Vatikán 30. júna (RV) Na druhý deň po slávnosti sv. Petra a Pavla, na ktorej sa vo Vatikánskej bazilike zúčastnila delegácia Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, prijal jej členov pápež František na osobitnej audiencii. „Sesterské cirkvi, bratské národy“ – aktuálnosť tohto sloganu vyjadrujúceho ekumenickú víziu patriarchu Atenagora, pripomenul pápež František pri osobitnej audiencii vo štvrtok 30. júna vo Vatikáne. Polstoročie od smrti konštantínopolského patriarchu Atenagora uplynie 7. júla 2022.
Delegáciu, vyslanú do Ríma ekumenickým patriarchom Bartolomejom I., viedol arcibiskup Telmissosu Job Getcha, ktorý je reprezentantom Ekumenického patriarchátu v Ekumenickej rade cirkví a spolupredsedom Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Spolu s ním pricestovali biskup Halikarnasu Adrianos a patriarchálny diakon Barnabas Grigoriadis. Pápež František pri stretnutí okrem iného uviedol:
„Je mi vzácne pripomenúť, niekoľko dní pred 50. výročím jeho smrti, nezabudnuteľného ekumenického patriarchu Atenagora, múdreho a odvážneho pastiera, ktorý je pre mňa a pre mnohých stále zdrojom inšpirácie. Hovorieval: „Sesterské cirkvi, bratské národy“.
Sesterské cirkvi, bratské národy: zmierenie medzi oddelenými kresťanmi ako príspevok k zmiereniu konfliktných národov sa javí dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, keďže svetom otriasa krutá a nezmyselná vojnová agresia, v ktorej medzi sebou bojuje toľko kresťanov. Ale tvárou v tvár vojnovému škandálu nie je v prvom rade potrebné robiť úvahy: je potrebné plakať, pomáhať a konať obrátenie.
Je potrebné plakať nad obeťami a priveľa preliatej krvi, smrťou toľkých nevinných, nad traumami rodín, miest, celého národa: toľko utrpenia v tých, ktorí stratili svojich najbližších a boli nútení opustiť svoje domovy a svoju vlasť! Potom je potrebné pomáhať týmto bratom a sestrám: je to požiadavka dobročinnej lásky, ktorú sme ako kresťania povinní prejavovať Ježišovi ako migrantovi, chudobnému a zranenému.
Ale je potrebné aj konať obrátenie, aby sme pochopili, že ozbrojené dobývania, expanzie a imperializmy nemajú nič spoločné s kráľovstvom, ktoré ohlasoval Ježiš, nič spoločné s Pánom Veľkej noci, ktorý v Getsemani žiadal učeníkov, aby sa zriekli násilia, aby vrátili meč na svoje miesto, «lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú» (Mt 26,52); a všetky námietky ukončil slovami: «Nechajte to už!» (Lk 22,51).
Sesterské cirkvi, bratské národy: snaha o jednotu kresťanov teda nie je len vnútornou záležitosťou cirkví. Je nevyhnutnou podmienkou realizácie autentického univerzálneho bratstva, ktoré sa prejavuje v spravodlivosti a solidarite voči všetkým. Od nás kresťanov sa preto vyžaduje vážne zamyslenie: aký svet by sme chceli po tejto hroznej udalosti zrážok a súperení? A aký príspevok sme teraz pripravení ponúknuť pre bratskejšie ľudstvo?
Ako veriaci nemôžeme odpovede na takéto otázky čerpať inak, než z evanjelia: v Ježišovi, ktorý nás vyzýva, aby sme boli milosrdní a nikdy nie násilní, dokonalí ako Otec bez toho, aby sme sa prispôsobovali svetu (porov. Mt 5,48). Pomôžme si navzájom, drahí bratia, aby sme nepodľahli pokušeniu prehlušiť tú úžasnú novosť evanjelia zvodmi sveta a premeniť Otca všetkých, ktorý «dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých» (porov. v. 45), na boha vlastných dôvodov a národov.
Kristus je náš pokoj, ten, ktorý vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním pre všetkých zbúral múry nepriateľstva a rozdelenia medzi ľuďmi (porov. Ef 2,14). Vychádzajme z neho, aby sme pochopili, že už viac nie sú časy zariaďovať cirkevnú agendu podľa logiky moci a svetského pohodlia, ale podľa odvážneho evanjeliového proroctva pokoja. S pokorou a mnohými modlitbami, ale aj s odvahou a priamosťou (paréziou).“
Po týchto slovách pápež František vyjadril radosť nad tým, že sa po dvojročnom prerušení v dôsledku pandémie obnovilo zasadnutie Koordinačného výboru Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, ktoré sa uskutočnilo v máji tohto roku. Vyjadril nádej do budúcnosti na prekonanie predsudkov a tzv. „cirkevnej diplomacie“:
„Dúfam, že teologický dialóg bude napredovať rozvíjaním novej mentality, vedomej si chýb minulosti, ktorá nás povedie čoraz viac spoločne pozerať na prítomnosť a budúcnosť bez toho, aby sme sa nechali uväzniť v predsudkoch iných dôb. Neuspokojme sa s nejakou „cirkevnou diplomaciou“ pri zdvorilom držaní sa vlastných predstáv, ale kráčajme spolu ako bratia: modlime sa jedni za druhých, spolupracujme jedni s druhými, buďme si vzájomne oporou hľadiac na Ježiša a jeho evanjelium.“