Hovoríme aj s ľuďmi, ktorí majú iný názor, hovorí Slovák z Pro Life Tour 

TK KBS, tko; ml | 18. 08. 2022 07:23



Bratislava 18. augusta (TK KBS) Jubilejný 25. ročník putovej Pro Life Tour, ktorú organizuje rakúska organizácia Jugend für das Leben (Mladí za život), vyvrcholila tento rok uprostred mesiaca v Bratislave. Záver patril svätej omši v Katedrále sv. Martina v Bratislave, ktorú celebroval bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský.





Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s jedným z účastníkov Jakubom Šventom.



- Jakub, môžete sa nám v krátkosti predstaviť? 



Volám sa Jakub Švento, mám 17 rokov, o chvíľu 18. Pochádzam z Martina, hoci som sa narodil na Orave v Trstenej a už tretí rok chodím na nemecké bilingválne gymnázium do Popradu. Mám troch súrodencov a vo voľnom čase sa venujem cudzím jazykom, čítaniu a hudbe, čím sa snažím rozšíriť si všeobecný rozhľad. Okrem iného ešte aktívne hrávam stolný tenis.



- Ako ste sa dostali k tomuto podujatiu?



Po čase to vnímam ako Božie riadenie. Bol to už druhý COVIDový rok v škole, kde sme sa v podstate viac ako 8 mesiacov učili z monitorov, zatvorení doma. A keď sme prišli v máji do školy, tak sa v našom kolektíve začali na občianskej náuke riešiť hodnotové témy, zväčša potraty. Dialo sa to napriek tomu, že nechodím na katolícku školu.



V Poprade veľmi dobre pôsobia Saleziáni a cítiť, že mladí sú vedení v kresťanskom duchu. Potreboval som si teda pozrieť argumenty na spomínanú diskusiu v škole a vyhľadal som si „prolife Deutschland“. Následne  som sa dostal na stránku nemeckej organizácie Jugend für das Leben a videl som, že organizujú týždňovú letnú púť. Po krátkom hľadaní som si všimol, že ich rakúska vetva realizuje ešte dlhšiu púť – dva týždne a 220 km. Tak som sa tam prihlásil. Bolo to náročné, dokonca som musel púť prerušiť kvôli veľkým otlakom. Tento rok som si zobral sandále a bolo to 100x lepšie.



- Aké to bolo ísť s neznámymi ľuďmi na takú dlhú púť? Bolo to aj kvôli jazyku?



Áno, určite aj kvôli jazyku. Počas toho prvého ročníka som mal 16 rokov, nepoznal som tam nikoho, bolo to zaujímavé a vnímal som to ako výzvu. Bol som tam však jediný Slovák, hodený do zahraničného prostredia, všetko som musel riešiť v cudzom jazyku. Potešilo ma však, že som bol milo prijatý a po čase som si našiel veľmi dobrých kamarátov.



- Ako vyzeral bežný deň počas púte?



Vstávali sme skoro, väčšinou krátko po svitaní, aby sme sa vyhli najväčšiemu slnku. Medzi 5:30-6:00 bol budíček, potom raňajky, každé ráno alebo večer svätá omša, a potom sme sa vydali sme na peší pochod, ktorý trval približne sedem hodín. Výhodou bolo, že veľkú batožinu nám viezlo auto a na obed bolo vždy zabezpečené jedlo. Denne sme prešli asi 20 - 30 kilometrov, niekedy sme ich prerušili dlhším oddychom, či kúpaním na kúpalisku. Večeru a ubytovanie sme mali väčšinou vo farnostiach alebo v telocvičniach. Veľmi povzbudivé bolo, že sa vždy našiel niekto, kto nám cestou ponúkol vodu, minerálku  či dokonca jedlo.



- Tento rok ste šli až 360 kilometrov.



Áno, tento rok to bolo náročnejšie. Tri týždne sme išli vo veľkých teplách a o skoro 120 kilometrov dlhšiu trasu.



- Aká je hlavná myšlienka a cieľ ProLife Tour?



Zhrnul by som to do troch bodov: 1. šíriť myšlienku toho, že život začína počatím a presne od tohto momentu má každý človek právo na život. Nemci majú po druhej svetovej vojne hneď v prvom článku ústavy uvedené, že: „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná.“ A v druhom článku tento základný dokument Nemecka hovorí: „Každý človek má právo na život a fyzickú nedotknuteľnosť.“



Po 2. Tieto kilometre chceme ako veriaci kresťania obetovať Pánu Bohu aj za matky, ktoré boli na potrate. Popritom sa modlíme za tých, ktorí nás prenasledujú – o tom ešte bude reč.



A v treťom rade sme partia mladých ľudí, ktorí sa radi stretnú a budujú spoločenstvo. Za tých 25 rokov už na týchto púťach vzniklo viacero manželských párov a dokonca som tento rok videl aj deti niektorých z nich.



- Tento rok sa vďaka tebe ProLife Tour dostala až na Slovensko.



Tak nielen vďaka mne, ale mali sme na výber tri trasy a vybrali sme si nakoniec tú, ktorá by v jubilejnom 25. ročníku púte skončila na Slovensku.



Účastníci púte vo väčších mestách chodia za okoloidúcimi ľuďmi a hovoria s nimi o ochrane života, potrate a ľudských právach. Asi 20 mladých ľudí bolo práve dnes (pozn.: v sobotu 13. augusta) v Bratislave a robili prolife osvetu. Keď ideme cez menšie obce, dávame do schránok prolife letáky.



- Na Slovensku býva niečo podobné, volá sa to "Na bicykli za život."



Ono počas toho denného pešieho putovania, vlastne počas siedmych hodín, máš veľa času sa rozprávať s ľuďmi a aj priestor „ísť do hĺbky". A to spolu trávite mnoho dní, putuje sa tri týždne. Pešie putovanie nám navyše pripomína aj našu duchovnú púť do nebeskej vlasti.



- Tour ste ukončili slávnostne, svätou omšou v nedeľu 14. augusta v Katedrále sv. Martina...



Áno, svätú omšu bude celebrovať otec arcibiskup Stanislav Zvolenský v nemeckom jazyku, nakoľko sám študoval v Innsbrucku. (pozn.: kázeň bola po nemecky aj slovensky, po svätej omši sa o. arcibiskup s pútnikmi pozdravil pred katedrálou) Po nej sa vydáme všetci do svojich domovov.



- Okrem otlakov ste sa stretli s nejakými inými ťažkosťami?



Okrem bežných prekážok ako teplo, slnko či dážď, sme sa stretli aj s odporcami prolife myšlienok. V nemeckom Passau, kde púť začínala, nás „privítala“ antisexistická akcia. Hádzali do nášho stánku vodné balóniky, obďaleč pálili svetlice a vyvesili neďaleko nápis „My body, my choice“ (pozn.: „Moje telo, moja voľba“–známe zavádzajúce heslo obhajcov potratov).



Bolo to nepríjemné, možno si mysleli, že niečo dosiahnu, ale ja som vnútorne cítil, že ich prítomnosť ma ešte viac posilnila v presvedčení, aby som púť a aj všetky aktivity dokončil. Presvedčilo ma to, že robím niečo dobré. Konieckoncov, sám otec arcibiskup spomínal v kázni, že v úsilí o dobro budeme čeliť nepriateľom, najmä duchovnému Zlému, ktorý pôsobí na Zemi.



- Aké ste mali skúsenosti pri šírení prolife osvety?



Väčšinou to neboli pozitívne reakcie. Jedna pani, ktorej sme dali letáčik, dokonca povedala do telefónu, že bola šesť krát na potrate a šla by aj stokrát. Hneď na to zložila…



- Veľmi smutné...



Áno, žiaľ. To však nebolo všetko.



Na druhý deň, keď sme prechádzali cez Passau, nám naši oponenti zablokovali ulicu. Potrebovali sme prejsť cez most, no oni ho zablokovali, a to nielen nám, ale aj autám a ďalším chodcom. Dokonca sa ľudia nemohli dostať ani do nemocnice. Keďže to bola nepovolená blokáda, zavolali sme políciu, no tá prišla až po 20 minútach. Zatiaľ tá cesta bola zablokovaná. Policajti ich poprosili, či by mohli odísť – neohlásené zhromaždenie a policajti iba poprosili. Na transparente mali zahalení oponenti nápis „Žiadny Boh, žiadny štát, žiadny patriarchát“, vykrikovali na nás, že sme sexisti. Dokonca kričali také nechutnosti ako: „Keby šla Mária na potrat, zostali by ste nám ukradnutí“.



- To už je protináboženský útok... 



Jugend für das Leben je oficiálne katolíckym spolkom, podporovateľov však majú sj z radov evanjelikov aj neveriacich. Pro Lige Tour je samozrejme otvorená pre kohokoľvek bez ohľadu na vierovyznanie. Ja som najskôr tomu pokriku nerozumel, no potom mi ho jeden priateľ vysvetlil. A veľmi ma to zabolelo, oveľa viac ako pokriky „Vypadnite fundamentalisti“ a podobne.



- Ako tá situácia s blokádou dopadla?



Až po zhruba pol hodine prišlo viac policajtov a keď zamaskovaní protestujúci videli, že je zle, tak ušli. Mali na tvárach respirátory, na hlavách kapucne a čierne okuliare. Sú neidentifikovateľní, nevedia sa postaviť otvorene za svoju vec. Navyše zdvihnú svoje transparenty a zakryjú sa. Človek sa necíti bezpečne, zvlášť keď si nás zblízka fotia napriek tomu, že sme im nedali súhlas.



- A čo v iných mestách?



V Linzi nám „iba“ napísali prochoice nápis pred kostol. A demonštrovali tak, aby sme videli ich transparenty, aj keď hoci sme boli za plotom na záhrade. V Sankt Pölten prišiel do nášho stánku muž v šiltovke, zdal sa mi povedomý. A začal sa vypytovať rôzne zvláštne otázky, aj na to, kam ďalej ideme, kde spíme a podobne. Mne sa to nezdalo, tak sa ho pýtam, ako sa volá. „Eeeee, Peter.“ bola odpoveď, a tak som vedel, že nie je všetko s kostolným poriadkom, keď nad svojím menom musel premýšľať. Je jasné, že si ho vymyslel. Keď sme prišli na stanicu v spomínanom Sankt Pölten, už nás tam čakali a písali kriedami po zemi nápisy. Vo Viedni sme mali mať zhromaždenie s názvom „Tretina mojej generácie chýba na tomto námestí“.



Hovorí to o tragédii potratov za ostatné desaťročia a ich dopade na moju generáciu. Zhromaždenie sme museli zrušiť kvôli ochoreniam rečníkov. Avšak napriek tomu sme tam dvaja prišli kvôli tým, ku ktorým by sa informácia o zrušení nedostala a sadli sme si pred kostol. Zrazu prišli nejakí dvaja ľudia a začali si ma fotiť. S úsmevom som sa spýtal, či majú moje povolenie. Fotograf odpovedal, že nie, že to si môže. Tak som mu povedal, že by bolo dobré do budúcna sa najskôr spýtať, lebo to môže byť niekomu nepríjemné. On ma však odbil tým, že by mohol jednu fotku potratiť. Ako sme potom šli k metru, držali sme svoj plagát v rukách, až kým nám ho zrazu niekto utekajúc nevytrhol a roztrhal. Bežali v rúšku, zamaskovaní a utiekli. Zbabelci.



- Vy však máte dosť odvahy, oslovujete ľudí na uliciach a s oponentami diskutujete.



Áno, chceme a hovoríme aj s ľuďmi, ktorí majú iný názor. S niektorými sa dá, s inými vôbec, lebo idú ako píla – rýchlo sypú svoje názory a nenechajú človeka nič povedať.



Jedna mladá pani mi hovorí, že sa o tejto téme nebude rozprávať s mužom. Snažil som sa jej vysvetliť, že na splodenie dieťaťa potrebuje muža, ale ona si tvrdohlavo tvrdila , že existujú rôzne nové metódy. To, že pri nich potrebuje mužskú spermiu už pochopiť nechcela. Muž, ktorý bol pri tej debate s ňou, bol vskutku solídny, s ním sa dalo diskutovať. Ale s ňou, žiaľ, nie.



- Ďakujeme Jakub za to, že vám záleží na nenarodených deťoch, že ste mali ochotu a odvahu ísť na ProLife Tour.



Ja som rád, že som sa mohol zúčastniť a obetovať tieto týždne. Lebo nielen, že sme niečo obetovali za dôležitú vec, ale našli sme si aj výborných kamarátov a zažili spoločenstvo. Určite odporúčam do budúcna každému zúčastniť sa na podobnej púti a veľmi by ma potešilo, keby sa aj u nás na Slovensku nejaká pešia ProLife púť konala.



Spracoval: Tomáš Kováčik




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024