Kanada 25. júla (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pôvodným obyvateľom Kanady „First Nations“, Métisom a Inuitom na stretnutí v Maskwacise v Provincii Alberta, v pondelok 25. júla 2022. Ide o prvý príhovor pápeža Františka na pôde Kanady v rámci jeho apoštolskej cesty s mottom „Spoločne kráčať“.
Pani generálna guvernérka, pán premiér, drahé indiánske národy Maskwacisu a tejto kanadskej krajiny, drahí bratia a sestry!
Nedočkavo som túžil zavítať medzi vás. Práve odtiaľto, z tohto miesta spätého s mnohými bolestnými spomienkami, by som chcel začať to, čo mám tak veľmi na duši: kajúcu púť.Prichádzam do vašej vlasti, aby som vám osobne povedal, že cítim žiaľ, aby som prosil Boha o odpustenie, uzdravenie a zmierenie, aby som vám ukázal svoju blízkosť, aby som sa modlil s vami a za vás.
Spomínam si na stretnutia, ktoré sme mali v Ríme pred štyrmi mesiacmi. V tom čase som dostal dva páry mokasín, ktoré boli znakom utrpenia domorodých detí, najmä tých, ktoré sa, žiaľ, nikdy nevrátili domov z rezidenčných škôl. Poprosili ma, aby som mokasíny vrátil, keď raz prídem do Kanady; urobím tak na konci týchto slov, pri ktorých by som si rád vzal podnet práve z tohto symbolu, ktorý vo mne v posledných mesiacoch vyvolal bolesť, rozhorčenie a hanbu. Spomienka na tieto deti vyvoláva smútok a vyzýva k činom, aby sa s každým dieťaťom zaobchádzalo s láskou, úctou a rešpektom. Ale tieto mokasíny nám hovoria aj o kráčaní, o ceste, ktorú chceme spoločne prejsť. Spoločne kráčať, spoločne sa modliť, spoločne pracovať, aby minulé utrpenia prenechali priestor budúcnosti spravodlivosti, uzdravenia a zmierenia.
Preto sa prvá etapa mojej púte medzi vás uskutočňuje v tomto regióne, kde od nepamäti žijú indiánski obyvatelia. Je to územie, ktoré k nám hovorí, ktoré umožňuje udržiavať pamäť.
Pamätať: bratia a sestry, žili ste na tejto zemi tisíce rokov životným štýlom, ktorý rešpektoval samotnú zem, zdedenú po minulých generáciách a chránenú pre budúce generácie. Považovali ste ju za dar Stvoriteľa, o ktorý sa máte deliť s ostatnými a milovať ho v harmónii so všetkým, čo existuje, v živom prepojení všetkých živých bytostí. Naučili ste sa tak pestovať zmysel pre rodinu a komunitu, rozvíjali ste silné medzigeneračné väzby, ctíte si starších a staráte sa o mladých. Koľko dobrých zvykov a tradovaných zásad, ktoré sú zamerané na starostlivosť o druhých a lásku k pravde, na odvahu a úctu, na pokoru a čestnosť, na životnú múdrosť!
Ak toto však boli prvé kroky na týchto územiach, pamäť nás smutne privádza k ďalším. Miesto, kde sa teraz nachádzame, vo mne dáva zaznieť výkriku bolesti, pridusenému výkriku, ktorý ma sprevádzal počas týchto mesiacov. Znovu myslím na drámu, ktorú prežívali toľkí z vás, z vašich rodín, vašich komunít, na to, čo ste mi povedali o utrpeniach podstúpených v internátnych školách. Sú to traumy, ktoré istým spôsobom ožívajú zakaždým, keď sa pripomenú, a uvedomujem si, že aj naše dnešné stretnutie môže prebudiť spomienky a rany a že mnohí z vás to možno pocítia ťažko, keď budem hovoriť. Ale je správne udržiavať pamäť, pretože zabúdanie vedie k ľahostajnosti, a ako bolo povedané, «opakom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť... opakom života nie je smrť, ale ľahostajnosť k životu alebo smrti» (Elie Wiesel). Pamätať na zdrvujúce zážitky z rezidenčných škôl je otriasajúce, rozhorčujúce, bolestivé, ale je to potrebné.
Je potrebné si uvedomiť, aká zničujúca bola pre obyvateľov týchto území politika asimilácie a zrovnávania („enfranchisement“), ktorej súčasťou bol aj systém rezidenčných škôl. Keď k vám prišli prví európski osadníci, naskytla sa veľká príležitosť na plodné stretnutie kultúr, tradícií a duchovností. To sa však do značnej miery nestalo. A mne prichádzajú na myseľ vaše rozprávania: ako asimilačná politika skončila systematickou marginalizáciou pôvodného obyvateľstva; ako boli vaše jazyky a kultúry znevažované a potláčané tiež prostredníctvom systému rezidenčných škôl; ako deti trpeli fyzickým a verbálnym, psychickým a duchovným zneužívaním; ako boli odvedené zo svojich domovov, keď boli ešte maličké a ako to nezmazateľne poznačilo vzťah medzi rodičmi a deťmi, starými rodičmi a vnúčatami.
Ďakujem vám, že ste dali tomuto všetkému vojsť do môjho srdca, že ste vytiahli na povrch ťažké bremená, ktoré nosíte v sebe, že ste sa so mnou podelili o túto krvácajúcu spomienku. Dnes som tu, v tejto krajine, ktorá si spolu s dávnou pamäťou uchováva jazvy po stále otvorených ranách. Som tu, pretože prvým krokom tejto kajúcej púte medzi vás je obnoviť svoju prosbu o odpustenie a povedať vám zo srdca, že som hlboko zarmútený: prosím o odpustenie za to, ako mnohí kresťania, žiaľ, podporovali kolonizátorskú mentalitu mocností, ktoré utláčali pôvodné obyvateľstvo. Napĺňa ma to bolesťou. Prosím o odpustenie za to, ako mnohí členovia Cirkvi a rehoľných komunít spolupracovali, aj formou ľahostajnosti, na projektoch kultúrneho ničenia a násilnej asimilácie zo strany vtedajších vlád, čoho vrcholom bol systém rezidenčných škôl.
Hoci kresťanská dobročinnosť neabsentovala a boli mnohé vynikajúce prípady oddanej starostlivosti o deti, celkové dôsledky politík spojených s rezidenčnými školami boli katastrofálne. Naša kresťanská viera nám hovorí, že to bola katastrofálna chyba, nezlučiteľná s evanjeliom Ježiša Krista. Je bolestné pomyslieť na to, ako bola narušená tá pevná pôda hodnôt, jazyka a kultúry, ktorá dávala vašim národom ich pravú identitu, a že na dôsledky toho naďalej doplácate. Tvárou v tvár tomuto zavrhnutiahodnému zlu Cirkev pokľaká pred Bohom a prosí o odpustenie za hriechy svojich detí (porov. Sv. Ján Pavol II., Bula Incarnationis mysterium [29. nov. 1998], 11: AAS 91 [1999], 140). Rád by som to zopakoval so zahanbením a jasne: Pokorne prosím o odpustenie za zlo, ktoré bolo spáchané toľkými kresťanmi na indiánskych obyvateľoch.
Drahí bratia a sestry, mnohí z vás a vašich zástupcov sa vyjadrili, že žiadosťou o odpustenie sa záležitosť neuzatvára. Plne súhlasím: je to len prvý krok, východiskový bod. Aj ja som si vedomý toho, že «pri pohľade na minulosť nikdy nebude stačiť to, čo sa vykoná v prosbe o odpustenie a v snahe napraviť spôsobené škody» a že «pri pohľade do budúcnosti nikdy nebude možné poľaviť v úsilí o vytvorenie kultúry schopnej predísť opakovaniu sa takýchto situácií a tomu, že by vôbec mohli nastať» (List Božiemu ľudu, 20. aug. 2018). Dôležitou súčasťou tohto procesu je seriózne pátranie po pravde o minulosti a pomoc tým, ktorí prežili rezidenčné školy, aby sa vydali na cestu uzdravenia z utrpených tráum.
Modlím sa a dúfam, že kresťania a spoločnosť v tejto krajine budú rásť v schopnosti prijať a rešpektovať identitu a skúsenosti indiánskych národov. Prajem si, aby sa našli konkrétne spôsoby, ako ich spoznať a oceniť, a naučiť sa kráčať spoločne. Pokiaľ ide o mňa, budem naďalej podporovať angažovanosť všetkých katolíkov v prospech indiánskych národov. Urobil som tak pri viacerých príležitostiach a na rôznych miestach, prostredníctvom stretnutí, výziev a tiež prostredníctvom apoštolskej exhortácie. Viem, že toto všetko si vyžaduje čas a trpezlivosť: ide o procesy, ktoré musia preniknúť do sŕdc, a moja prítomnosť tu i úsilie kanadských biskupov sú svedectvom našej vôle ísť touto cestou.
Drahí priatelia, táto púť sa odohráva v rozsahu viacerých dní a na miestach, ktoré sú od seba veľmi vzdialené, no napriek tomu mi neumožní vyplniť mnohé pozvania na návštevu strdísk ako Kamloops, Winnipeg, rôzne miesta v Saskatchewane, Yukone a Severozápadných teritóriách. Aj keď to nie je možné, vedzte, že na vás všetkých myslím a modlím sa za vás. Vedzte, že poznám utrpenie, traumu a problémy pôvodných obyvateľov vo všetkých regiónoch tejto krajiny. Moje slová, ktoré som vyslovil na tejto kajúcej ceste, sú adresované všetkým domorodým komunitám i jednotlivcom, ktorých z celého srdca objímam.
V tomto prvom kroku svojej púte som chcel venovať priestor pamäti. Dnes som tu, aby som spomínal na minulosť, plakal s vami, ticho sklonil pohľad k zemi, modlil sa pri hroboch. Nech nám všetkým ticho pomôže zvnútorniť bolesť. Ticho. A modlitba: tvárou v tvár zlu sa modlime k Pánovi dobra; tvárou v tvár smrti sa modlime k Bohu života. Pán Ježiš Kristus urobil z hrobu, ktorý sa zdal byť pohrebiskom každej nádeje a každého sna, po ktorých zostane len plač, smútok a rezignácia, urobil z hrobu miesto znovuzrodenia, vzkriesenia, začiatkom histórie nového života a univerzálneho zmierenia. Na uzdravenie a zmierenie nestačí naše úsilie, potrebujeme Božiu milosť: potrebujeme vľúdnu a mocnú múdrosť Ducha, nežnú lásku Tešiteľa. Nech on sám naplní najhlbšie očakávania našich sŕdc. Nech nás vezme za ruku a vedie nás kráčať spoločne.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)