Kanada 23. júla (RV) Z Ottawy apoštolský nuncius Mons. Ivan Jurkovič vysvetľuje význam „kajúcej púte“, ktorá sa začne v nedeľu 24. júla: „Pápež si uvedomuje mnohé nespravodlivosti znášané pôvodnými obyvateľmi: bude to dlhá cesta, ale Cirkev chce byť súčasťou riešenia“.
Prinášame rozhovor s apoštolským nunciom v Kanade Mons. Ivanom Jurkovičom, ktorý niekoľko dní pred apoštolskou cestou poskytol pre vatikánske médiá. Vatikánsky diplomat Mons. Jurkovič pochádza zo Slovinska. Rozhovor v taliančine pripravila Antonella Palermo z Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News.
Pápež František prichádza do Kanady na „kajúcu púť“, ako ju sám pomenoval. Aký význam má táto cesta?
Od svojho vymenovania za nuncia v roku 2021 som mal možnosť žiť ponorený do osobitnej atmosféry, ktorá sa vytvorila v kanadskej spoločnosti s postojmi, ktoré sú veľmi kritické voči Cirkvi za jej minulosť. Aby sme si rozumeli, Cirkev urobila veľa dobrých vecí, ale tu hovoríme o angažovanosti v zachovaní kultúrnej identity pôvodného obyvateľstva. Hoci sa pápeži a biskupi niekoľkokrát k tomuto problému vyjadrili, vysvetľovali a dokonca sa ospravedlnili, bolo potrebné ho riešiť iným spôsobom. Konferencia biskupov počas uplynulých troch rokov naplánovala komplexnejšiu cestu, ktorej prvým cieľom bolo osobné stretnutie Svätého Otca so štyrmi delegáciami. Išlo o veľmi dôležité stretnutia, ktoré sa uskutočnili od konca marca do začiatku apríla, a ktoré otvorili dvere tomuto mimoriadne veľkorysému gestu Svätého Otca, aby sem osobne prišiel a osobne svedčil o postoji Cirkvi. Kanada je obrovská krajina. Obrovské územie s veľmi výraznou kultúrnou diferenciáciou, zvlášť medzi frankofónnou a anglofónnou zložkou. V posledných 20-30 rokoch došlo k masívnej migrácii. Pápež teda prichádza v tomto kontexte, prichádza so svojou citlivosťou, ktorá je univerzálna. Očakávania sú skutočne veľké.
A s akou emocionálnou účasťou sa na to pripravujete Vy?
Je to určite netypická cesta, ktorá so sebou prináša množstvo povinností. Bude mať aj slávnostnú časť, ktorá je radostná a vždy charakterizuje každú modlitbu, najmä keď je vedená Svätým Otcom. Na druhej strane vidíte túto veľkú zodpovednosť tvárou v tvár verejnej mienke, ktorá niekedy vychádza z predpokladov, ktoré nie sú vždy prezentované v ich komplexnosti. Je pravda, že sa vytvorila veľmi ťaživá atmosféra vzhľadom na Cirkev, aj kvôli určitým mediálnym zjednodušeniam, ale napokon ide o skutočnú zodpovednosť, ktorá sa v priebehu dejín nahromadila. Je tu veľká radosť z toho, že tu budeme mať Svätého Otca, ktorý napriek všetkému podstúpi komplikovanú cestu, a to aj z fyzického hľadiska, ale zároveň je tu aj rozochvenie, pretože sa dúfa, že táto cesta by mohla národom, ktoré trpeli, priniesť útechu a tiež vyjasnenie, pokojnejší postoj Cirkvi. Tej Cirkvi, ktorá bude naďalej pracovať v podporovaní aj domorodého obyvateľstva a ktorá sa neodťahuje od obrovskej, globálnejšej sociálnej zodpovednosti. Cirkev je v skutočnosti len malou časťou toho, čo sa stalo. Sú tu ďalší zodpovední, a Cirkev najmä nemožno oddeľovať od zodpovednosti vlády. Vidím to nádejne: zdá sa mi, že aj médiá teraz vnímajú tento potenciál, ktorý by návšteva Svätého Otca mohla mať.
Pápež už prosil o odpustenie, keď vo Vatikáne prijal zástupcov niektorých domorodých komunít. S týmto sa apoštolská cesta posúva o krok ďalej...
Myslím si, že je to maximum, čo sa dá urobiť: pápež svojím osobným svedectvom, svojimi slovami ukáže svoju blízkosť pôvodným obyvateľom. S dôsledným presvedčením, hlbokou ľudskou citlivosťou a postojom pokory ukázal, že si uvedomuje mnohé nespravodlivosti, ktorými trpí pôvodné obyvateľstvo. Do budúcnosti ideme s novým optimizmom a novou víziou: nechceme sa dištancovať od problému, ktorý je skutočný, chceme byť súčasťou riešenia. Jediný, kto nám v tom môže pomôcť, je Svätý Otec.
Čo nám môžete povedať o prípravných stretnutiach, ktoré ste doteraz absolvovali so zástupcami domorodých komunít?
Absolvoval som stretnutia na rôznych úrovniach. Cirkev je obviňovaná z účasti na vládnom projekte, ktorého cieľom bolo takmer zlikvidovať domorodú identitu, aby sa vytvorila nová kanadská spoločnosť. Určite došlo k hrozivým škodám, ale treba povedať, že Cirkev prejavovala aj veľkú štedrosť, boli tu aj pozitívne faktory. Cirkev a jej sociálna náuka sa vedia kriticky pozerať na minulosť. Trvalo mi dlho, kým som skutočne pochopil, o čo išlo. Išlo skutočne o vážnu záležitosť, ktorá sa netýka len Kanady, a tento problém sa nedá vyriešiť zo dňa na deň. Sú aj iné kontinenty, kde bude potrebné podniknúť kroky na prekonanie nespravodlivostí minulosti.
Bude to teda apoštolská cesta, ktorá poukáže na pôsobenie Cirkvi vo svete, predovšetkým v súvislosti s konceptom inkulturácie. Aké ovocie to podľa vás prinesie pre Cirkev v Kanade a vo svete?
Ak sa pozrieme na svet ako celok, 500 rokov histórie bolo poznačených hlbokými nespravodlivosťami: spôsoby dobývania zo strany Európanov a potom oneskorenie uznania všetkých kultúr s ich vlastnými indentitami a ich rešpektovanie ako takých, a ohlasovanie evanjelia týmto kultúram nie ako niečoho pripraveného na rovnaký spôsob, ale naopak v zmysle chápania ich náboženského cítenia. Je to dlhá cesta, spoločnosť sa mení. Pre Cirkev je to obrovský záväzok.
V Kanade je výrazne prítomná ukrajinská zložka obyvateľstva. Vojna je ďalšou obavou, ktorá neustále prechádza pápežovými myšlienkami...
Otázka Ukrajiny je veľmi aktuálna, pretože je tu značná prítomnosť Ukrajincov, ktorí sem prišli za posledných sto rokov. Kanada s osobitnou pozornosťou hľadí na Svätého Otca a na jeho citlivosť na túto tragédiu v Európe. Pápež preto prichádza aj ako nositeľ pokoja v univerzálnejšom zmysle, nielen národného zmierenia. Je to starostlivosť o mier vo svete, ktorý je tak dramaticky ohrozený.