Vatikán 8. augusta (RV) Vo Vatikáne bude posledná rozlúčka so zosnulým kardinálom Jozefom Tomkom vo štvrtok 11. augusta o 11:00 hodine v Bazilike sv. Petra pri Oltári katedry.
Pripomeňme si v biografickej skratke život slovenského kardinála Jozefa Tomka, ktorého si Pán dnes 8. augusta 2022 povolal do večnosti vo veku požehnaných 98 rokov. V Ríme zažil siedmich pápežov. Z bohatstva jeho činnosti si všimneme najmä službu v ústredných orgánoch Svätej stolice, ktorá spadá do pontifikátov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I., Jána Pavla II., Benedikta XVI. a pápeža Františka.
Kardinál Jozef Tomko a jeho služba vo Vatikáne
Biografická skratka
Jozef Tomko sa narodil 11. marca 1924 v Udavskom, v dnešnej Košickej arcidiecéze. Na Teologickej fakulte v Bratislave začal teologické štúdiá v roku 1943, v ktorých od r. 1945 pokračoval v Ríme na Pápežskej Lateránskej univerzite. Kňazskú vysviacku prijal 12. marca 1949 v Lateránskej bazilike.
Podsekretár Kongregácie pre biskupov
Pätnásť rokov (1950-1965) bol Jozef Tomko vicerektorom Pápežského kolégia Nepomucenum v Ríme. Na Pápežskej lateránskej univerzite a Pápežskej Gregorovej univerzite postupne získal doktoráty z teológie, kánonického práva a sociálnych vied. Od roku 1962 pracoval na Kongregácii pre náuku viery, najprv ako študijný asistent a od roku 1966 ako vedúci Doktrinálneho oddelenia. V tom čase bol vybraný za jedného z osobitných tajomníkov prvého synodálneho zhromaždenia v roku 1967. V decembri 1974 bol vymenovaný za podsekretára Kongregácie pre biskupov. Dňa 12. júla 1979 bol vymenovaný za generálneho sekretára Biskupskej synody a za titulárneho arcibiskupa doklejského. Pápež Ján Pavol II. mu udelil biskupské svätenie 15. septembra toho roku, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska.
Práca na organizovaní viacerých synod
Počas svojho šesťročného pôsobenia vo funkcii generálneho sekretára Biskupskej synody Mons. Tomko pripravil a dohliadal na konanie dvoch riadnych generálnych zasadnutí synody (1980 a 1983) a jednej špeciálnej synody biskupov Holandska (1980). Podieľal sa tiež na príprave mimoriadnej synody zvolanej na jeseň 1985 pri príležitosti 20. výročia ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu a riadnej synody v roku 1987 o povolaní a poslaní laikov, pričom zverejnením dokumentu „Lineamenta“ inicioval širokú konzultáciu v Cirkvi. Vydal zborník „Biskupská synoda, povaha, metóda, perspektívy“. Posilnil aj Generálny sekretariát synody a dodal mu novú dynamiku.
Účasť na ekumenických a medzinárodných podujatiach
V rámci rôznych úloh svojej cirkevnej služby spolupracoval ako člen, poradca alebo účastník medzinárodných aktivít v oblasti ekumenizmu. Okrem iného bol členom delegácie Svätej stolice pri návšteve Luteránskej svetovej federácie a Svetovej rady cirkví v Ženeve v roku 1972. Bol tiež členom spoločnej katolícko-luteránsko-reformovanej komisie pre teológiu manželstva. Viedol tiež delegáciu Svätej stolice na stretnutí európskych ministrov pre záležitosti rodiny, ktoré sa konalo v Ríme v roku 1981. Bol členom Najvyššej rady Pápežských misijných diel a podieľal sa na štúdiu otázok týkajúcich sa zasväteného života, spravodlivosti a pokoja a úlohy laikov.
Angažovanosť pre Slovákov v zahraničí a pastoračná služba
Istý čas Mons. Tomko vyučoval na Medzinárodnej univerzite Pro Deo (1955-1956) a neskôr prednášal v rokoch 1970-1978 na doplnkových kurzoch kánonického práva na Gregorovej univerzite. Napriek všetkým týmto záväzkom nikdy nezanedbal svoju priamu pastoračnú službu v mnohých farnostiach v Ríme a v diecéze Porto-Santa Rufina. Jeho aktivita vo vzťahu k náročnej situácii Slovákov v dobe náboženskej neslobody v socialistickom Československu priniesla hmatateľné ovocie. Bol spoluzakladateľom náboženského časopisu a podieľal sa na založení Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Opakovane navštívil slovenské komunity v USA, Kanade a rôznych európskych krajinách.
Vyslanec na cirkevných zhromaždeniach vo svete
Intenzívne sa venoval aj kultúrnej činnosti, vydal viacero publikácií na rôzne témy od teológie cez právo, históriu až po spiritualitu. Svätá stolica viackrát vyslala na stretnutia biskupov: v roku 1970 na Celoázijskú konferenciu biskupov v Manile; v roku 1973 na plenárne zhromaždenie štyroch biskupstiev Oceánie v Sydney; v roku 1979 na konferenciu v mexickej Pueble; v roku 1980 na oslavy 25. výročia založenia Latinskoamerickej biskupskej rady CELAM v Riu de Janeiro; v roku 1981 na stretnutie Sympózia biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru SECAM v kamerunskom Yaoundé.
Na čele Kongregácie pre evanjelizáciu národov
Tieto stretnutia a početné návštevy rôznych krajín, ktoré absolvoval spolu so synodálnymi zhromaždeniami, mu umožnili hlboko poznať realitu mnohých miestnych cirkví, ako aj nadobudnúť skúsenosť s prežívaním a uplatňovaním biskupskej kolegiality. Takto ho Prozreteľnosť pripravila, aby rozšíril svoje srdce na rozmer univerzálnej Cirkvi a viedol Kongregáciu pre evanjelizáciu národov, ktorú mu zveril Ján Pavol II. 24. apríla 1985, keď ho vymenoval najprv za jej proprefekta a 25. mája 1985 za prefekta súčasne s kreovaním na kardinála. Prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov bol 16 rokov, do 9. apríla 2001. Zároveň bol veľkým rektorom Pápežskej Urbanovej univerzity a vedúcim delegátom Osobitného zhromaždenia Synody biskupov pre Áziu (1998). Od 15. októbra 2001 do 1. októbra 2007 bol predsedom Pápežského výboru pre medzinárodné eucharistické kongresy.
Dlhoročný prispievateľ Vatikánskeho rozhlasu
Počas celého svojho pôsobenia v Ríme, takmer 75 rokov a prakticky až do svojej smrti, kardinál Jozef Tomko autorsky spolupracoval so Slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu. Aj prostredníctvom svojich rozhlasových príhovorov, vysielaných pravidelne v poslednú nedeľu mesiaca, bol v kontakte s tisíckami veriacich na Slovensku. Osobitnú pozornosť a rodinnú srdečnosť venoval pútnikom prichádzajúcim do Večného mesta. Titulárnym chrámom Jozefa Tomka na stupni kardinála-presbytera bola Bazilika sv. Sabíny, v ktorej pravidelne udeľoval pápežom kajúci znak popola pri vstupe do Veľkého pôstu. V poslednej dobe bol Jozef Tomko najstarším členom Kardinálskeho kolégia, ktoré má po jeho dnešnom úmrtí 206 kardinálov, z toho 116 elektorov.
_
Aktualizované