Vatikán 31. júla (RV) To, čo sa robilo proti domorodcom, bolo genocídou, potvrdil pápež v odpovedi na otázku kanadskej novinárky počas spiatočného letu z kanadského Iqaluitu do Ríma v noci z piatka na sobotu 30. júla.
Pri takmer 40-minútovom stretnutí s novinármi, ktorí ho sprevádzali počas 37. apoštolskej cesty, hovoril pápež František aj o starom a novom kolonializme, ako to urobil už počas cesty, najmä pri stretnutí s predstaviteľmi krajiny v Québecu. Na otázku inuitskej novinárky výslovne odsúdil tzv. objaviteľskú doktrínu, založenú na ideológii kultúrnej nadradenosti. Medzi hodnotami domorodých národov v tejto súvislosti vyzdvihol schopnosť „dobre žiť“: v harmónii s prírodným prostredím a so zmyslom pre poéziu, vo vyváženosti „jazyku hlavy, jazyku srdca a jazyku rúk“.
Pápež František vyjadril pevné stanovisko v otázke nemeckej synodálnej cesty, ktoré vyslovil už pred troma rokmi vo vlastnoručne písanom liste nemeckým katolíkom. Na otázku americkej novinárky vysvetlil neustále živý vývoj morálneho učenia, ktorý sa vyznačuje kontinuitou. Svätý Otec okrem toho zdôraznil materský charakter Cirkvi a významnú úlohu žien pri odovzdávaní viery.
Pri otázke o možnom zrieknutí sa pápežského úradu uviedol, že zatiaľ neuvažuje o rezignácii, hoci to považuje za jednu z možností. Frekvenciu zahraničných ciest hodlá znížiť, avšak potvrdil účasť na medzináboženskej konferencii v Kazachstane a na budúci rok by chcel zrealizovať odloženú cestu do Afriky: najprv ekumenickú púť pokoja do Južného Sudánu a potom aj návštevu Konga. Pápež František opäť potvrdil aj svoju túžbu navštíviť Ukrajinu.
Prepis tlačovej konferencie
Prvú otázku položila, kanadská novinárka inuitského pôvodu Jessica Ka'Nhehsíio Deerová: Ako potomok absolventa rezidenčnej školy viem, že pozostalí a ich rodiny chcú vidieť konkrétne činy nasledujúce po vašom ospravedlnení, vrátane odmietnutia „objaviteľskej doktríny“. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť je stále zakotvená v ústave a právnych systémoch Kanady a Spojených štátov, kde sú pôvodní obyvatelia naďalej okrádaní o svoju pôdu a zbavovaní moci, nebola to premárnená príležitosť urobiť v tomto zmysle vyhlásenie počas vašej cesty do Kanady?
Pápež František: Nerozumiem poslednej časti otázky. Môžete vysvetliť, čo máte na mysli ako „objaviteľskú doktrínu“?
Jessica Ka'Nhehsíio Deerová: Keď sa rozprávam s pôvodnými obyvateľmi, hovoria, že keď ľudia prišli kolonizovať Americký kontinent, existovala doktrína objavenia, ktorá nejakým spôsobom posilňovala myšlienku, že pôvodní obyvatelia nových krajín sú menejcenní ako katolíci. Takto sa Kanada a Spojené štáty stali „krajinami“.
Pápež František: Ďakujem za otázku. Myslím, že toto je problém každého kolonializmu, každého. Aj dnes: dnešné ideologické kolonizácie majú rovnaký vzorec. Kto nevstúpi na jeho cestu, je menejcenný. V tejto súvislosti však chcem ísť ďalej. Považovali ich nielen za menejcenných: nejaký trochu bláznivý teológ sa pýtal, či majú dušu. Keď šiel Ján Pavol II. do Afriky, do prístavu, kde boli otroci nalodení [ostrov Gorée, dvere bez návratu], vykonal znamenie, aby sme dospeli k pochopeniu tejto drámy, kriminálnej drámy: tí ľudia boli hodení na loď v katastrofálnych podmienkach a potom sa stali otrokmi v Amerike. Je pravda, že sa ozvali jasné hlasy, ako napríklad Bartolomej de las Casas, Peter Claver, boli však v menšine. Vedomie ľudskej rovnosti prichádzalo pomaly. A hovorím vedomie, pretože v podvedomí ešte stále niečo je...
Vždy máme - dovolím si to povedať - akoby koloniálny postoj redukovať ich kultúru na tú našu. Je to niečo, čo pochádza z nášho rozvinutého spôsobu života, v ktorom niekedy strácame hodnoty, ktoré majú oni. Napríklad: domorodé národy majú jednu veľkú hodnotu, ktorou je harmónia so stvorenstvom a aspoň niektorí, ktorých poznám, to vyjadrujú slovom dobre žiť. To neznamená, ako to chápeme my zo Západu, dobre si užiť alebo prežívať bezstarostný život „la dolce vita“, to nie. Dobre žiť znamená chrániť harmóniu a toto je pre mňa veľká hodnota pôvodných národov. Harmónia.
Sme zvyknutí redukovať všetko na hlavu, naopak osobnosť pôvodných národov - hovorím všeobecne – sa vie vyjadrovať v troch jazykoch: v jazyku hlavy, v jazyku srdca a v jazyku rúk. A to ale vo všetkých súčasne a vedia, ako používať tento jazyk v súvislosti so stvorenstvom. Potom tento zrýchlený progresivizmus trochu prehnaného, trochu neurotického rozvoja, ktorý máme, nie? Nehovorím proti rozvoju: rozvoj je dobrý. Avšak nie je dobré konať ho s úzkosťou - len rozvoj-rozvoj-rozvoj... Pozrite, jedna z vecí, ktorú naša príliš rozvinutá, komerčná civilizácia stratila, je schopnosť poézie: domorodé národy majú túto poetickú schopnosť. A to neidealizujem.
Potom táto doktrína kolonizácie: je to pravda, je zlá, je nespravodlivá. Aj dnes sa používa: možno rovnako, v hodvábnych rukavičkách, ale používa sa aj dnes. Niektorí biskupi z istej krajiny mi napríklad povedali: „Keď naša krajina žiada o úver od medzinárodnej organizácie, kladú nám podmienky, i tie legislatívne, ktoré sú koloniálne. Aby ti dali kredit, prinútia ťa zmeniť trochu tvoj spôsob života.“
Vrátiac sa teraz k našej kolonizácii Ameriky, ku kolonizácii Angličanov, Francúzov, Španielov, Portugalcov, čo sú štyri krajiny, ktorým vždy hrozilo toto nebezpečenstvo... či skôr tá mentalita, že „my sme nadradení a títo pôvodní obyvatelia sa nepočítajú“, a toto je vážne. Preto musíme pracovať na tom, čo hovoríte: vrátiť sa späť a sanovať, povedzme, to tak, to čo bolo urobené zle, s vedomím, že rovnaký kolonializmus existuje aj dnes. Spomeňme si napríklad na prípad, ktorý je univerzálny a dovolím si ho povedať. Mám na mysli prípad Rohingov v Mjanmarsku: nemajú právo na občianstvo, sú na nižšej úrovni. Aj dnes.
2. otázka
Brittany Hobsonová (The Canadian Press): Veľakrát ste povedali, že je potrebné hovoriť jasne, úprimne, priamo a s paréziou. Viete, že Kanadská komisia pre pravdu a zmierenie označila systém rezidenčných škôl za kultúrnu genocídu a tento výraz bol opravený na jednoducho genocídu. Ľudia, ktorí uplynulý týždeň počúvali vaše slová ospravedlnenia, vyjadrili ľútosť nad tým, že nebol použitý termín genocída. Použili by ste tento termín a uznali, že členovia Cirkvi sa podieľali na tejto genocíde?
Pápež František: Je pravda, nepoužil som to slovo, pretože mi to neprišlo na um, avšak opísal som genocídu a ospravedlnil som sa, požiadal som o odpustenie za túto prácu, ktorá je genocídna. Toto všetko som napríklad aj odsúdil, nie je tak? Odoberanie detí, zmena kultúry, zmena myslenia, zmena tradícií, zmena rasy, povedzme to tak, celej jednej kultúry. Áno, je to technické slovo - genocída - ale nepoužil som ho, pretože mi to nenapadlo. Ale opísal som, že to bola pravda, áno, bola to genocída, áno. Spokojne môžete referovať, že som povedal: áno, bola to genocída.
Maria Valentina Alazrakiová Crastichová (mexická novinárka multimediálnej spoločnosti Televisa):
Pápež František, dobrý večer. Predpokladáme, že táto cesta do Kanady bola aj testom, skúškou Vášho zdravia, toho, čo ste dnes ráno pomenovali ako „fyzické obmedzenia“. Tak sme chceli vedieť: čo nám po tomto týždni môžete povedať o svojich ďalších apoštolských cestách? Chcete takto cestovať aj naďalej? Budú nejaké apoštolské cesty, ktoré kvôli týmto obmedzeniam nebudete môcť absolvovať, alebo ste po tomto týždni azda tej mienky, že by operácia kolena mohla situáciu lepšie vyriešiť, aby ste mohli cestovať tak, ako predtým?
Pápež František:
Ďakujem. Neviem... Nemyslím si, že môžem pokračovať s rovnakým tempom cestovania ako predtým. Myslím si, že v mojom veku a s týmto obmedzením sa musím trochu šetriť, aby som mohol slúžiť Cirkvi, alebo naopak, uvažovať o možnosti odstúpiť. To pri všetkej cti. Nie je to katastrofa, výmena pápeža je možná, môže sa vymeniť, žiadny problém! Myslím si však, že sa musím trochu obmedziť v týchto výkonoch. Operácia kolena nie je na mieste, v mojom prípade sa to nedá. Odborníci hovoria, že áno, ale je tu celý problém s anestéziou: pred desiatimi mesiacmi som podstúpil viac ako šesťhodinovú anestéziu a ešte stále to zanecháva stopy. S anestéziou sa nezahráva, nežartuje. A z tohto dôvodu sa uvažuje tak, že to nie je úplne vhodné. Ale budem sa snažiť naďalej konať apoštolské cesty a byť blízko ľuďom, pretože som presvedčený, že je to spôsob služby, blízkosti. Ale viac neviem povedať. Dúfajme... Cesta do Mexika sa nerysuje... zatiaľ!
Maria Valentina Alazrakiová:
A Kazachstan? Ak pôjdete do Kazachstanu, nemali by ste azda ísť tiež na Ukrajinu?
Pápež František:
Povedal som, že na Ukrajinu by som chcel ísť. Uvidíme teraz... keď sa vrátim domov. Do Kazachstanu by som nateraz rád išiel: je to pokojná cesta, bez veľkého pohybu, je tam kongres náboženstiev. No zatiaľ všetko zostáva. Musím ísť aj do Južného Sudánu, ešte prv než do Konga, pretože je to cesta s canterburským arcibiskupom a biskupom Škótskej cirkvi, všetci traja spolu, tak ako sme všetci traja viedli duchovnú obnovu pred dvoma rokmi. Potom Kongo. Ale bude to až na budúci rok, pretože je tam obdobie dažďov... Uvidíme. Mám všetku dobrú vôľu, no uvidíme, čo povie noha.
Caroline Pigozziová (francúzsky spravodajský magazín Paris Match):
Dobrý večer, Svätý Otče, dnes ráno ste sa na arcibiskupskom úrade stretli, ako vždy, keď idete do niektorej krajiny, s miestnymi členmi Spoločnosti Ježišovej, s vašou rodinou. Pred deviatimi rokmi, keď ste sa vracali zo Svetových dní mládeže v Brazílii, som sa vás 28. júla 2013 opýtala, či sa stále cítite byť jezuitom. Odpoveď bola kladná. 4. decembra minulého roku, po stretnutí s gréckymi jezuitmi v Aténach ste vysvetlili: „Keď človek rozbehne nejaký proces, musí ho nechať rozvinúť sa, aby dielo rástlo, a potom sa stiahnuť. Každý jezuita tak musí urobiť, žiadne dielo mu nepatrí, pretože je Pánovo“. Svätý Otec, mohol by tento výrok jedného dňa platiť aj pre pápeža jezuitu?
Pápež František:
Myslím, že áno. Áno.
Caroline Pigozziová:
Chcete povedať, by ste sa mohli stiahnuť, tak ako jezuiti?
Pápež František:
Áno. Áno, je to povolanie.
Caroline Pigozziová:
Byť pápežom, alebo byť jezuitom?
Pápež František:
Nech to povie Pán. Jezuita sa snaží – snaží sa, nie vždy to robí a dokáže, ale snaží sa – plniť Pánovu vôľu, aj pápež jezuita musí robiť to isté. Keď Pán hovorí, ak ti Pán povie „choď vpred“, ty kráčaj vpred; ak Pán povie, „choď do kúta“, ty odíď do kúta. Ale je to Pán...
Caroline Pigozziová:
Ale to, čo hovoríte, znamená, že sa tu čaká na moment smrti...
Pápež František:
Veď všetci očakávame smrť!
Caroline Pigozziová:
Ale chcem povedať, či sa nestiahnete skôr...
Pápež František:
To, čo povie Pán. Pán môže povedať: „Odstúp“. Je to Pán, kto prikazuje. Je jedna vec u sv. Ignáca, toto je dôležité: keď bol istý človek unavený, chorý, vravel sv. Ignácovi: „Nedokážem sa modliť...“, a on ho dišpenzoval od modlitby. Ale nikdy nedišpenzoval od spytovania svedomia: dvakrát denne sa zahľadieť na to, čo sa udialo... Nie je to záležitosť hriechov alebo nehriechov, ale: „Aký duch mnou dnes hýbal?“. Naše povolanie hovorí: skúmaj, čo sa dnes prihodilo. Ak ja – toto je hypotéza – vidím že Pán mi niečo hovorí, je tu podnet taký či onaký, musím robiť rozlišovanie, aby som videl, čo Pán žiada. A môže to byť tak, že ma Pán chce poslať do kúta, je to na ňom, on je ten, kto prikazuje. Verím, že toto je rehoľný spôsob života jezuitu: byť v duchovnom rozlišovaní na urobenie rozhodnutí, na výber spôsobu práce a aj na výber záväzkov. Rozlišovanie je kľúčom v povolaní jezuitu. Toto je dôležité. Sv. Ignác bol v tomto veľmi pevný, pretože to bola jeho vlastná skúsenosť duchovného rozlišovania, ktorá ho priviedla k obráteniu. A duchovné cvičenia sú naozaj školou rozlišovania. Takto jezuita musí byť zo svojho povolania človekom rozlišovania, rozlišovať situácie, rozlišovať vo svojom svedomí, rozlišovať rozhodnutia, ktoré treba urobiť. A preto musí byť otvorený čomukoľvek, čo od neho Pán žiada. Toto je skrátka naša spiritualita.
Caroline Pigozziová:
Ale vy sa teraz cítite viac pápežom, alebo viac jezuitom?
Pápež František:
Nikdy som to takto neporovnával! Nikdy! Cítim sa byť Pánovým služobníkom s jezuitským svojrázom, pretože neexistuje nejaká pápežská spiritualita, tá neexistuje. Každý pápež si udržiava svoju vlastnú spiritualitu. Spomeňme si na sv. Jána Pavla II. s jeho krásnou mariánskou spiritualitou: mal ju už predtým a mal ju aj ako pápež. Spomeňte si na mnohých pápežov, ktorí sa držali svojej vlastnej spirituality. Pápežstvo nie je určitá spiritualita, je to práca, je to funkcia, je to služba, ale každý ju vykonáva so svojou vlastnou spiritualitou, s vlastným nadaním, s vlastnou vernosťou a tiež s vlastnými hriechmi. Keďže niet akejsi pápežskej spirituality, niet ani porovnávania medzi jezuitskou spiritualitu a spiritualitou pápežskou, pretože tá druhá neexistuje. Je to jasné? Vďaka.
Severina Elisabeth Bartonitscheková (nemecká katolícka tlačová agentúra CIC):
Dobrý večer. Svätý Otec, včera ste hovorili aj o bratstve Cirkvi, o spoločenstve, ktoré vie počúvať a viesť dialóg, ktoré podporuje dobrú kvalitu vzťahov. Ale pred niekoľkými dňami tu bolo vyhlásenie Svätej stolice o nemeckej Synodálnej ceste, bez podpisu. Myslíte si, že tento spôsob komunikácie prispieva k dialógu, alebo je jeho prekážkou?
Pápež František:
Ponajprv, to komuniké vydal Štátny sekretariát, bola to chyba neuviesť to pod tým... Myslím, že tam bolo napísané „Komuniké Štátneho sekretariátu“, ale nie som si istý. Nuž bola to chyba nepodpísať sa pod to ako Štátny sekretariát - chyba úradná, nie zo zlej vôle. To ohľadom tej poslednej veci. A ohľadom sogenannter synodaler Weg, ohľadom synodálnej cesty, napísal som list - sám som ho robil, jeden mesiac s modlitbou, reflexiou, konzultáciami - a povedal som všetko, čo som mal povedať o Synodálnej ceste, viac ako to nepoviem. To je pápežské magistérium o synodálnej ceste, ten list, ktorý som napísal pred dvoma [troma] rokmi. Kúriu som obišiel, pretože som to nekonzultoval, nič. Urobil som to ako svoju vlastnú cestu, aj ako pastor pre jednu cirkev, ktorá hľadá cestu, ako brat, ako otec, ako veriaci, urobil som to tak. A to je moje posolstvo. Viem, že to nie je jednoduché, ale v tom liste je všetko. Ďakujem.
Ignazio Ingrao (talianske televízne spravodajstvo RAI - TG1):
Taliansko prechádza ťažkým obdobím, ktoré vyvoláva obavy aj na medzinárodnej úrovni. Je tu hospodárska kríza, pandémia, vojna, a teraz sme sa ocitli aj bez vlády. Ste prímasom Talianska: vo svojom telegrame prezidentovi Mattarellovi k jeho narodeninám ste hovorili o krajine poznačenej mnohými ťažkosťami, ktorá musí urobiť zásadné rozhodnutia. Ako ste prežívali pád Draghiho?
Pápež František:
Predovšetkým sa nechcem miešať do talianskej vnútornej politiky. Po druhé: Nikto nemôže povedať, že premiér Draghi nebol človekom vysokej medzinárodnej kvality. Bol predsedom Európskej centrálnej banky... povedzme, že to bola dobrá kariéra. A potom, jedného z mojich spolupracovníkov som sa opýtal len jednu vec: „Povedz mi, koľko vlád malo Taliansko v tomto storočí?“ A on mi povedal: „20“. Toto je moja odpoveď.
Ignazio Ingrao:
Aký apel však dávate politickým silám s výhľadom na tieto náročné voľby?
Pápež František:
Zodpovednosť. Občianska zodpovednosť.
Claire Giangravè (americká/medzinárodná spravodajská agentúra Religion News Service):
Zdravím Vás, Svätý Otec, dobrý večer. Mnohí katolíci, ale aj mnohí teológovia sa domnievajú, že je potrebný vývoj v cirkevnej náuke ohľadom antikoncepcie. Zdá sa, že aj váš predchodca Ján Pavol I. si myslel, že úplný zákaz je možno potrebné prehodnotiť. Čo si o tom myslíte? Skrátka, ste v tomto zmysle otvorený prehodnoteniu? Alebo: existuje možnosť pre nejaký pár, aby uvažoval nad antikoncepciou?
Pápež František:
Rozumiem, ide tu o veľmi dôkladnú vec. Vedzte, že dogma, morálka, je vždy na ceste vývoja, ale vývoja v rovnakom smere. Kvôli jasnosti využijem niečo, čo som tu už myslím pri iných príležitostiach spomínal: ohľadom vývoja nejakej morálnej otázky, ohľadom teologického vývoja – nazvime to tak – alebo dogmatického vývoja existuje pravidlo, ktoré je veľmi jasné a poučné, pravidlo od Vincenta Lérinského z 5. storočia bol to Francúz. Hovorí, že pravá náuka, aby napredovala, aby sa rozvíjala, nemá byť nehybná, rozvíja sa ut annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate. To znamená: časom sa upevňuje, rozširuje a utvrdzuje a stáva sa pevnejšou, ale vždy v napredovaní. Preto je povinnosťou teológov výskum, teologická reflexia. Nemôžete robiť teológiu, keď máte pred sebou „nie“. Potom bude na Magistériu, aby povedalo: „Nie, zašli ste priďaleko, vráťte sa“. Ale teologický vývoj musí byť otvorený, teológovia sú tu na to. A Magistérium musí pomáhať chápať hranice. Pokiaľ ide o otázku antikoncepcie, viem, že vyšla publikácia o tejto i ďalších témach týkajúcich sa manželstva. Sú to výstupy z konferencie a na konferencii sa záležitosti predostrú, potom sa medzi sebou diskutuje a dajú sa návrhy. Musíme tu mať jasno: tí, ktorí uskutočnili túto konferenciu, splnili svoju povinnosť, pretože sa snažili posunúť vpred v náuke, ale v cirkevnom zmysle, nie mimo neho, ako som povedal tým pravidlom Vincenta Lérinského. Potom Magistérium povie: „Áno, je to v poriadku“ – „Nie je to v poriadku“.
Ale mnoho vecí sa dáva na posúdenie. Spomeňte si napríklad na atómové zbrane: dnes som oficiálne vyhlásil, že použitie i vlastnenie atómových zbraní je nemorálne. Spomeňme si na trest smrti; najprv tu bol ohľadom trestu smrti súhlas... Teraz môžem povedať, že tam sme blízko k nemorálnosti, pretože morálne vedomie sa dobre rozvinulo...
Aby bolo jasné: keď sa vyvíja dogma alebo morálka, je to v poriadku, ale v tomto smere: s tými tromi pravidlami Vincenta Lérinského. Myslím si, že je to veľmi jasné: Cirkev, ktorá nerozvíja v cirkevnom zmysle svoje myslenie, je Cirkvou, ktorá cúva. A to je dnes problém mnohých, ktorí si hovoria „tradiční“. Nie, nie sú tradiční, sú „spiatočníci“, idú vzad, bez koreňov. Vždy sa to robilo takto, v minulom storočí sa to robilo takto. A „spiatočníctvo“ je hriech, pretože nejde vpred s Cirkvou. Naopak tradícia – ako to niekto povedal, myslím, že som to spomenul v jednom z prejavov –, tradícia je živá viera zomrelých. Avšak pre týchto „spiatočníkov“, ktorí si hovoria tradicionalisti, je to mŕtva viera žijúcich. Práve tradícia je zdrojom inšpirácie pre napredovanie Cirkvi. A toto je vždy vertikálne. „Spiatočníctvo“ je ísť vzad, je vždy uzavreté. Je dôležité dobre roozumieť úlohe tradície, ktorá je vždy otvorená, ako korene stromu, a strom tak rastie... Jeden hudobník, Gustav Mahler, povedal veľmi krásnu vetu: tradícia je v tomto zmysle zárukou budúcnosti, je to záruka, nie muzeálny exponát. Ak chápete tradíciu ako uzavretú, nie je to kresťanská tradícia. Je to vždy tá šťava z koreňov, ktorá ťa posúva vpred, vpred, vpred... Ohľadom tohto, ohľadom toho, čo spomínate, je potrebné premýšľať a viesť vieru a morálku vpred, a pokým ide v smerovaní od koreňov, zo šťavy, je to v poriadku. S týmito tromi pravidlami Vincenta Lérinského, ktoré som uviedol.
Eva Fernandezová (španielsky rozhlas Cadena Cope):
Svätý Otec, koncom augusta máme konzistórium. V poslednom čase sa vás mnohí pýtali, či ste uvažovali o rezignácii, nebojte sa, tentoraz sa vás na to pýtať nebudeme, ale sme zvedaví, Svätý Otec: premýšľali ste niekedy o tom, aké vlastnosti by ste chceli, aby mal Váš nástupca?
Pápež František:
Toto je prácou Ducha Svätého, vieš? Ja by som si nikdy netrúfol tak premýšľať... Duch Svätý to dokáže lepšie ako ja, je lepší ako my všetci. Pretože inšpiruje rozhodnutia pápeža, vždy inšpiruje. Lebo je živý v Cirkvi, Cirkev si nemožno predstaviť bez Ducha Svätého, on je ten, ktorý robí rozdiely, robí aj hluk – spomeňte si na ráno Turíc – ale potom vytvára súlad. Je dôležité hovoriť skôr o „harmónii“ ako o „jednote“. Jednota, ale harmónia, nie ako pevná vec. Duch Svätý ti dáva harmóniu, ktorá je progresívna, ktorá napreduje. Páči sa mi, čo hovorí o Duchu Svätom sv. Bazil: „Ipse harmonia est“, „On je harmónia“. Je harmóniou, pretože najprv ti urobí ruch s rozličnosťou chariziem. - Prenechajme túto prácu Duchu Svätému. Čo sa týka mojej rezignácie by som sa chcel poďakovať za pekný článok, ktorý spracovala jedna z vás, o všetkých signáloch, ktoré by mohli viesť k rezignácii, a o všetkých znakoch, ktoré sa objavujú. Je to dobrá novinárska práca, práca žurnalistu, ktorý nakoniec vyjadruje svoj názor. Vnímať aj signály, nielen vyhlásenia, ten jazyk pod hladinou, ktorý tiež dáva signály. Vedieť čítať znamenia alebo sa aspoň snažiť interpretovať, že to môže byť to alebo ono, to je vaša dobrá práca a som veľmi vďačný.
Phoebe Natansonová (americké spravodajstvo ABC News):
Prepáčte, Svätý Otec, viem, že ste mali veľa otázok tohto druhu, ale chcela som sa spýtať, či vás v tomto čase, keď máte zdravotné ťažkosti a podobne, napadla myšlienka, že by mohol nastať čas odstúpiť? Mali ste nejaké problémy, ktoré vás prinútili o tom premýšľať? Boli nejaké ťažké chvíle, ktoré vás nútili o tom premýšľať?
Pápež František:
Dvere sú otvorené, je to jedna z normálnych možností, ale až dodnes som na tie dvere nezaklopal, nepovedal som: „Pôjdem do tejto miestnosti“. Neprišlo mi na túto možnosť myslieť. Ale neznamená to, že možno pozajtra nezačnem na to myslieť, však? Ale v tejto chvíli, poviem úprimne, nie. Aj táto cesta bola tak trochu skúškou... Je pravda, že v takomto stave sa apoštolské cesty robiť nedajú, treba možno trochu zmeniť štýl, ubrať, splatiť dlhy ciest, na ktoré ešte treba ísť, preorganizovať sa... Ale bude to Pán Boh, kto to povie. Dvere sú otvorené, toto je pravda.
A napokon, predtým, ako sa rozlúčim, by som chcel hovoriť o niečom, čo je pre mňa veľmi dôležité. Cesta sem do Kanady bola veľmi spojená s postavou sv. Anny. Hovoril som niektoré veci ohľadom žien, ale najmä o starších ženách, matkách a babičkách. A zdôraznil som jednu vec, ktorá je jasná: viera sa musí odovzdávať „v nárečí“, a to v nárečí – povedal som to jasne – materinskom, v nárečí starých mám. My sme vieru prijali v tejto ženskej nárečovej forme, a to je veľmi dôležité: rola ženy pri odovzdávaní viery a jej rozvíjaní. To mama alebo stará mama učí dieťa modliť sa, je to matka alebo stará matka, ktorú mu vysvetľujú prvé veci viery, keď im nerozumie. A dovolím si tvrdiť, že tento „nárečový“ prenos viery je ženský. Niekto mi môže povedať: ale ako to vysvetlíte teologicky? Poviem: je to tým, že tá, ktorá odovzdáva vieru, je Cirkev a Cirkev je žena, Cirkev je nevesta; Cirkev nie je muž, Cirkev je žena. A my musíme vstúpiť do tohto uvažovania o Cirkvi ako o žene, o Cirkvi ako matke, čo je dôležitejšie než akákoľvek čisto mužsky ponímaná (maschilistická) ministeriálna fantázia alebo akákoľvek čisto mužsky chápaná (maschilistická) moc. Cirkev – mater (matka), materstvo Cirkvi. To je postava Pánovej Matky. V tomto zmysle je dôležité zdôrazniť význam tohto materinského nárečia pri odovzdávaní viery. Zistil som to pri čítaní napríklad o umučení Machabejcov (porov. 2 Mach 7): dva alebo trikrát sa tam píše, že matka im dodávala odvahu v materinskom nárečí. Viera sa musí odovzdávať v dialekte. A týmto dialektom hovoria ženy. To je veľká radosť Cirkvi, lebo Cirkev je žena, Cirkev je nevesta. Chcel som to povedať jasne, keď myslím na svätú Annu. Ďakujem, ďakujem za vašu trpezlivosť. Ďakujeme za pozornosť, oddýchnite si a šťastnú cestu. Ďakujem!
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)