Vatikán 11. augusta (RV) V plnom znení prinášame homíliu kardinála Giovanniho Battistu Re, dekana Kardinálskeho kolégia, pri zádušnej svätej omši za zosnulého kard. Jozefa Tomka, spojenej s obradom poslednej rozlúčky za prítomnosti Svätého Otca Františka, vo štvrtok 11. augusta 2022 o 11. hodine pri Oltári katedry vo Vatikánskej bazilike.
-
Zhromaždili sme sa okolo Pánovho oltára, aby sme sa modlili a vyjadrili posledný bratský pozdrav kardinálovi Jozefovi Tomkovi, ktorého si Pán povolal k sebe vo veku 98 rokov. Bol najstarším z kardinálov.
Konáme to pohnutí a podporovaní tou vierou, ktorá nás uisťuje, ako nám povedal svätý Pavol v prvom čítaní svätej omše, že pri strate tohto pozemského príbytku dostaneme od Boha príbytok nie ľudskou rukou zhotovený, večný dom v nebi (porov. 2 Kor 5,1), v jednote s Bohom a v nesmiernosti jeho lásky.
Celý dlhý a intenzívny život kardinála Tomka bol zasvätený službe Bohu a bratom a, takmer celý, venovaný službe tu v Rímskej kúrii.
V priebehu rokov zastával množstvo úradov, ktoré vždy považoval - sú to jeho slová - za „povolanie slúžiť“.
Spolu s ním odchádza postava, ktorá robila česť Rímskej kúrii pevnou vierou, ktorá ho charakterizovala, opravdivou spiritualitou, živým cirkevným cítením - „sensus Ecclesiae“, veľkou rovnováhou v úsudku, umiernenosťou, zdravým rozumom, prívetivosťou a jemnocitom vo vystupovaní.
Veľmi mladý vstúpil do seminára za Košickú diecézu. Len čo sa v roku 1945 skončila Druhá svetová vojna, Jozef Tomko bol vyslaný svojím biskupom do Ríma, aby dokončil štúdiá na Pápežskej lateránskej univerzite, kde získal doktorát z kánonického práva, a potom si urobil doktorát z teológie a sociálnych vied na Gregoriánskej univerzite.
Po ukončení štúdií mu historické udalosti v jeho krajine, v dôsledku nástupu Československej socialistickej republiky a odporu komunistickej vlády voči Katolíckej cirkvi, tieto udalosti mu zabránili v návrate do vlasti. Tak bol 12. marca 1949 vysvätený za kňaza tu v Ríme a inkardinovaný (začlenený) do Rímskej diecézy. Spočiatku mu bola zverená úloha vicerektora Pápežského kolégia Nepomucenum.
V roku 1962 bol prijatý na vtedajšiu Kongregáciu Svätého ofícia, kde sa vďaka svojej zjavnej teologickej príprave, stal čoskoro vedúcim úradu pre vierouku. V tých rokoch publikoval rad článkov a textov, ktoré upútali pozornosť pre svoju vieroučnú kompetentnosť a jasnosť výkladu.
V decembri 1974 ho pápež Pavol VI. vymenoval za podsekretára Kongregácie pre biskupov.
Dňa 12. júla 1979 mu pápež Ján Pavol II. zveril úrad generálneho sekretára Biskupskej synody a prial si osobne mu udeliť biskupskú vysviacku. Keďže iba veľmi málo ľudí mohlo dostať povolenie od česko-slovenskej vlády prísť zo Slovenska do Ríma, biskupská vysviacka sa neuskutočnila vo Vatikánskej bazilike, ale v Sixtínskej kaplnke, ktorá je menšia, a z vôle pápeža bola osobitne slávnostná, pretože pápež chcel zdôrazniť svoju blízkosť Slovensku a celej umlčanej Cirkvi v tej tak tvrdej a ťažkej situácii pre katolíkov žijúcich na druhej strane toho, čo Churchill nazval „železnou oponou“.
Ako motto pre biskupský erb si zvolil slová svätého Pavla: „Ut Ecclesia aedificetur“ (Aby sa Cirkev vzmáhala). A budovať Cirkev a slúžiť jej bolo úsilím, či lepšie povedané celoživotnou vášňou kardinála Tomka.
Ako generálny sekretár sa arcibiskup Tomko usiloval rozvinúť činnosť Biskupskej synody, ktorá bola inštitúciou vo svojich počiatkoch, pretože ju pár rokov predtým vytvoril Pavol VI. Arcibiskup Tomko sa jej snažil vtlačiť silný dynamizmus, konajúc v úzkej spolupráci s pápežom Jánom Pavlom II., s ktorým cítil hlboký súzvuk a priateľstvo. V tých rokoch vydal monografiu s názvom „Biskupská synoda, povaha, metóda, perspektívy“, ktorá bola veľmi oceňovaná.
Počas šiestich rokov ako sekretár Synody mal kardinál Tomko viackrát za úlohu zastupovať pápeža a Svätú stolicu na stretnutiach biskupov v rôznych častiach sveta. Mal tak možnosť nadobudnúť hlboké poznanie reality mnohých miestnych cirkví a zakúsiť kolegialitu v cítení i v činoch.
Týmto spôsobom ho Prozreteľnosť pripravila na rozšírenie srdca v dimenzii univerzálnej Cirkvi. A tak bol v roku 1985 menovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov a hneď nato kreovaný za kardinála.
Presvedčený, že „Boh otvára Cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie“ (Redemptoris missio, 3), kardinál dal príklad veľkého misionárskeho a apoštolského nasadenia.
Okamžite sa postaral o priame kontakty s tými, čo pôsobili na misijných územiach. S duchom otvorenosti voči národom a zmyslom pre univerzálnosť vynaložil všetku svoju energiu na stovku ciest na územia zverené jeho dikastériu, pričom vždy kládol do centra svojich príhovorov Krista a prejavoval veľkého ducha otvorenosti voči národom, ich kultúram, a zmysel pre univerzálnosť.
Monografia „Na misijných cestách“, vydaná v roku 2008, dokumentuje veľký misionársky nepokoj, ktorý ho podnecoval, a to, čo kardinál Tomko urobil v prospech misijného rozvoja a posilnenia miestnych cirkví: vytvorenie mnohých nových diecéz, reformu seminárov, vybudovanie nových kostolov, vzdelávacích centier, sociálnych centier, vylepšenie misijnej spolupráce organizovanej Pápežskými misijnými dielami v mnohých krajinách.
V duchovnom testamente, napísanom 26. februára 2007, kardinál Tomko potvrdzuje, že služba vykonávaná na čele Kongregácie pre evanjelizáciu národov ho „chytila za srdce“, a upresňuje: „túto službu som vnímal ako príspevok k budovaniu a rastu mystického tela Cirkvi a miloval som mladé misijné cirkvi v celej ich kráse a krehkosti: slávnosti, biskupov a misionárov, seminaristov, rehoľné sestry, ľud, často chudobný. Bolo pekné namáhať sa a trpieť pre túto živú misionársku Cirkev“! (Z duchovného testamentu)
Ukončiac z dôvodu dosiahnutia kánonického veku úlohu prefekta Dikastéria pre evanjelizáciu národov, bol menovaný za predsedu Pápežského výboru pre medzinárodné eucharistické kongresy.
Viackrát ho poveril či už Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI., aby zastupoval pápeža na mimoriadnych sláveniach. Spomeniem aspoň to, keď bol osobitným vyslancom Benedikta XVI. na storočnici posviacky kostola Nepoškvrneného počatia v Moskve v roku 2011. Pri tej príležitosti, hovoriac po rusky, kardinál Tomko spomenul slávnu, hoci veľmi bolestnú minulosť, a prejavil uznanie novému náboženskému prebudeniu v ruskej spoločnosti po udalostiach roku 1989.
V modlitbe zverujeme tohto nášho spolubrata Bohu, aby mu vo svojej nesmiernej láske dal tú radosť a ten pokoj, ktoré si zaslúžil svojou vernou a veľkodušnou službou Cirkvi, pápežovi a Svätej stolici.
V evanjeliu sme počuli: „Veríte v Boha, verte aj vo mňa. ... Idem vám pripraviť miesto. ... [Potom] zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,1.2.3).
Sú to slová vyslovené počas Poslednej večere, keď apoštoli smerovali k stretu so zdanlivým zlyhaním Ježiša v jeho smrti na kríži. „Veríte v Boha, verte aj vo mňa“. Aj my sa pridŕžame týchto slov, keď slúžime svätú omšu za zosnulého kardinála, a prosíme Boha, aby aj nám doprial zakončiť náš pozemský beh v bezvýhradnej vernosti a s neustálym nasadením v službe Cirkvi a bratom, o čom nám kardinál Tomko zanechal poučné svedectvo.
Preložil: Marek Vaňuš SVD / Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News