Pápež František absolvoval pastoračnú návštevu v talianskej L’Aquile

TK KBS, RV jb, ml; pz | 30. 08. 2022 10:05



Vatikán 30. augusta (RV) Pápež František absolvoval poslednú augustovú nedeľu pastoračnú návštevu v talianskej L’Aquile (28. 8. 2022).



Zavítal na Celestínsky odpust, ktoré slávilo mesto L’Aquila a stredotaliansky región Abruzzo. Jeho návšteva bola stretnutím s obyvateľmi, ktorí stále nesú traumu zemetrasenia z apríla 2009. Pred miestnou Bazilikou na Collemaggio, ktorá uchováva pozostatky svätého pápeža Celestína V., pápež koncelebroval svätú omšu s desiatkami biskupov. S prítomnými sa pomodlil aj modlitbu Anjel Pána.



Sv. Celestín V. „nebol mužom «nie», bol mužom «áno»“ – zdôraznil Svätý Otec. Jeho homíliu, v ktorej dal do súvisu milosrdenstvo a pokoru, prinášame v plnom znení. Na záver slávnostne otvoril Svätú bránu baziliky a v jej vnútri si uctil hrob veľkého pápeža Celestína V., ktorý rezignoval pred 700 rokmi. Pápež František sa stal prvým pápežom, ktorý tu odslúžil svätú omšu a otvoril Svätú bránu. 



Svätý Celestín V. a Bazilika na Collemaggio



Svätý pápež Celestín V., benediktínsky mních a pustovník s hlbokou duchovnosťou a zakladateľ rehoľných komunít v oblasti stredného Talianska, vlastným menom Pietro da Morrone, žil v rokoch 1215 až 1296. V L’Aquile založil kláštor a vybudoval baziliku. Na Petrov stolec bol zvolený vo veku 85 rokov a úrad vykonával s príkladným zanietením a životom odriekania.



Vysviacku za Rímskeho biskupa prijal Celestín V. v auguste 1294 v Bazilike na Collemaggio. Práve na dátum 28. augusta sa vzťahuje trvalý odpust, ktorý formou buly vyhlásil pre kajúcich pútnikov, vyprosujúcich si od Boha milosť očistenia srdca. Po piatich mesiacoch sa úradu zriekol a utiahol sa na modlitbu. Celestínovi V. bol priznaný titul svätosti necelých 17 rokov po jeho smrti. Pochovaný je v presklenej rakve so striebornou posmrtnou maskou v spomenutej bazilike v meste L’Aquila.



Bazilika na Collemaggio bola 6. apríla 2009 ťažko poškodená zemetrasením a musela prejsť rozsiahlou rekonštrukciou. Pripomeňme, že pápež Benedikt XVI., ktorý prišiel prejaviť svoju blízkosť traumatizovaným obyvateľom L’Aquily 28. apríla 2009, si pri tej príležitosti uctil aj hrob sv. Celestína.



neznáme.gifPastoračná návšteva pápeža Františka



Nedeľná návšteva Svätého Otca v L’Aquile s účasťou okolo 15 tisíc veriacich sa svojím programom vtesnala do štyroch hodín. Spolu s občianskymi predstaviteľmi ho pred deviatou ráno privítal arcibiskup metropolita L’Aquily, kardinál Giuseppe Petrocchi. Pápež pozdravil masy ľudí z papamobilu počas príchodu cez parkovú alej. Na širokom námestí pred bazilikou sa najprv prihovoril tým, ktorí v roku 2009 prežili zemetrasenie a stále sa vyrovnávajú s náročným novým začiatkom.



Pri svätej omši o 10. hodine s liturgickými textami 22. cezročnej nedele sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Na záver po modlitbe Anjel Pána slávnostne otvoril v rámci Celestínskeho odpustu Svätú bránu baziliky a vo vnútri si prišiel uctiť hrob svätého pápeža. Pred pol jednou popoludní sa vydal helikoptérou na spiatočný let. 



Homília Svätého Otca



Svätí sú fascinujúcim vysvetlením evanjelia. Ich životy sú privilegovanou pozíciou, z ktorej si môžeme všimnúť tú dobrú správu, ktorú prišiel ohlasovať Ježiš, a to, že Boh je náš Otec a každý je ním milovaný. Toto je jadro evanjelia a Ježiš je dôkazom tejto Lásky, jej vtelením, jej tvárou.



Dnes slávime Eucharistiu vo výnimočný deň pre toto mesto a pre túto Cirkev: Celestínsky odpust. Uchovávajú sa tu relikvie svätého pápeža Celestína V. Zdá sa, že tento muž naplno predstavuje to, čo sme počuli v prvom čítaní: „Čím si väčší, tým buď pokornejší, a nájdeš milosť u Boha“ (Sir 3,18). Mylne si pripomíname postavu Celestína V. ako „toho, ktorý urobil veľké odmietnutie“, ako sa vyjadril Dante v Božskej komédii; ale Celestín V. nebol mužom „nie“, bol mužom „áno“.



V skutočnosti neexistuje iný spôsob, ako uskutočniť Božiu vôľu, ako prijať silu pokorných, iného spôsobu niet. Práve preto, že sú takí, pokorní sa v očiach ľudí javia ako slabí a porazení, ale v skutočnosti sú skutočnými víťazmi, pretože len oni úplne dôverujú Pánovi a poznajú jeho vôľu. Boh zjavuje svoje tajomstvá práve „pokorným. [...] Skrze tichých je oslávený“ (Sir 3,19-20). V duchu sveta, ktorý je ovládaný pýchou, nás dnešné Božie slovo vyzýva, aby sme boli pokorní a tichí. Pokora nespočíva v tom, že sa znevažujeme, ale v zdravom realizme, ktorý nás núti uvedomiť si náš potenciál, ale aj naše biedy. Práve vychádzajúc z našej biedy, nás pokora vedie k tomu, aby sme svoj pohľad preniesli zo seba samých a obrátili ho k Bohu, ktorý môže všetko a uštedrí nám aj to, k čomu sa sami nedokážeme dopracovať. „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9,23).





Silou pokorných je Pán, nie stratégie, ľudské prostriedky, logika tohto sveta, kalkulácie... Nie. Je ňou Pán. V tomto zmysle bol Celestín V. odvážnym svedkom evanjelia, pretože žiadna logika moci ho nemohla uväzniť a riadiť. V ňom obdivujeme Cirkev oslobodenú od svetskej logiky a plne svedčiacu o Božom mene, ktorým je Milosrdenstvo. To je samotné jadro evanjelia, pretože milosrdenstvo znamená, že vieme, že sme milovaní uprostred našej biedy. Jedno s druhým: nemôžeme pochopiť milosrdenstvo, ak nechápeme vlastnú biedu. Byť veriacim neznamená priblížiť sa k temnému a desivému Bohu. List Hebrejom nám to pripomína: „Nepriblížili ste sa k hmatateľnému a plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke ani k zvuku poľnice a hrmotu slov. Tí, čo ho počuli, prosili, aby sa im už tak nehovorilo“ (12,18-19). Nie, drahí bratia a sestry, primkli sme sa k Ježišovi, Božiemu Synovi, ktorý je Otcovým milosrdenstvom a láskou, ktorá zachraňuje. Ale tým milosrdenstvom je On: len cez milosrdenstvo môže prehovoriť naša vlastná bieda. Ak si niekto z nás myslí, že môže dospieť k milosrdenstvu inou cestou ako cez vlastnú biedu, zmýlil si cestu. Preto je dôležité porozumieť našej vlastnej realite.



L'Aquila si po stáročia uchováva dar, ktorý jej zanechal práve pápež Celestín V. Je to výsada pripomínať všetkým, že s milosrdenstvom a len s ním môže každý muž a každá žena prežívať svoj život s radosťou. Zakúsiť milosrdenstvo znamená cítiť sa prijatými, opäť pozdvihnutými na vlastné nohy, posilnenými, uzdravenými, povzbudenými. Prijať odpustenie znamená zažiť tu a teraz to, čo sa najviac približuje vzkrieseniu. Odpustenie je prechod od smrti k životu, od skúsenosti úzkosti a viny k skúsenosti slobody a radosti. Nech je tento chrám vždy miestom, kde sa môžeme zmieriť a zažiť Milosť, ktorá nás postaví na nohy a dá nám ďalšiu šancu. Náš Boh je Bohom ďalšej šance: koľkokrát, Pane? Raz, sedem ráz, sedemdesiatkrát sedem ráz... On je Boh, ktorý ti vždy dá ďalšiu šancu.



Nech je to chrám odpustenia, a to nielen raz za rok, ale stále. Takto sa totiž buduje pokoj, prostredníctvom prijatého a darovaného odpustenia. Ale treba začať od vlastnej biedy a hľadať v nej, ako dospieť k odpusteniu, pretože aj vo vlastnej biede vždy nájdeme niečo svetlé, čo je cestou k Pánovi. On je ten, kto rozsvecuje uprostred biedy.



Dnes ráno, napríklad, som na to myslel, keď sme dorazili do L'Aquily a nemohli sme pristáť: hustá hmla, všetko tmavé, nedalo sa. Pilot vrtuľníka sa otáčal dokola... nakoniec zbadal malý otvor a pustil sa tade, podarilo sa mu to, je to majster. A ja som si v nešťastí pomyslel: takisto je to s našou biedou, to isté sa deje v našom vlastnom nešťastí. Toľkokrát tam pri pohľade na to, kto sme, nič, menej ako nič; a točíme sa, točíme... ale neraz Pán urobí malý otvor: „Vlož sa tam, to sú Pánove rany. A tam je milosrdenstvo, ale je v tvojej biede. Tam je ten otvor, ktorý ti v tvojej biede urobí Pán, aby si mohol vstúpiť.“ Milosrdenstvo, ktoré prichádza v tvojej, v mojej, v našej biede.



Drahí bratia a sestry, veľa ste si vytrpeli v dôsledku zemetrasenia a ako ľud sa snažíte postaviť na nohy. Ale tí, ktorí trpeli, si musia vedieť strážiť hodnotu svojho utrpenia, musia pochopiť, že v temnote, ktorú zažili, dostali aj dar pochopiť bolesť druhých. Vy si dokážete vážiť dar milosrdenstva, pretože viete, čo znamená stratiť všetko, vidieť rúcať sa to, čo sa vybudovalo, opustiť to, čo vám bolo najdrahšie, cítiť bolestné chýbanie tých, ktorých ste milovali. Môžete si vážiť milosrdenstvo, pretože ste zažili nešťastie.



Každý človek môže v živote, bez toho, aby nevyhnutne zažil zemetrasenie, zažiť takpovediac „zemetrasenie duše“, ktoré ho postaví do kontaktu s jeho vlastnou krehkosťou, jeho vlastnými limitmi, jeho vlastnou biedou. Keď človek zažíva niečo také, môže stratiť všetko, ale môže sa naučiť aj skutočnej pokore. Za takýchto okolností môžeme buď zahorknúť, alebo sa môžeme naučiť miernosti. Pokora a miernosť sú teda charakteristické vlastnosti toho, kto má za úlohu chrániť milosrdenstvo a svedčiť o ňom. Áno, pretože milosrdenstvo, keď k nám prichádza, je to preto, aby sme si ho uchovali, a tiež preto, aby sme o ňom vydávali svedectvo. Je to dar pre mňa, úbožiaka, ale toto milosrdenstvo treba aj odovzdať iným ako dar od Pána.



Je tu však alarm, ktorý nás upozorní, ak ideme nesprávnou cestou, a dnešné evanjelium nám to pripomína (porov. Lk 14,1.7-14). Ježiš je pozvaný na obed – počúvali sme to –do farizejovho domu a pozorne sleduje, koľko ľudí sa ženie za najlepšími miestami pri stole. To mu dáva podnet, aby povedal podobenstvo, ktoré zostáva aktuálne aj pre nás dnes: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto, prosím, a ty choď dozadu!‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto“ (porov. v. 8-9). Príliš často sa rozmýšľa tak, že hodnota závisí od postu, ktorý človek na tomto svete zaujíma. Človek nie je tým postom, ktorý zastáva; človek je tou slobodou, ktorej je schopný a ktorú naplno prejaví, keď zaujme posledné miesto alebo keď mu pripadne miesto na kríži.



Kresťan vie, že jeho život nie je kariérou na spôsob tohto sveta, ale kariérou na spôsob Boží, ktorý o sebe povie, že prišiel slúžiť, a nie aby mu slúžili (porov. Mk 10,45). Kým nepochopíme, že prevratnosť evanjelia v plnej miere spočíva v tomto druhu slobody, budeme naďalej svedkami vojen, násilia a nespravodlivosti, ktoré napokon nie sú ničím iným ako vonkajším príznakom nedostatku vnútornej slobody. Tam, kde nie je vnútorná sloboda, si razí cestu sebectvo, individualizmus, zištnosť, útlak a všetky tieto úbohosti. A tieto úbohosti začnú dirigovať.



Bratia a sestry, nech je L'Aquila naozaj hlavným mestom odpustenia, hlavným mestom pokoja a zmierenia! Nech L'Aquila dokáže všetkým ponúknuť tú premenu, o ktorej spieva Mária v Magnifikate:



„Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“ (Lk 1,52); tú, ktorú nám pripomenul Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14,11). A práve Márii, ktorú si ctíte titulom „Záchrana aquilského ľudu“, chceme zveriť predsavzatie žiť podľa evanjelia. Nech svojím materinským orodovaním vyprosí celému svetu odpustenie a pokoj. Vedomie vlastnej biedy je krásou milosrdenstva.



Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024