Bratislava 5. augusta (TK KBS) Koordinátor synody v Bratislavskej arcidiecéze Juraj Vittek odpovedal na otázky Tlačovej kancelárie KBS, ktoré sa dotýkali diecéznej fázy synody. V rozhovore okrem iného uviedol, že obrovské množstvo ľudí v Cirkvi i mimo nej má od nej ešte veľmi veľké očakávania. Neraz aj samotné sklamania sú toho dôkazom. Lebo niet sklamaní bez očakávaní. Je to veľmi zaväzujúce konštatovanie.
Ako bolo prijaté pozvanie pápeža Františka k Synode o synodálnej povahe Cirkvi v Bratislavskej arcidiecéze?
Vnímali sme rozličné reakcie. Mnohí reagovali veľmi nadšene. Vnímali, že ide o niečo, čo môže pomôcť prebudiť Cirkev ako živé spoločenstvo. Podnety pápeža Františka sú pre mnohých veriacich i kňazov na Slovensku nezvyklé, vzdialené, ba cudzie, až protikladné k ich chápaniu viery a Cirkvi. Boli aj takí, čo ich bojkotovali.
Nebol problém už s pochopením samotného slova synoda?
Áno, je to nové slovo, ktoré sa doteraz v bežnom živote Cirkvi veľmi nepoužívalo. Niektorí si ho priradili k slovu "Cirkev", ktoré – ako sa ukázalo – je vnímané viac ako inštitúcia, hierarchia a nestotožnili sa tak so záujmom o synodu. Iní, naopak, boli zo Synody v rozpakoch kvôli obavám, že Synoda bude opäť len vodou na mlyn pre kritiku hierarchie Cirkvi, že vnesie chaos a spochybnenie základov Cirkvi. V takomto pohľade Synoda vyvolávala nezáujem, pretože bola zasa naopak vnímaná v protiklade s hierarchickou inštitucionálnou Cirkvou.
Neboli podnety pápeža Františka pre mnohých veriacich i kňazov na Slovensku nezvyklé, vzdialené, ba cudzie, až protikladné k ich chápaniu viery a Cirkvi?
Áno, ako som naznačil. No mnohí počas synodálnych konzultácií, keď takpovediac "okúsili", v čom synodalita spočíva, zistili, že im to zasa nie je až také vzdialené. Uvedomili si, že synodalita je veľmi príbuzná skúsenosti, ktorú zažili napríklad v období totality, ako aj dnes, v rozličných živých spoločenstvách: malé spoločenstvá ako miesta prijatia, zdieľania, prepojenia so životom, duchovný domov. Inými slovami, zistili, že synodalita znamená, že Cirkev je spoločenstvo, ktorého som súčasťou.
Napriek ťažkostiam však väčšina účastníkov svedčila o sile atmosféry na synodálnych stretnutiach. Je to tak?
Áno, na tom sa zhodli takmer úplne všetci účastníci synodálnych stretnutí. Napriek ťažkostiam väčšina účastníkov svedčí o sile atmosféry na synodálnych stretnutiach, charakterizovanej prijatím, bezpečím, pokojom, radosťou, nádejou, tvorivosťou a povzbudením, v kontraste s aktuálnou spoločenskou či cirkevnou atmosférou nejednoty, ľahostajnosti, osamelosti, strachu, vlažnosti, apatie, nezáujmu o druhých. Mnohí svedčili o tom, že vnímali pôsobenie Ducha Svätého, ktorý sa "priznal" prostredníctvom ovocia pokoja, radosti atď. Viacerí hovorili o "zmene atmosféry" na stretnutiach.
Bolo na stretnutiach cítiť hmatateľné pôsobenie Ducha Svätého, ktorého úloha je v cirkevnom živote inak málo vnímaná a chápaná?
Áno, dokonca jeden príspevok od konkrétneho jednotlivca bol takmer celý o Duchu Svätom, ktorého vyznávame a ktorému sa v Cirkvi "vzdáva tá istá poklona a sláva" ako Otcovi a Synovi. Tak je to vo vyznaní viery, a predsa zaznievalo, že mnohí nerozumejú alebo nevnímajú úlohu Ducha Svätého v živote Cirkvi. Synodálne procesy mnohým pomohli znovuobjaviť oživujúcu prítomnosť a úlohu Ducha Svätého v našich cirkevných spoločenstvách. Takisto Duch Svätý vystupoval do popredia v súvislosti s rozlišovaním Božej vôle tu a teraz pre naše cirkevné spoločenstvá, čo je cieľom synodality v Cirkvi. Ukázalo sa, že rozlišovanie je málo prítomné v našom kresťanskom živote a práve pri ňom vystúpil opäť do popredia Duch Svätý.
Ako sa na základe synod uskutočňuje spoločné kráčanie v Bratislavskej arcidiecéze a k akým krokom sme pozvaní?
Snažil som sa to zhrnúť do desiatich strán Syntézy, a bolo to veľmi ťažké. Zhrnúť to do pár slov je takmer nemožné. Načrtnem aspoň kľúčové body. Spoločné kráčanie sa uskutočňuje v spoločenstvách. Čím osobnejšie sú, tým lepšie a intenzívnejšie je aj vnímané. Ukázalo sa, že okrem manželstiev a rodín, malých spoločenstiev v rozličných hnutiach a združeniach, je stále najmenšou jednotkou spoločného kráčania farnosť. Naše spoločné kráčanie sa uskutočňuje najmä prostredníctvom slávenia svätej omše, vysluhovania sviatostí a modlitby. V tomto nenápadnom, každodennom, obetavom kráčaní mnohí nachádzajú svetlo pre svoj život, zmysel, útechu, usmernenie, posilu, milosrdenstvo a odpustenie. Ukázalo sa, že mocným priestorom spoločného kráčania sú prejavy ľudovej zbožnosti s typicky slovenským mariánskym dôrazom, medzi ktorými najviac zaznievali púte, ktoré mnohí účastníci považujú za najlepšie vyjadrenie synodality ako spoločného kráčania.
Syntéza ukazuje, že veriaci sa oveľa viac cítia byť súčasťou konkrétnych spoločenstiev, duchovných rodín, farností, ako „Cirkvi“. Ako si to vysvetľujete?
Priznám sa, že som bol trochu prekvapený, do akej veľkej miery je slovo "Cirkev" vnímané neosobne, len ako inštitúcia. Necítim sa na to, aby som kompetentne odpovedal, prečo to tak je. Môžeme sa len domnievať a skúmať túto vec hlbšie. Myslím si však, že jestvuje viacero faktorov, ktoré pod to podpísali. V spoločnosti, v médiách, v dejepisných knihách sa slovo "Cirkev" väčšinou používa len ako synonymum inštitúcie zastrešovanej pápežom a cirkevnou hierarchiou. Je prirodzené, že aj samotní veriaci preberajú toto zredukované chápanie "Cirkvi". Okrem toho sa toto slovo používa viac vtedy, keď sa Cirkev berie na zodpovednosť: „Cirkev by mala“, „Cirkev sa dopustila toho a toho“. Keď ide o zodpovednosť, nepoužívame slovo „my“ alebo „spoločenstvo“, ale skôr slovo „Cirkev“. Naopak, keď sa hovorí o dobrých aktivitách, dielach, je tendencia skôr hovoriť o konkrétnom „spoločenstve“. Podobne tomu je napríklad pri hokeji. Keď naše mužstvo vyhráva, tak zvykneme povedať: "vyhrávame". Keď naopak prehrávajú, tak zvykneme povedať neosobne: "prehrali". Okrem toho preberáme mnohé politické kategórie pri hovorení o Cirkvi. Podobne v civilnom sektore sa takto neosobne chápe "štát". Ľudia sa viac identifikujú s "krajinou", "vlasťou", "národom", alebo obcou, ktoré naznačujú spoločenstvo, ktorého sú súčasťou. "Štát" je vnímaný skôr ako inštitúcia, s ktorou sa málokto identifikuje. Hoci sme všetci ako občania súčasťou štátu. Podobne sme aj všetci pokrstení katolíci súčasťou Cirkvi.
Slovo „kňaz“ je jedným z najčastejších slov v konzultáciách. Čo to naznačuje?
Áno, slovo kňaz je jedným z najčastejšie sa vyskytujúcich slov miestnych synodálnych syntéz. Ukazuje to na to, že v našich cirkevných spoločenstvách je kňaz ešte stále vnímaný ako nositeľ a sprostredkovateľ Božích vecí a cirkevného života. Sú od neho veľké očakávania, čo neraz prináša aj veľké sklamania. Napriek všetkým zlyhaniam sa v konzultáciách uvádzajú ako hlavní aktéri spoločného kráčania pastorační kňazi a veriaci v spoločenstvách a vo farnostiach. Pastorační kňazi sú v osobnejšom, bezprostrednejšom kontakte s ľuďmi. Naznačuje to, že práve v kňazoch ľudia vidia najväčšie prepojenie Cirkvi ako hierarchie a Cirkvi ako spoločenstva. Tam vidia a zakusujú, že hierarchia je v službe ľudu, v službe spoločenstva, buduje ho, usmerňuje, podnecuje, zapája atď. Druhou stranou mince sú tendencie klerikalizmu, ktorý môžeme definovať rozličnými spôsobmi. Klerikalizmus je určitým zneužitím postavenia klerika, ktorá sa podobá na iné zneužitia moci, keď sa dôvera plynúca z postavenia zneužíva. V trochu širšom zmysle sa klerikalizmom označuje aj to, že plnenie poslania Cirkvi sa redukuje len na činnosť a pôsobenie klerikov (biskupov a kňazov), prípadne zasvätených osôb, na ktoré sa počas Synody tiež nezabúdalo. Cirkev na Slovensku je v tomto zmysle slova dosť klerikálna, teda je pomerne malé povedomie laikov (nevysvätených členov Cirkvi) o ich účasti na poslaní Cirkvi. Klerikalizmus môžu povzbudzovať aj nesprávne postoje veriacich voči kňazom. Na jednej strane nekritické postoje, akoby boli nadľuďmi, na druhej strane priveľké očakávania. Ukazuje sa potreba uzdraviť postoj veriacich ku kňazom v správnej rovnováhe. Aj mnohí kňazi vnímajú svoje pôsobenie veľmi klerikálne. Ale nemožno to zovšeobecňovať a zjednodušovať. Samotné synodálne konzultácie ukazujú silný laický potenciál v našej arcidiecéze. Účasť viac ako päťtisíc laikov v synodálnych konzultáciách je toho prejavom (nehovoriac o množstve koordinátorov a moderátorov, ktorí sa v rekordnom čase zmobilizovali, napriek novosti tohto procesu). Viac ako 50 percent farností nám poslalo cenné syntézy. Mnohé sa o konzultácie pokúsili, hoci nemali síl zavŕšiť tieto snahy.
V konzultáciách intenzívne rezonovalo oddelenie náboženského a svetského života, nesúlad medzi vyznávanou vierou a každodenným životom, oddelenie viery od pozemských svetských záležitostí. Prečo je to tak?
Táto "schizma" medzi životom a vierou nie je čímsi novým. Veľmi ma zasiahlo, nakoľko centrálnym spôsobom vystúpil do popredia tento problém v konzultáciách našej arcidiecézy. Druhý vatikánsky koncil pred viac ako 50 rokmi označil tento problém za najväčší problém našej doby (Gaudium et Spes, 43). Nie je to nič nové. Tento problém je dôsledkom rýchlo a dramaticky sa meniacej doby za posledných 100-200 rokov. Ale najmä ostatné desaťročia od 50-tych rokov 20. storočia sú doslova "zmenou epochy". Cirkev má svoju výhodu stáročnej skúsenosti, ktorá tvorí jej dejiny a jej tradíciu. Trvá nejaký čas, kým sa podarí vytvoriť syntézu viery s kultúrou, v ktorej sa táto viera hlása a žije. Čím dramatickejšia zmena, tým dlhšie a ťažšie je tvorenie syntézy života a viery, ktorá dáva zrod autentickej kresťanskej kultúre. II. vatikánsky koncil ukázal cestu, ale potrvá možno ešte dlhé desaťročia, ak nie storočie, kým sa prekoná "schizma" medzi súčasnou kultúrou a bohatstvom Evanjelia. Synoda ukazuje potrebu hľadať a objavovať, ako sa Evanjelium dnes môže stať "svetlom pre život", s citlivosťami a kultúrnymi dôrazmi našej doby.
Aké znamenia doby konštatovali účastníci synody?
Viacerí účastníci konzultácií konštatovali ako znamenie doby veľkú osamelosť, uzavretosť, individualizmus, nevšímavosť, zahľadenosť do seba a výlučne na svoje aktuálne potreby. Tieto prejavy sú akoby filtrom, cez ktorý máme dnes tendenciu pozerať na všetko. A tak aj Cirkev je vnímaná mnohými individualisticky len ako inštitúcia, ktorá mi poskytuje služby a má uspokojovať moje aktuálne potreby. Práve synodalita sa ukázala aj počas konzultácií ako účinná odpoveď na tieto neblahé javy, ktoré neobchádzajú ani Cirkev. Môžu však byť dokonca aj uzdravením demokracie, svetskej spoločnosti, ktorá neraz prepadá atomizmu plynúcemu z individualistickej etiky.
Výraz, ktorý sa často opakuje v konzultáciách, je „bublina“. Čo to znamená?
V konzultáciách sa týmto výrazom obyčajne naznačuje zahľadenosť do seba v spoločenstvách, v sociálnych a názorových skupinách, ideologických táboroch a pod. Je to priestor, v ktorom sa človek cíti bezpečne. Ale nie je to autentický priestor pre rast, pretože nebuduje spoločenstvo. Je to spôsob neautentického uspokojenia potreby spoločenstva, ale neautentickým spôsobom, pretože si ponecháva postoj individualizmu a zahľadenosti do seba.
Navrhli ste, aby pokračovala práca arcidiecézneho synodálneho tímu, ktorý treba aktualizovať, rozšíriť, posilniť a urobiť z neho trvalý orgán života arcidiecézy. Prečo? V čom vidíte prínos?
Z doteraz povedaného vyplýva, že potrebujeme ustavične podnecovať synodálny charakter našich spoločenstiev. Potrebujú to biskupi, kňazi, veriaci laici. Lenže podnety neprídu sami od seba. Potrebujeme aj orgán, ktorý bude synodálne správanie podporovať, pripravovať podnety pre synodálnejšie správanie v bežnom živote Cirkvi, formáciu v synodalite, spracúvať podnety pre miestnu Cirkev (diecézu) a pomáhať biskupovi, aby sa mohli pretaviť do rozhodnutí. Uvidíme, aké budú závery svetovej Synody biskupov a či sa napríklad pretavia aj do cirkevného práva. Avšak bolo by na škodu, keby obrovská synodálna práca množstva kňazov i laikov, ktorí začali procesy a chcú v nich pokračovať, vyšla nazmar a keby nebolo diecézneho orgánu, ktorý by pomáhal biskupovi tieto dobré procesy rozvíjať.
Je nevyhnutné formovať sa v synodálnom duchu aj po skončení diecéznej fázy?
Synodalita nie je ne/povinnou jednorazovou jazdou Cirkvi. Cirkev je synodálna zo svojej vlastnej povahy, pretože je v prvom rade spoločenstvom, v ktorom sa pestuje spoluúčasť na misii Cirkvi. Synodálne procesy, ktoré vyvrcholili predsynodálnym zhromaždením a prípravou diecéznej syntézy, majú za cieľ rozlíšiť Božiu vôľu pre naše ďalšie spoločné kráčanie. Rozlišovanie však je úplné až vtedy, keď sa premení na konkrétne rozhodnutia. Tieto rozhodnutia majú spustiť udržateľné procesy, ktoré v čase budú môcť postupne prinášať želané ovocie.
Je synodalita cesta pre Cirkev?
To je najjednoduchšia otázka. Áno, je.
Aké tri závery z diecézneho procesu by ste vyzdvihli?
To je ťažké, ale skúsim:
1. Snaha o spoločné kráčanie v Cirkvi úzko súvisí so snahou prepájať viac vieru a jej hlásanie s reálnym životom veriacich.
2. Najväčšie prekážky spoločného kráčania sú "normalizované" postoje ako "obranný mód", strach, strnulosť, náboženské pózy a ideológie.
3. Synodálne procesy si vyžadujú obrátenie od všetkých zúčastnených.
Čo Vás na procese najviac prekvapilo a povzbudilo?
Že obrovské množstvo ľudí v Cirkvi i mimo nej má od nej ešte veľmi veľké očakávania. Neraz aj samotné sklamania sú toho dôkazom. Lebo niet sklamaní bez očakávaní. Je to veľmi zaväzujúce konštatovanie.