slovenčinu, je to zakaždým divadlo. Mám 21 rokov a už dnes viem, že chcem pracovať s deťmi, dávajú mi obrovskú energiu. (Zdroj: Slovenská katolícka charita)