Kanada 30. júla (RV) Pápež František uzavrel v piatok večer 29. júla program svojej 37. apoštolskej cesty - kajúcej púte do vlasti domorodých národov Kanady. Posledným jeho bodom bolo stretnutie so severskými Inuitmi a ďalšími národmi arktickej oblasti v meste Iqaluit, hlavnom meste teritória Nunavut. Pri tejto príležitosti sa Svätý Otec súkromne stretol s bývalými žiakmi rezidenčných škôl. Verejný príhovore potom adresoval domorodej mládeži. Návrat pápeža do Ríma sa očakáva v sobotu okolo 9:20.
V priestoroch miestnej Základnej školy Nakasuk sa pápež František súkromne stretol s niekoľkými bývalými žiakmi indiánskych rezidenčných škôl, ktorí si na vlastnej koži odniesli dôsledky asimilačnej politiky niekdajšej kanadskej vlády, ktorej súčasťou bolo odtrhnutie detí od ich rodín a pôvodnej kultúry.
Svätý Otec venoval osobným stretnutiu s preživšími dostatok času, aj za cenu posunutia následného stretnutia s miestnymi obyvateľmi. Tí si pre neho na pódiu pred školskou budovou v tvare rozložitého iglu pripravili umelecký program s rázovitými hudobnými a tanečnými prejavmi svojej kultúry.
Pápež v rozsiahlom príhovore, ktorý adresoval zvlášť mládeži, povzbudil chlapcov a dievčatá, aby pristupovali k životu s nádejou a opierali sa o hodnoty kresťanskej viery a ich tradičnej kultúry. Dal im tri rady: kráčať k tomu, čo je hore, vychádzať na svetlo a vytvárať tím. Využil pri tom symbol inuitskej olejovej lampy a spomenul aj kanadský národný šport, keď v povzbudení k tímovému duchu dal za príklad hviezdy ženského ľadového hokeja Sarah Nurse a Marie-Philip Poulin. Okrem Svätého písma pápež citoval aj tradičné mravné zásady inuitskej kultúry či myšlienku Goetheho.
Odlet z Iqaluitu sa posunul o hodinu a 30 minút. Airbus 330 spoločnosti Alitalia sa vydal na spiatočný let do Ríma o 20.14 (2.14 nášho času), prílet na rímske medzinárodné letisko Fiumicino sa očakáva v sobotu 30. júla pred pol desiatou ráno.
Celý príhovor Svätého Otca
Stretnutie s mládežou a seniormi - Iqaluit, 29. júla 2022
Drahí bratia a sestry, dobrý večer!
Srdečne pozdravujem pani generálnu guvernérku a všetkých vás, som šťastný, že sa s vami stretávam. Ďakujem vám za vaše slová, ako aj za piesne, tance a hudbu, ktoré veľmi oceňujem!
Práve som počuli niekoľkých z vás, bývalých žiakov rezidenčných škôl: ďakujem vám za to, že ste mali odvahu hovoriť a podeliť sa s veľkými utrpeniami, ktoré som si ani nepredstaval. Opäť to prebudilo vo mne rozhorčenie a hanbu, ktoré ma sprevádzali celé mesiace. Aj dnes by som vám chcel povedať, že som veľmi zarmútený a chcem vás poprosiť o odpustenie za zlo, ktorého sa dopustilo nemálo katolíkov, ktorí prispeli k politike kultúrnej asimilácie a zrovnávania v tomto pokrivenom vzdelávacom systéme. Spomenul som si na svedectvo jedného seniora, ktorý opísal krásu atmosféry, ktorá vládla v domorodých rodinách pred príchodom systému rezidenčných škôl. Prirovnal toto obdobie, v ktorom sú starí rodičia, rodičia a deti harmonicky spolu, k jari, keď vtáčatá šťastne spievajú okolo svojej matky. „Ale zrazu,“ – povedal, – „spev ustal: rodiny sa rozpadli, deti odviedli preč, ďaleko od ich prostredia; na všetko sa zostúpila zima.“
Takéto slová, hoci vyvolávajú bolesť, vyvolávajú aj pohoršenie; o to viac, ak ich porovnáme s Božím slovom, ktorý prikázal: « Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!» (Ex 20,12). Táto možnosť pre mnohé vaše rodiny neexistovala, zlyhala, keď boli deti odlúčené od svojich rodičov a ich vlastná krajina bola vnímaná ako nebezpečná a cudzia. Tieto nútené asimilácie pripomínajú iné miesto Biblie, príbeh o spravodlivom Nabotovi (porov. 1 Kr 21), ktorý nechcel prenechať vinicu zdedenú po otcoch tomu, kto bol pripravený použiť všetky prostriedky, aby ho o ňu obral. A prichádzajú mi na myseľ aj Ježišove silné slová proti tým, ktorí pohoršujú maličkých a pohŕdajú čo i len jedným z nich (porov. Mt 18,6.10). Koľko zla v pretŕhaní zväzkov medzi rodičmi a deťmi, v zraňovaní najdrahších citov, v ubližovaní a pohoršovaní maličkých!
Drahí priatelia, sme tu s vôľou kráčať spoločne cestou uzdravovania a zmierenia, ktorá nám s pomocou Stvoriteľa pomôže objasniť, čo sa stalo, a prekonať temnú minulosť. V súvislosti s prekonávaním temnoty, aj teraz, rovnako ako na našom stretnutí koncom marca, ste zapálili [olejovú lampu] qulliq. Ten nielenže poskytoval svetlo počas dlhých zimných nocí, ale vďaka šíreniu tepla umožňoval odolávať nepriaznivým klimatickým podmienkam: bol teda nevyhnutný pre život. Aj dnes zostáva krásnym symbolom života, života plného svetla, ktorý sa nepoddáva temnote noci. Takí ste vy, večné svedectvo života, ktoré nezaniká, svetlo, ktoré svieti a ktoré nikto nedokázal udusiť.
Som plný vďačnosti za príležitosť byť tu v Nunavute, v inuitskom Nunangate. Po našom stretnutí v Ríme som sa snažil predstaviť si tieto rozľahlé miesta, ktoré ste obývali od nepamäti a ktoré by pre iných boli nehostinné. Vedeli ste ich milovať, rešpektovať, chrániť ich a ceniť si ich, odovzdávajúc z generácie na generáciu základné hodnoty, ako je úcta k starým ľuďom, skutočný zmysel pre bratstvo a starostlivosť o životné prostredie. Je krásna paralela medzi vami a krajinou, ktorú obývate, pretože aj ona je silná a odolná a na tmu, ktorá ju po väčšinu roka obklopuje, odpovedá veľkým množstvom svetla. Ale aj táto krajina, rovnako ako každý človek a obyvateľstvo, je citlivá a treba sa o ňu starať. Starostlivosť, odovzdávanie starostlivosti: k tomu sú povolaní osobitne mladí ľudia, podporovaní príkladom starších! Starostlivosť o krajinu, starostlivosť o ľudí, starostlivosť o históriu.
Preto by som sa chcel obrátiť na teba, mladý Inuit, budúcnosť tejto krajiny a súčasnosť jej histórie. Chcel by som ti povedať, citujúc veľkého básnika: «Čo si zdedil po svojich otcoch, si znovu zaslúž, ak to chceš vlastniť naozaj» (J. W. von Goethe, Faust, I, Nacht). Nestačí žiť z úrokov, treba si znovu zaslúžiť to, čo sme dostali ako dar. Preto sa neboj znova a znova počúvať rady starších, objať svoju históriu, aby si napísal jej nové stránky, nadchnúť sa, zaujať postoj k udalostiam a ľuďom, vložiť sa do hry! A aby som ti pomohol rozžiariť lampu tvojho života, chcel by som ti aj ja, ako starší brat, dať tri rady.
Prvá: kráčaj k tomu, čo je hore. Obývaš tieto rozsiahle severné oblasti. Nech ti pripomínajú tvoje povolanie smerovať do výšky a nenechať sa strhnúť niekým, kto ťa chce presvedčiť, že je lepšie myslieť len na seba a užívať si čas, ktorý máš, len na zábavu a tvoje záujmy. Priateľu, nie si stvorený na to, aby si žil zo dňa na deň, aby si trávil dni vyvažovaním povinností pôžitkami. Si stvorený, aby si stúpal nahor, k tým najpravdivejším a najkrajším túžbam, ktoré nosíš vo svojom srdci, aby si miloval Boha a slúžil blížnemu. Nemysli si, že veľké životné sny sú nedosiahnuteľným nebom. Si stvorený na to, aby si sa vznášal, aby si prijal odvahu pravdy a podporoval krásu spravodlivosti, aby si „mravne rástol, boli súcitný, slúžil druhým a budoval vzťahy“ (porov. Inunnguiniq Iq Principles Iq 3-4), aby si rozsieval pokoj a starostlivosť tam, kde si; aby si zapaľoval nadšenie v tých, čo žijú v tvojom okolí; aby si mal presah, nie zrovnával všetko na jednu úroveň.
Ale – možno mi povieš – žiť takto je ťažšie ako lietať. Samozrejme, nie je to ľahké, pretože vždy na nás číha „duchovná gravitačná sila“, ktorá nás ťahá dolu, ochromuje naše túžby a zmenšuje našu radosť. Tak si pomysli na polárnu lastovičku, ktorú my nazývame „charrán“: nedovolí, aby jej protivietor alebo teplotné výkyvy zabránili v ceste z jedného konca Zeme na druhý; niekedy si vyberie cesty, ktoré nie sú priame, akceptuje odklony trasy, prispôsobí sa určitým vetrom... ale vždy si udržiava jasný cieľ, vždy dorazí do cieľa. Budeš stretať ľudí, ktorí sa budú snažiť zničiť tvoje sny, ktorí ti budú hovoriť, aby si sa uspokojil s málom, aby si bojoval len za to, čo sa ti hodí. A tak si položíš otázku: Prečo by som sa mal usilovať o to, v čo iní neveria? A ešte: ako môžem vzlietnuť uprostred sveta, ktorý sa zdá, že stále viac upadá uprostred škandálov, vojen, podvodov, nedostatku spravodlivosti, ničenia životného prostredia, ľahostajnosti voči slabším, sklamaní z tých, ktorí by mali ísť príkladom? Aká je odpoveď na tieto otázky?
Chcel by som ti povedať, mladý človek, tebe mladý brat a sestra: Ty si odpoveď. Ty, brat, ty, sestra. Nielen preto, že ak sa vzdáš, prehral si už na začiatku, ale aj preto, že budúcnosť je v tvojich rukách. Vo tvojich rukách je spoločenstvo, ktoré ťa zrodilo, prostredie, v ktorom žiješ, nádej tvojich rovesníkov, tých, ktorí aj bez toho, aby ťa o to požiadali, očakávajú od teba originálne a neopakovateľné dobro, ktoré môžeš vniesť do dejín, pretože „každý z nás je jedinečný“ (porov. Principle 5). Svet, ktorý obývaš, je bohatstvo, ktoré si zdedil: miluj ho, ako ťa miloval ten, kto ti dal život a najväčšie radosti, ako ťa miluje Boh, ktorý pre teba stvoril všetko krásne a neprestáva ti dôverovať ani na veľmi krátky okamih. Verí v talenty, ktoré ti dal. Zakaždým, keď Ho budeš hľadať, pochopíš, že cesta, po ktorej ťa volá kráčať, smeruje vždy do výšky. Uvedomíš si to, keď sa v modlitbe pozrieš k nebu a predovšetkým, keď zdvihneš oči k Ukrižovanému. Pochopíš, že Ježiš z kríža na teba nikdy neukazuje prstom, ale objíma ťa a povzbudzuje, pretože v teba verí aj vtedy, keď ty si prestal veriť v seba. Preto nikdy nestrácaj nádej, bojuj, daj do toho srdce a nebudeš ľutovať. Choď po ceste „krok za krokom k tomu najlepšiemu“ (porov. Principle 6). Nastav si svoj životný navigátor smerom k veľkému cieľu, k tomu, čo je hore!
Druhá rada: vyjdi na svetlo. Vo chvíľach smútku a skľúčenosti pomysli na [lampu] qulliq: má v sebe pre teba posolstvo. Aké? Že existuješ, aby si každý deň vychádzal na svetlo. Nielen v deň tvojho narodenia, keď to nezáviselo na tebe, ale každý deň. Každý deň si povolaný vniesť do sveta nové svetlo, svetlo svojich očí, svoj úsmev, dobro, ktoré môžeš pridať len ty. To nemôže priniesť niekto iný. Aby sa však dalo vyjsť na svetlo, je tu denný boj s temnotou. Áno, každý deň dochádza k stretu medzi svetlom a tmou, ktorý sa neodohráva niekde vonku, ale v každom z nás. Cesta svetla si vyžaduje odvážne rozhodnutia srdca proti temnote klamstiev, vyžaduje si „rozvíjať dobré návyky pre dobrý život“ (porov. Principle 1), nie naháňať sa za svetelnými stopami, ktoré rýchlo miznú, za ohňostrojmi, z ktorých zostáva len dym. Sú to «ilúzie, paródie šťastia», ako povedal sv. Ján Pavol II. tu v Kanade: «Neexistuje azda hustejšia tma ako tá, ktorá sa vkráda do duší mladých ľudí, keď v nich falošní proroci zhášajú svetlo viery, nádeje, lásky» (Homília na 17. svetových dňoch mládeže, Toronto, 28. júla 2002). Brat, sestra, Ježiš je ti nablízku a chce osvietiť tvoje srdce, aby si prišiel k svetlu. Povedal: «Ja som svetlo sveta» (Jn 8,12), ale povedal aj svojim učeníkom: «Vy ste svetlo sveta» (Mt 5,14). Aj ty si teda svetlom sveta a budeš ním čoraz viac, ak sa budeš snažiť vyhnať smutnú temnotu zla zo svojho srdca.
Aby sa to človek naučil, musí si osvojiť neustále umenie, ktoré si vyžaduje „prekonávať ťažkosti a protirečenia neustálym hľadaním riešení“ (porov. Principle 2). Je to umenie každý deň oddeľovať svetlo od temnôt. Biblia hovorí, že Boh, keď tvoril svet ako dobrý, začal práve takto: oddelil svetlo od tmy (porov. Gn 1,4). Ak sa chceme stať lepšími, musíme sa aj my naučiť oddeľovať svetlo od temnôt. Kde začať? Môžeš začať tým, že si položíš otázku: Čo sa mi ukazuje ako brilantné a lákavé, ale neskôr vo mne zanecháva veľkú prázdnotu? To je temnota! Čo je naopak pre mňa dobré a necháva mi pokoj v srdci, aj keď si to najprv vyžaduje, aby som opustil určité pohodlie a ovládol určité inštinkty? To je svetlo! A – pýtam sa ešte – čo je tou silou, ktorá nám umožňuje oddeliť svetlo od tmy v nás, ktorá nás núti povedať „nie“ pokušeniam zla a „áno“ príležitostiam dobra? Je to sloboda. Sloboda, ktorá neznamená, že si môžem robiť, čo chcem a ako sa mi páči; nie je to to, čo môžem robiť bez ohľadu na iných, ale kvôli iným; nie je to totálna svojvôľa, ale zodpovednosť. Sloboda je najväčší dar, ktorý nám náš nebeský Otec dal spolu so životom.
A napokon tretia rada: vytváraj tím. Mladí ľudia robia veľké veci spoločne, nie sami. Pretože vy, mladí ľudia, ste ako hviezdy na oblohe, ktoré tu nádherne žiaria: ich krása pochádza z celku, zo súhvezdí, ktoré tvoria a ktoré dávajú svetlo a smer nociam sveta. Aj vy, povolaní k nebeským výšinám a k tomu, aby ste žiarili na zemi, ste stvorení na to, aby ste žiarili spoločne. Mladým ľuďom treba umožniť, aby tvorili skupinu, aby boli v pohybe: nemôžu tráviť dni v izolácii, ako rukojemníci telefónu! Veľké ľadovce týchto krajín mi pripomínajú kanadský národný šport, ľadový hokej. Ako sa Kanade podarilo získať všetky tie olympijské medaily? Ako Sarah Nurse alebo Marie-Philip Poulin strelili všetky tieto góly? Hokej dobre spája disciplínu a kreativitu, taktiku a fyzickú zdatnosť, ale vždy rozhoduje tímový duch, ktorý je predpokladom na zvládnutie nepredvídateľných okolností hry. Tímová práca znamená presvedčenie, že dosiahnutie veľkých cieľov sa nedá kráčaním osamote; musíte postupovať spoločne, mať trpezlivosť a rozohrať hustú sieť prihrávok. Znamená to tiež nechať priestor iným, urýchlene odísť pri striedaní, a povzbudzovať spoluhráčov. To je tímový duch!
Priatelia, kráčajte nahor, každý deň vychádzajte na svetlo, tvorte tím! A to všetko vo vašej kultúre, v krásnom jazyku inuktitut. Prajem vám, aby ste počúvajúc starých ľudí a čerpajúc z bohatstva vašich tradícií a vašej slobody prijali evanjelium, ktoré vám odovzdali vaši predkovia, a aby ste sa stretli s inuckou tvárou Ježiša Krista. Žehnám vám zo srdca a hovorím vám: qujannamiik! [Ďakujem!]
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)