Kanada 29. júla (RV) Plán cesty, ktorý František načrtol vo svojich prejavoch v Kanade v nadväznosti na Evangelii nuntiandi Pavla VI. a Evangelii gaudium.
Andrea Tornielli
Srdce „kajúcej púte“ pápeža Františka do Kanady predstavuje jeho osobná blízkosť k pôvodným obyvateľom a jeho prosba o odpustenie za katastrofy spôsobené koloniálnou mentalitou, ktorá sa snažila vykoreniť tradičné kultúry, a to aj prostredníctvom tragického experimentu rezidenčných škôl, ktoré si želala vláda a prevádzkovali ich kresťanské cirkvi. Stretnutia s pôvodnými obyvateľmi poznačili každú etapu pápežovej cesty a boli dojímavé. Pochopiteľné sústredenie sa na utrpenie znášané domorodými národmi a na nastúpenú cestu zmierenia posunulo do úzadia niektoré vzácne usmernenia, roztrúsené v prejavoch pápeža Františka, ktoré ponúkajú užitočné cesty pre evanjelizáciu dnes a v každej zemepisnej šírke.
Pápež po tom ako vyjadril prežívanú hanbu za to, čo sa udialo, keď sa veriaci „nechali zosvetštiť a namiesto podpory zmierenia zavádzali vlastný kultúrny model“, ďalej zdôraznil, že „tento postoj len ťažko vymiera, dokonca aj z náboženského hľadiska“. Takto preniesol smerom k dnešnej dobe tú reflexiu, ktorej podnetom boli fakty z minulosti. Ide tu teda o mentalitu, ktorá je stále prítomná. „Zdalo by sa, že je pohodlnejšie ľuďom Boha vtlačiť, než im umožniť, aby sa k Bohu priblížili. Je to protirečenie. Ale to nikdy nefunguje, pretože Pán takto nekoná: nenúti, nedusí a neutláča, ale vždy miluje, oslobodzuje a necháva slobodnými. Svojím Duchom nepodporuje tých, ktorí si podmaňujú druhých, ani tých, ktorí si evanjelium zmierenia mýlia s prozelytizmom. Nemožno totiž ohlasovať Boha spôsobom, ktorý je v rozpore s Bohom“.
Aj dnes, hovorí Petrov nástupca, existuje riziko pliesť si ohlasovanie evanjelia s prozelytizmom, pretože pokušenie moci, snaha o sociálnu a kultúrnu relevantnosť, ako aj evanjelizačné projekty založené na náboženských marketingových stratégiách a technikách sú pre nás súčasnými fenoménmi. „Zatiaľ čo Boh sa jednoducho a pokorne ponúka, my sme vždy v pokušení vnucovať sa v jeho mene. Je to svetské pokušenie zniesť ho z kríža, aby sa prejavil mocou a vzhľadom. Ale Ježiš zmieruje na kríži, nie tým, že zostúpi z kríža“. Aj dnes existuje pokušenie ukazovať Ježiša prostredníctvom moci a vplyvu inštitúcie a jej štruktúr, prostredníctvom zovňajšku projektov, o ktorých si myslíme, že ich môžeme uskutočniť „bez Boha, len s ľudskými silami“.
Namiesto toho pápež navrhol ako cestu „nerozhodovať za iných, nezaraďovať všetkých do vopred stanovených schém, ale postaviť sa pred Ukrižovaného a pred svojho brata, aby sme sa naučili kráčať spolu“. Je to tvár Cirkvi, ktorá sa snaží čoraz viac priľnúť k evanjeliu a ktorá nemá súbor myšlienok a predpisov, ktoré by mala ľuďom vtískať, ale vie byť pohostinným domovom pre všetkých a svedčiť o Ježišovi „tak, ako si to želá on, v slobode a v láske“.
Evanjelizovať v dobe poznačenej sekularizmom a ľahostajnosťou, pripomína pápež František, znamená ponúkať prvotné ohlasovanie. Pretože radosť z viery sa nekomunikuje „prezentovaním sekundárnych aspektov niekomu, kto ešte neprijal Pána do svojho života, alebo len opakovaním určitých praktík či replikovaním pastoračných foriem z minulosti“. Potrebné je nachádzať nové cesty, príležitosti na načúvanie, na dialóg a na stretnutie, nechajúc priestor Bohu a jeho iniciatíve, nie nášmu protagonizmu. A vrátiť sa tak „k podstate a nadšeniu Skutkov apoštolov“.